V dnešnom článku na chvíľu opustíme bežné pravidlá a hlbšie sa budeme venovať situáciám, kde návštevníci miesto obťažovania zvierat, či ich chovateľov, ohrozujú sami seba. Médiami sa sem tam mihne hrozivá správa o tom, ako nejaký nešťastník (väčšinou vlastnou blbosťou alebo vyšinutosťou) prišiel v ZOO o život.

Takéto blízke stretnutia návštevník vs. zviera majú rôzne príčiny, priebeh i vážnosť. Pohybujú sa od najľahších prípadov, ako je trebárs tento thug life slon, až po tie fatálne. Tie sa stanú, keď si napríklad niekto povie, že je dobrý nápad posadiť svoje decko na zábradlie, pod ktorým majú výbeh psy hyenovité, prípadne bude fajn preliezť k vyše stokilovej pande veľkej, lebo veď to je také mierne a priateľské zvieratko. Koho to zaujíma, viaceré podobné prípady nájde zhrnuté napríklad tu.

Pokiaľ je mi známe, v našej ZOO sa našťastie smrteľný prípad (zatiaľ) nestal. Inak končiacich kontaktov sme však v priebehu jej fungovania mali požehnane a niekedy od toho nebolo ďaleko. Vopred sa ospravedlňujem za svoj cynizmus.

 

Dieťa vs. antilopa losia

To si tak raz s kolegom kráčame k „loskám“ (súbor výbehov pod kopcom vedúcim k nosorožcom) a naskytne sa nám pohľad na návštevníčku, ktorá svoje asi trojročné dieťa cpe cez medzeru medzi tyčami plotu do výbehu s druhou najväčšou antilopou sveta. Chvíľu na ten výjav iba zarazene hľadíme. Kolega sa následne tej jebliny pýta, prečo robí to, čo robí. Jeblina sa otočí a povie, že jej dieťa na zvieratá takto lepšie uvidí. Kolega (tiež povestný cynik) ju upozorňuje na vážne bezpečnostné riziká s touto činnosťou spojené. Asi týmto spôsobom: „Viete o tom, že ak sa tá vyše tonová loska zľakne, z vašej larvičky ostane len krvavý uzlík čriev?“ Žena zamrká, vytiahne svoje dieťa z ohrady a bez slova odchádza preč. Neskôr sa dozvedáme, že sa na kolegu na riaditeľstve bola sťažovať.

Čo k tomu dodať... Darvinove ceny by asi mali mať podkategóriu, kde sa ceny udeľujú ľuďom vyraďujúcim z ľudského genofondu nie seba, ale svojich potomkov. Nominácia by tu potom bola jasná.

 

Dieťa vs. šimpanz

Vážnejšou nominantkou by však určite bola dáma, ktorá je protagonistkou v nasledujúcej udalosti. Tá sa stala ešte v dobe, kedy boli šimpanzy chované v starých klietkach zariadeniach pri bufete. Mreža je tu od prehliadkovej časti oddelená asi dvojmetrovým pásom trávnika, zahradeným meter a pol vysokým plotom.

Postavy sú tu podobné ako v príbehu predchádzajúcom – jeblina a jej dieťa v predškolskom veku. Zodpovedná rodička sa rozhodne, že je super vec preložiť svoju dcéru (tuším to bolo dievčatko) do priestoru medzi plotom a klietkou. Výstražná tabuľa „Nevstupovať na trávnik – nebezpečie!“ je zrejme málo výpovedná. Dieťa sa prechádza po trávičke a po chvíli sa dostane tesne k mreži, kde ju zdrapne za ruku vyčkávajúca samica. Podotýkam, že dospelý šimpanz má silu asi päť až osemkrát prevyšujúcu silu bežného muža, takže pri utrhnutí ruky z kĺbu sa ani nezapotí. Situáciu si, žiaľbohu že chvalabohu, všíma samec Šišo (ktorý bol v našej ZOO legendou a v ďalších článkoch si o ňom ešte povieme) a v jeho mozgu sa odohráva nasledujúca úvaha: Samica držať zaujímavá vec → Zmlátiť samica → Získať vec pre seba → Profit. Počas nasledujúcej potýčky je dieťa pustené a jeblinu matku, aj pri jej chabých kognitívnych schopnostiach napadne vziať ho preč. Potomok si teda odnáša len rozbitý nos po náraze o mrežu.

Nepamätám si presne, akú mala celá vec dohru. Myslím, že dáma podala sťažnosť na nedostatočné bezpečnostné opatrenia a ktovie, možno jej v rámci zvýšenia bezpečnosti tohto dieťaťa dieťa odobrali.

 

Študentka vs. jaguár

Je leto, polovica deväťdesiatych rokov. Mladá študentka Helga už dlhšiu chvíľu zasnene sleduje urasteného samca jaguára amerického, menom Keri. Nevie sa nabažiť krásy a ladnosti tejto majestátnej šelmy. Je skoro ako môj Murko u nás na dedine, bleskne jej hlavou. Možno trošku farebnejší a väčší, ale to je nepodstatný rozdiel. Jeho srsť musí byť tá najhebkejšia na svete.

Ďalších pár chvíľ v nej zreje nesmelý nápad. Keď sa však Keri na chvíľu zastaví a na sekundu sa im spoja pohľady, je rozhodnuté. To predsa bolo jasné znamenie!

