Ako chlapec pochádzajúci z ateistickej rodiny som mal k Bohu blízko ako Boris Kollár k monogamii. Mali sme to v rodine, už babička mi vravela: „Chlapče, ja by som tak chcela veriť, ale nejde to.“ Môj dedo vravel, že nebude počúvať chlapa v sukni. Myslel tým asi farára, keďže LGBT hnutie v Československu nebolo veľmi rozšírené. Napriek tomu som sa stal v dospelosti veriacim. Nie ako Fico, naozaj.

...niečo o mne. Pochádzam z klasickej dediny 2+2. Teda dve krčmy a dva kostoly. Poviem vám, v oboch krčmách som bol veľakrát. Ale v kostole asi iba raz. Aj to len kvôli sesternicinej svadbe. To sú jediné historické budovy u nás v dedine a ja som v nich nebol. Nuž čo, tak som bol vychovávaný. Krstili ma na MNV - ešte nejaký komunistický starosta, ktorý bol večne naložený v liehu. Občas si to pozriem na VHS kazete ako ma za zvukov internacionály kolembajú do krásnej komunistickej budúcnosti. Dva mesiace na to komunizmus padol a my sme sa ocitli vo svete kapitalizmu. Ja som na to sral. Doslova.

Náboženstvo ma aj v detstve obchádzalo ako moslim stánky s klobásou. Kamaráti šli na prvé sväté prijímanie a ja som im závidel. Postáli so sviečkou v kostole a dostali za to hodinky, reťázky, peniaze. Aj ja som chcel hodinky. Ale mňa nepozvali. Nešlo mi to do hlavy, až potom som zistil, že naša rodina je ateistická. Aj birmovku som poctivo vynechal. O miništrovaní ani nehovorím. Nechýbali mi ani tak horalky a fidorky, ale kamoš vravel, že majú v dedine farára, ktorý ich berie na snowboard a na výlety. Zasa nič pre deti z ateistických rodín.

V puberte som začal rebelovať. Začal som počúvať hudbu, ktorá pripomínala vypúšťanie moču na pozinkovaný plech. Až potom som zistil, že oficiálne sa to volá punk. Prestal som chodiť ku kaderníčke a neuveríte, čo sa mi stalo! Narástli mi dlhé vlasy.  Aby  som vyzeral drsnejšie, tak som si ich zafarbil načerveno. S takýmto skvelým imageom som si musel zvoliť aj filozofiu a zaujať životný postoj. Bol som na návšteve u sestry v Brne a vzala ma do antikvariátu. Tam mi do oka padla malá čierna knižka. Bolo tam nejakými háky bákmi napísané Satanova Synagoga. Poviem vám, lúštil som dobrú pol hodinu, kým som ten názov dokázal prečítať. Bolo to napísané fontom Old Text English. To som si teraz vygúglil. A celá táto kniha bola napísaná takýmto hrozným fontom. Navyše veľkosťou 8 a po česky. Takže som z nej prečítal dve strany a vybodol som sa na to. Som satanistom a hotovo. Drsný image, ešte drsnejšia filozofia. Nevedel som, čo takí satanisti robia, tak som jednoducho robil, čo som uznal za vhodné -  chodil som oblečený v čiernom a nechodil som do kostola.

Našťastie nič netrvá večne, ani puberta. U niektorých ľudí by sme o tom mohli polemizovať, ale to je iná téma. Vlasy som si dal ostrihať, začal som počúvať normálnu hudbu a Satanovu synagogu som hodil do kozuba. Knihy by sa nemali páliť, ale tejto fakt nebola škoda. Dostal som sa na vysokú školu do Bratislavy a ubytovali ma v rezorte Mlynská dolina. Pamätal som si ju ešte z Maxihry, kde Andrej Bičan a Didiana dvíhali deťom adrenalín a rodičom účty za telefón pri Bendi Cicušovi. (angl. Crash Bandicoot) Mlynská bol krásny bezstarostný svet, kde existovali dva gangy – alkoholici a svätuškári. Alkoholikov bolo viac a chodili do krčiem alebo chľastali na internáte. Svätuškárov bolo o niečo menej a chodili do klubu zvanom UPECE – Univerzitné pastoračné centrum. Občas sme sa tam zastavili, lebo mali ping-pong a stolný futbal zdarma. Raz-dvakrát som tam bol aj na kresťanskej diskotéke. Oproti klasickej diskotéke som našiel dva podstatné rozdiely: 1. tancovalo sa tam v kruhu 2. nepodával sa tam alkohol. Inak ma dievčatá tak isto posielali do prdele, keď som si chcel s nimi zatancovať. Takže som zostal verný gangu alkoholikov a noci sme trávili po viechach a na internátnych chodbách v spoločnosti alkoholu.

Neviem, či ste sa dostali do štádia, keď ste sa prepili do triezvosti. Ja už hej. Vypil som pol litra tvrdého a nič som necítil. Ani ma to už nebavilo. Dávam za to peniaze a žiadna zábava. No tak to sa veru neoplatí! V tom čase som sa začal kamarátiť s jedným kresťanským dievčaťom. Zavolala ma v nedeľu na omšu do UPECE. Keďže som bol vždy Yes-man, povedal som, že pôjdem. Vyštafíroval som sa, dal som si pekné nohavice a pulóvrik a šiel som na omšu. Poviem vám, nečakal som od toho nič, ale bol som zvedavý. Ako prvé ma prekvapili pekní ľudia. Všetci pekne oblečení, upravení a triezvi. Bol som zvyknutý na dievčatá z krčiem v roztrhaných džínsach, fajčiace cigarety a exujúce borovičku s pivom, ktoré sa vylizujú s nejakým opitým chalanom. Tu boli krásne usmievavé ženy v šatách s pekne upravenými vlasmi. A hlavne nevoňali ako popolník obliaty corgoňom desiatkou a spišskou borovičkou. Program bol celkom fajn. Nejaký mladý farár hovoril o živote a potom vystúpila kresťanská bigbítová kapela. Bolo to niečo ako triezvy Led Zeppelin. Celkom dobrá muzika. Vtedy som bol asi prvýkrát na omši a bolo to príjemné.