Je odporné sychravé ráno. Kedysi bývala na Štedrý deň v týchto končinách krajina poeticky zasnežená a mrznúť zvyklo tak mocne, až človeku uši odpadávali. Kdeže tie časy sú? Dnes sa z oblohy spúšťa jedna súvislá plachta dažďa a horizont okolitých vrchov je zahalený sivým múrom vyrobeným z hmly, citlivo napojeným na uplakané nebesá. Vianočná idylka jak stehno...

Pred dverami nenápadného jednoposchodového domu postáva dvojica mužov v dlhých čiernych kabátoch. Starší, asi štyridsiatnik priemerného vzrastu, na hlave výrazná plešina, prešedivená brada a pivné brucho, nervózne pochoduje hore-dolu, prijímajúc príkazy cez mobilný telefón. Mladší, tenký dlháň so špinavými blond vlasmi medzičasom stojí na nízkom múriku oddeľujúcom trávnik od chodníka okolo domu. Lenivo poťahujúc z cigarety sústredene hľadí do hmly, smerom k miestam, kde sa za dobrej viditeľnosti týči vrch Jelenec a na ňom bývalá vojenská rozhľadňa.
Starší po viacnásobnom zopakovaní súhlasu a potvrdení, že všetkému rozumie, skladá telefón a nahlas vydýchne. Ruka s telefónom mizne vo vrecku kabáta a na svetlo sveta sa vracia držiac škatuľku zlatých Marlboriek. Vo vzduchu je cítiť nemalé napätie.

Starší prichádza k mladšiemu, vkladajúc si do úst cigaretu. Teraz už do nekonečných diaľav za hmlou hľadia obaja.

 „Tak teda čo?“ pýta sa mladší. Na jeho tvári a držaní tela sú jasne viditeľné znaky nervozity.

Starší si zapaľuje, na okamih sa odmlčí a vynakladajúc maximálnu námahu odpovedá pevným hlasom bez náznaku záchvevu: „Musíme to urobiť my.“

„Ach kurva kurevská,“ zahorekuje mladší s výrazom gamblera, ktorý práve odpálil hypotéku v rulete.

„Teraz je jediná šanca. Sme tu iba my a on. Ostatní sa vrátia o jedenástej. Dovtedy nesmie po tele, a vôbec po tom, že sa tu niečo stalo, zostať ani stopa, inak sme v riti,“ pokračuje starší nezmeneným, rozhodným tónom.

„Takýto skurvený kšeft. Na štedrý deň. Jebem na to,“ nedodáva si optimizmu mladší.

„Pozri sa. Obaja sme vedeli, že raz bude musieť ísť. A že to prischne nám. Vybavíme to rýchlo a čisto...“

„Ale ja...“

„Jednoducho to nesmieš brať osobne. Krv na rukách je daň za to, že si členom rodiny,“ nenecháva si vziať slovo starší. „Teraz choď do auta a prines vercajch, čo je v kufri.“

Mladší odhadzuje ohorok z cigarety na zem, dusí ho špičkou topánky a rezkým krokom mizne za rohom odchádzajúc k autu zaparkovanému pred domom. „Takýto kšeft. Na Vianoce. Kurva kurevská...“

O pár okamihov neskôr sa vracia s koženou náplecnou taškou. Starší zadúša svoju cigaretu do hliny v črepníku s polomŕtvym asparatom, zavesenom pod strieškou zakrývajúcou vchodové dvere. Povoľuje remienok na taške a chvíľu sa v nej prehrabuje. Postupne vyťahuje kladivo, sivú handru, ktorá bola pôvodne tričkom so Scotty Pippenom, drevenú doštičku, vystreľovací nôž, dva páry pogumovaných rukavíc a igelitovú fóliu.

„Dobre, plán je nasledujúci: Je vo vani. Vbehneme tam, dosku položím na hranu vane, ty ho chytíš a podržíš ho na nej, ksichtom ku mne. Dáš mu na hlavu handru, nechcem sa mu pri tom pozerať do očí, jasné? Ja ho jebnem kladivom po čele, ty ho podrežeš, hodíš späť do vane a zatiahneš záves, nech nezadrbe všetko od krvi, keď so sebou bude hádzať, než vykrváca. Túto fóliu rozložíme na dlážke, na nej ho rozštvrtíme a zbalíme do sakľov, nech nenarobíme bordel, keď ho budeme vynášať. Až bude po všetkom, stopy spláchneme do odtoku vane a pískaj koniec. Do desiatich minút je po všetkom a ideme si každý po svojom. Kapišto?“ tvrdí muziku očividne skúsenejší z dvojice zabijakov.