Helga prelieza plôtik a pomaly prechádza po širokom trávniku až k mreži. Jaguár sa ďalej ležérne prechádza na druhej strane a rozety na jeho tele svietia ako...

„Slečna, čo to robíte? Nevidíte tabuľu? Vráťte sa okamžite za plot!“

Helge sa rozbúši srdce. Fúzatý chovateľ zvierat na ňu prísne hľadí z manipulačnej chodby medzi klietkami. Rýchlo sa otáča a prelieza plot. Keď už je z dohľadu, jej vnútrom sa rozlieza hnev. Čo si to ten hlupák dovolil, on nevidel ten pohľad, nechápe... Spraví si kolečko cez spodnú časť ZOO, no iné zvieratá sotva vníma. Jediné, na čo dokáže myslieť, je jej nádherná fľakatá mačička.

O štvrť hodiny je späť a znova prelieza plôtik. Jaguár je našťastie stále vonku, nezaliezol. Isto na ňu čaká. Odhodlane kráča vpred, už sú od seba sotva dva metre.

„Slečna, šibe vám!? Okamžite naspäť za plot, toto snáď nie je možné!“

Helge horia líca od hanby. Fúzatý ošetrovateľ je o chvíľu pri nej a kára ju ako malé dieťa. V odpoveď väčšinou len habká, no keď jej pohrozí odvedením na riaditeľstvo, sľúbi mu, že už to naozaj už nikdy nespraví. Na otázku, čo to vlastne skúšala, odpovie, že sa len chcela z blízka pozrieť. Toho hrozného chlapa to konečne uspokojí a necháva ju tak.

Ďalšie chvíle trávi Helga v strehu. Ako partizán je skrytá za ohybom chodníka a čaká. Spodnú časť šeliem má ako na dlani. Je trpezlivá, odhodlaná vec dotiahnuť až do konca. Nakoniec sa dočká, fúzatého ošetrovateľa vidí odchádzať niekam preč. Teraz už nič nestojí v ceste jej zážitku.

Opäť prejde po trávniku, tentokrát sa dostáva až k mreži. Čupne si a počká, kým sa jej mačička mihne priamo pred ňou. Naťahuje ruku a hebký kožúšok končekmi prstov už doslova cíti. Prekvapených návštevníkov si nevšíma, len nech ticho závidia.

Jaguár Keri vidí, ako jedna z tých lysých ružových opíc, čo sú všade naokolo, strká ruku priamo k nemu. Konečne akcia, ďalej nie je čo riešiť. Prekvapenej Helge zahryzne do zápästia a trhne hlavou. Dievča naráža do mreže a celú ruku má vo vnútri. Keri neváha a vyhrýza najchutnejšiu časť ponúknutého údu. Posledné, čo Helga vidí pred tým, ako ju milosrdne obostrú mrákoty, je jej pravá ruka z odseparovaným bicepsom.

Toľko autorská interpretácia. Ako malý chlapec som akurát videl sanitku, ktorá Helgu (alebo ako sa v skutočnosti volala) odvážala, a potom počul objasňovanie prípadu. Naozaj netuším, čo sa preháňalo kotrbou dievčaťa, ktoré je schopné po dvoch upozorneniach aj tretíkrát vliezť za dospelým jaguárom a pokúsiť sa ho pohladkať. V myšlienkových pochodoch črievičiek a iných jednobunkovcov sa príliš neorientujem.

O Kerim mi inak spomenutý „fúzatý“ ošetrovateľ rozprával vtipnú príhodu. Niekto sa ho pýtal, ako sa ten jaguár volá a on odpovedal „Keri.“, lenže pýtajúci to zle pochopil.

„No tento, čo je bližšie.“

„Keri.“

„No tento!“

„Veď Keri!“

„Veď tento, čo je bližšie!“

Nádych, výdych. „Ten leopard sa volá Keri.“

Haha, dobré nie? To zviera proste priťahovalo dobré príbehy.

 

Ja vs. poník

Aby som sa stále nehral na geroja, priznám sa aj k svojmu prehrešku v tejto kategórii. Ako malé deti sme s bratom boli v ZOO pečení-varení (či varení-pečení sa vraví?), robila nám tam totiž mamka. Čo vám budem hovoriť, detský sen. Hladkali a venčili sme všetky zvery, ktoré nám povolili, liezli sme ku každému zvieraťu, ku ktorému sme len mohli.

To sme tak raz trávili voľné chvíle pri poníkoch a somároch a ja som dostal skvelý nápad. Demonštrujúc svoju nehynúcu lásku k všetkej zvieracej ríši, pobozkal som jedného poníka na čelo. Láska mi bola opätovaná v podobe brutálneho kusanca, tiež priamo doprostred čela. Lesíkom pri výbehu sa rozľahol 1 kus detského plaču a 1 kus detského rehotu.

Čo vám budem hovoriť, je mi to občas pripomínané dodnes. Poníka odvtedy všetci volali Kusko.

Špeciálne vydanie máme za sebou, nabudúce si dokončíme pravidlá a potom prejdeme na iný okruh nemenej zaujímavých (dúfam) ZOO tém, nejako sa mi v hlave stále množia.