Tento rok k nám bola zima naozaj štedrá. Nakydalo nám niekoľkokrát, dokonca mám pocit, že viac kydalo v našej najdôležitejšej ako na vidieku. A pod vidiek som zaradila samozrejme zbytok Slovenska, lebo veď viete, že „nájbližšiéé méésto je 50 kííloméétrov od Bráátislavy a niéé je na Slóóvensku“. Vopred sa ospravedlňujem zbytku Slovenska, ale keď som prišla študovať do Bratislavy, prvá otázka mojej spolužiačky bola, či viem, čo je kiwi a či som to už niekedy jedla. „Nie“ odpovedala som jej „nejedla... U nás sú len machy a lišajníky“. Asi nevedela, čo sú to za zdroje potravy, tak sa k tomu viac nevyjadrila.

Tak nám tento rok nakydalo niekoľkokrát. Super,ak ste lyžiar. Ak nie, tak vás tá biela hmota, ktorú ste likvidovali spred domu už tretí krát počas dňa asi veľmi netešila. Kam som sa pohla, všade som túto zimu počúvala to isté, buď plány na víkend spojený s lyžovačkou, preberanie stredísk, podmienok a lyží, viazania a skypassov alebo kvílenie, nech už je po tej prekliatej zime. Ja som bola v skupine dva, ale veľmi som chcela byť v skupine jedna a preto som ukecala príbuzenstvo – lyžiarov, nech zatnú zuby a naučia seniora v pokročilom veku šúchať sa na tých dreveno-plastových latách. Síce som už dvakrát absolvovala podujatie zvané „lyžiarsky výcvik“, ale vždy som stála na lyžiach len prvý deň a potom bolo podujatie zrušené. Prvý krát pre celkom nečakanú zmenu počasia a druhý krát pre kompletné kolektívne ochorenie inštruktorov a profákov, takže jedno i druhé podujatie vždy pokračovalo kolektívnou ožieračkou, lebo veď čo iné robiť v horách, keď nemôžete na svah. Z tohto dôvodu sa dá vytušiť, že aj napriek absolvovaniu dvoch kvalitných kurzov som sa nestala lyžiarom, ani pololyžiarom, skrátka bola som obyčajný lyžiarsky analfabet. Byť nelyžiar vo veľkej korporátnej firme je naozaj horšie, ako mať svrab alebo inú háveď. A preto som sa rozhodla tento svoj hendikep čo najskôr odstrániť.

Až prišla príležitosť. Lyžovačka kdesi na strednom Slovensku, niekde kde ani netušia čo je kiwi a avokádo by nepochopili vôbec. Lyže bolo nutné zohnať veľmi rýchlo, preto padlo rozhodnutie na požičovňu, ktorej najaté decko dookola vreští na fotra, že chce všetko zadarmo. Požičali mi všetko, asi storočné lyže, palice a lyžiarky, do ktorých sa muselo potiť obrovské množstvo nôh a to všetko za ľudovú cenu takmer 100 éčiek a 100 éčiek záloha, keby som im ten vintage výstroj pokazila, alebo nebodaj stratila. Našťastie som ešte v ten večer dostala tip na úplne nové lyžiarky za super cenu, takže som nemusela použiť chúďatá dôchodkyne z požičovne. Fajn, mala som všetko, hurá do hôr.

Prvé zoznámenie so zimou na akcii nebolo príjemné. Teplota, alebo skôr zimnota -11 stupňov dávala tušiť, že to bude náročný deň. Príbuzenstvo ma na parkovisku navlieklo do lyžiarok a povedalo, že vraj lyže na plece a kráčaj k svahu. Dobre, tak idem. Snažila som sa ako blázon, ale nepodarilo sa. Zapnuté lyžiarky a moje rozmaznané nohy nedali spoločnú reč. A už vôbec som si nevedela predstaviť ešte lyže na pleci. Ale skrátim to. Nakoniec ma k svahu odvliekli moje retro lyže, ktoré si ma prehodili cez viazanie. Asi sa už na to nemohli dívať, ako sa nemôžem odlepiť od zeme na parkovisku. Vrcholom prvého dňa bolo zapnutie lyží na svahu. Príbuzenstvo mávlo rukou v štýle „všetko márne“ a išli do tepla.

Druhý deň som išla na svah opäť, ale už poriadne nasratá s tým, že dnes sa zhora spustím, aj keby ratráky z neba padali. A tak aj bolo. Vytrepala som sa pod svah, zapla lyže a nechala mojich inštruktorov, nech si konečne užijú lyžovačku. Niekoľko krát som si vyšlapala malý briežok a pekne pluhom ho zišla dole. Väčšinou sa na týchto malých svahoch nachádza lyžiarská škôlka a keď si vytipujete správneho inštruktora s malým dieťaťom, máte videokurz zadarmo.

Fajn, základy som mala zvládnuté a s obavami som sa pozerala na pomu. Moje obavy boli asi dosť čitateľné, pretože som za sebou začula vetu „Jedného dňa na ňu aj tak budeš musieť vyliezť, tak načo čakať“ Za mnou stála dievčina, ktorá bola pred rokom v mojej situácii s podobným problémom, ako si strčiť to koleso pod zadok tak, aby sa elegantne nesklátila rovno pred čakajúcim radom malých detí, inštruktorov a združenia rodičov a priateľov lyžiarských škôl a škôlok. Celý náročný proces mi bol vysvetlený a nakoniec mi povedala „Vieš čo? Vyser sa na to, čo som ti povedala a jednoducho povedz vlekárovi, že ideš prvý krát.“ A stalo sa. Chlapík už asi vedel, čo s tĺkmi ako ja, lebo v sekunde mi všetko vysvetlil, strčil mi koleso pod riť, upozornil čo robiť keď spadnem a ešte mi stihol aj zamávať.

Skvelé, zrazu som bola na obrovskom kopci asi 200 metrov od stanice pomy s prevýšením asi 10 %, ale ja som sa cítila ako víťazka obrovského slalomu v Maribore.

Zbytok dňa bol už len o opakovaní naučeného a o pochvalách od vlekára a od pololyžiarky, ktorá si ma adoptovala.

Bol to začiatok mojej lyžiarskej kariéry a preto v návale šťastia a radosti som si chcela lyže z požičovne odkúpiť. Asi si mysleli, že som pod drogami (jasné, že som bola, veď som konečne lyžovala), pretože na mňa okamžite vyvalili cenu 120 euráčov slovenských. Veľmi rýchlo som sa rozlúčila, vzala si zálohu a s myšlienkou „vám tu musí asi … ?“ opustila požičovňu.

Do týždňa som mala nové lyže a zaradila som sa do skupiny jedna. Takže kam pôjdeme tento týždeň lyžovať? Mám pred sebou nový cieľ. Musím sa ešte zoznámiť s kotvou.

A na záver apelujem na všetko príbuzenstvo. Majte prosím s nami trpezlivosť. Ja viem, starého psa nové veci nenaučíš, ale pokúsiť sa o to môžeš. A tiež apelujem na jedincov, ktorí dočítali až do konca. Keď náhodou uvidíte na svahu pri kotve bezradne postávať ženu...