„Načo tie rukavice?“

„Je vo vani. Bez nich ho neudržíš. Všetko jasné?“

Mladý s povzdychom prikyvuje a vchádzajú dovnútra.

„Toto. A na Vianoce. Kurva kurevská,“ zamrmle mladší polohlasne a nasleduje staršieho.

V chodbe je ticho. Cez dvere na jej konci je vidno do kuchyne, vyzdobenej blikajúcimi svetielkami. Príjemné teplo je prevoňané zmesou vanilky, škorice a ihličia. V kúpeľni sa svieti, počuť z nej vianočné koledy a občasné šplechnutie vody. Obeť je vo vani.
Dvojica neisto prichádza ku dverám a zostáva stáť pred nimi, sústredene pozerajúc vpred, akoby bublinkové sklo bolo šifra, ktorú možno upreným pohľadom rozlúštiť.

„A musíme ho podrezať?“ nadhadzuje pošepky mladší.

„Nie asi... Môžeme sa ho pokúsiť vyľakať na smrť.“

„Ha ha ha... Ja by som ho asi radšej... Ja neviem... Radšej by som ho asi zastrelil. Nemôžeme ho zastreliť?“ otáča sa s nádejou v tvári na staršieho.

Starší na okamih stuhne, aby sa otočil mladšiemu čelom a odpovedal tiež pošepky: „Ty si génius! Prečo to nenapadlo mne? Počkaj, možno už viem. Žeby preto, že kúpeľna má asi tak tri metre štvorcové a z výstrelu by sme minimálne ohluchli? Alebo preto, že mi pojmy čisto a rýchlo tak úplne nekorešpondujú s prestrelenou vaňou a mozgom na stene?“

„Mohli by sme to spraviť vonku.“

„Vidíš to? To je nápad! Taký výstrel určite nevyvolá pozornosť. A na Štedrý deň už vôbec. Komu by sa už nepozdávala taká nevinná vianočná strelbička?“

„Dobre! Dobre! Bože...“

Mladší sa chystá stlačiť kľučku, keď vtom mu starší stiahne ruku späť s návrhom, že by si predtým mohli dať za jeden. Nejako ho ťaží žalúdok a letmý pohľad na hodinky prezrádza, že majú aj tak minimálne hodinu a pol k dobru.
Dvojica sa presúva do kuchyne a v chladničke objavuje fľašu domácej jabĺčkovice.

„No, to by sme mali. Ešte do druhej nohy a ideme na to,“ konštatuje starší.

„Tak... Na odvahu?“ nebráni sa mladší.

„Na odvahu! Prost!“

Keďže človek má končatiny štyri a tento fakt neradno ignorovať, nalievajú sa ešte dve kolá.

„Je čas,“ velí starší.

Dvojica sa presúva späť ku dverám kúpeľne. V rýchlosti si pre istotu zopakujú postup akcie, odložia kabáty, nasadia rukavice... Starší ráta do troch a už to ide.
Mladý rázne otvorí dvere. Tak rázne, že ich náraz do hrany vane vysype sklenú výplň.

„Kúúúúrva...“

„Vyser sa na to! Chyť ho! Chyť ho!“

Prekvapená obeť vôbec nechápe, čo sa deje a sprvu sa ani nezmáha na odpor. Mladý sa vrhá do vane. Voda špliecha všade naokolo. Všetci a všetko je do piatich sekúnd kompletne premočené. Krátky zápas, sila je na strane útočníka. Starší prikladá dosku na hranu vane podľa plánu. Hlava na ňu, jedna facka obeti na upokojenie. Handra cez ksicht. Držať, vystreľovák do druhej ruky. Úbožiak sa konečne pokúša brániť, ale je to beznádejné. Náprah kladivom. Tupý úder. Bolestivý výkrik! Vypuká panika. Druhý, ešte bolestivejší výkrik. Ďalší úder kladivom je už mimo plán a očividne je vedený naslepo. Nemilosrdne demoluje žiarivú lazúru na vani. Nie je jasné, kam zmizol nôž. Na podlahe, vani, stene a vlastne všade sa objavuje krv. Krik sa stupňuje. Prekvapivo ho vydávajú obaja útočníci. Starší, nepúšťajúc kladivo z ruky, rotuje po kúpeľni okolo vlastnej osi, pričom z práčky strháva okrem iného rádio, do tej chvíle šíriace do priestoru vianočné piesne, zamotáva sa do jeho šnúry a po doskočení do mláky na podlahe ide s rachotom k zemi.
Mladší toho času na zemi už dávno leží. Po ceste stihol strhnúť záves na vani v snahe pridržať sa a čo je horšie, aj vodovodnú batériu. Je skrútený v klbku a nariekajúc si stíska palec na pravej ruke.
Objavuje sa nôž. Nanešťastie v stehne staršieho kumpána. Skončil v ňom okamžite po tom, čo jeho prvý úder kladivom stlmil onen inkriminovaný palec druhého.
Napoly omráčená obeť so sebou medzi nimi na dlážke mláti zo strany na stranu a snaží sa zachrániť si krk útekom z kúpeľne.
Všetkých polieva prúd vody z diery po batérii.

Nastáva ticho, rušené iba novovzniknutým interiérovým vodopádom a nepravidelným, plytkým dychom aktérov masakry.

„Prečo si ma kurva bodol do nohy, ty magor?!“ beduje starší, roniac krokodílie slzy.

„Pretože si mi rozmliaždil prst, to bol reflex!“ odmieta vinu mladší.

„Kde je?!“ pýta sa starší s neopísateľným hnevom.

„Na chodbe. Mali by sme ho doraziť.“

„To si píš! Ja ho dorazím!!!“ stupňuje starší svoju nasratosť a pridŕžajúc sa práčky sa stavia na nohy.

„Kam ideš? Nenechávaj ma tu!“

Starší mizne v chodbe, opakujúc dokola frázu „Ja ho dorazím.“

Mladší zostáva rezignovane ležať v kúpeľni.

Vtom sa za oknom kúpeľne mihnú tri siluety. Počuť detské hlasy.

„Mamí, a prečo Karol odišiel?“ pýta sa jeden detský hlas.

„Pretože musel ísť k svojej žene a deťom na Vianoce,“ vysvetľuje trpezlivo ženský hlas.

„A vráti sa ešte niekedy?“ kontruje druhý detský hlas.

„Ak budete poslúchať, príde nás opäť pozrieť o rok.“

Trojica už je pred dverami do domu.

„No kúúúrva...,“ konštatuje bezmocne mladší z atentátnikov a v zúfalom záchvate poslednej iniciatívy sa vrhá po hlave do chodby, v snahe stiahnuť obeť späť do kúpeľne a aspoň na chvíľku oddialiť nevyhnutné, pričom si pozatláča črepiny z rozbitého skla dverí, v ktorých sa stihol predtým vyváľať, ešte hlbšie.

Vchodové dvere sa otvárajú a do chodby vstupuje pestovaná štyridsiatnička, za ruky vedúc šesťročné dievča a štvorročného chlapca. Už na prvý pohľad je zrejmé, že je v nie práve miernych rozpakoch.

Deti zborovo radostne vykríknu „Karoooool!“

Vtom sa cez kuchyňu vracia na scénu starší. Pohybuje sa tak rýchlo, ako človeku dovolí nôž v stehennom svale a solídna dávka domácej v krvi. V ruke má pištoľ a s maniakálnym výrazom v očiach dokola opakuje „Ja ho dorazím!“

„No kúrva, kúrva...,“ pridáva druhé konštatovanie mladší, ležiaci medzi nimi v chodbe v zmesi vody, dvoch skupín krvi, skla a zúfalstva a schováva si tvár do dlaní.

 Z tranzu staršieho preberá až nečakaná konfrontácia s nechápajúcimi novopríchodzími. Búchačku skrýva za chrbát a s bolestivým výrazom sa nenútene opiera o zárubne medzi chodbou a kuchyňou. „Jéj, ahojte. Vy už ste doma? Tak skoro?“ strúha priateľský úsmev, uveriteľný menej než Bašternákovo daňové priznanie.

V tvári ženy, pred ktorou sa rozprestrela Sodoma a Gomora na mieste, ktoré za normálnych okolností zvykne nazývať domovom, badať hnev. Berie deti a šmykom ich odťahuje von.

„Ale mamííí, tam bol Karoool. Mamííí...“

„Ešte sme niečo zabudli u babičky, poďme.“

O tri minúty prichádza staršiemu správa v znení:

 

Vy dvaja imbecilni idioti.
Chcela som po vas jednu vec.
Jednu jedinu vec...

 

A tak sme Karola nezabili. Žiaľ, žiadny happy end to preňho nebol. Mama to urobila za nás. Aj rezne z neho narobila. Aj na pohotovosť nás odviezla. Síce nám dalo zabrať, než sme uspokojivo vysvetlili, prečo sa otec a syn na Štedrý deň navzájom zmárovali nožom a kladivom, ale podarilo sa. Dokonca aj inštalatéra tá naša drahá mať zohnala. Na Štedrý deň, predstavte si! A čo je úplne najlepšie? Už nikdy sme nemali kapra vo vani. 

A nakoniec sa na nás ani nehnevala. Veď boli Vianoce.

Ani vy sa na seba nehnevajte. Radšej si ich ešte užite. Sú predsa iba raz do roka.

Šecko dobré. J