Sobota podvečer, malý sviatok – pečená kačica u manky. Prvé sústo, zapiť plzenským a už to ide. Pocit, ako keby sa tá kačica rozhodla zaprieť a vyliezť naspäť, plzeň buble, začínam štikútať a krútiť sa, ako keby som nemohol dýchať (ani nemôžem). Distingvovane sa odoberiem na záchod, kde vypľujem plzeň a kapustu, kačica s knedľou ešte bojuje. Skúsim ju znova zapiť, tentokrát vodou a znova sa začínam topiť. Zase všetko von, prsty do krku, ale nič sa nedeje. Nevadí, počkáme, či sa to nepohne samé. Začínam slintať ako Zaki s Jokim a Marekom nad gifmi v diskusii, ale kačica drží pozíciu. Sliny sa mi začínajú zbierať v pažeráku a musím ich každú chvíľu vypľuť, inak mi pretekajú do hrtanu a začínam sa topiť. Ešte jeden pokus vyvracať sa, lezú zo mňa len sliny s malými krvavými kúskami sliznice. Rodinná rada okamžite diagnostikuje rakovinu v poslednom štádiu. Posledný pokus posunúť kačicu do žalúdka je neúspešný, kapitulujem a vydávame sa s tatkom na pohotovosť.

Najbližšie a územne príslušné sú Kramáre, 5 minút autom. Celú cestu pľujem z okna. Parkujeme pred centrálnym príjmom, vypľúvam asi pol litra slín a vchádzame dnu. Neznášam to tu, takže som preventívne prednasratý ešte skôr, ako podídeme k výpalníckemu okienku a zaplatíme 1,99€. Zisťujem, že si musím celé vysvetľovanie správne načasovať, pretože musím každú chvíľu odbiehať von vyliať zo seba sliny. Z vysvetľovania nakoniec nebude nič, pretože nám rovno oznámia, že gastrologická pohotovosť je len v Ružinove a máme ísť tam. Informácia za dve evri jak oči. Sadáme teda do auta a vyrážame, z okna už nepľujem, lebo pri vyššej rýchlosti je to nepohodlné. Radšej každú chvíľu zastavujeme a ja to vykladám na chodník alebo využívam zastavenia na červenej. V sobotu večer sa nad tým nikto nepozastavuje.

Prichádzame na ružinovský centrálny príjem, značkujem si parkovisko a ideme dnu. Za okienkom sedí „kvalifikovaná zdravotná sestra“, ktorá rozhoduje, kedy a kam vás prijmú a je to fakt kus. Dokonca nám uzná aj potvrdenku z Kramárov, takže neplatíme znova. Povie nám, že máme počkať v čakárni, z chodby za dverami sa ozýva nepríčetný rev. Chvíľu postávam vnútrí, ale slinenie neprestáva, takže sa presuniem von do fajčiarskeho kútika k smetným košom a začnem zakladať jazierko. Zisťujem, že jedna cigareta je asi tak maximum koľko vydržím neflusať okolo seba. Po trištvrte hodiny mi začína byť zima a idem si sadnúť dnu na radiátor. Zisťujem, že kúsok ďalej v chodbe je hajzel a začnem chodiť tam. Medzitým záchranári privážajú kvalitne nadrbaného týpka, ktorý sa podľa všetkého pokúšal rozbiť chodník vlastnou hlavou. Každý v bielom je preňho doktor a je mu to strašne vtipné. Lapiduch ho odváža niekam, kde to majú pre takýchto pacientov vyhradené – asi nie je prvý. Po viac ako hodine mi krásavica z recepcie povie, na ktoré dvere mám isť zaklopať, tak teda idem. Z vedľajších vychádza ďalšia šupa celá v doktorskom bielom, slinenie sa zhoršuje. Klopem, po otvorení dverí sa zhoršuje aj nepríčetný rev. Začínam tušiť nejakú chybu v Matrixe, ošetrujúca lekárka je takisto veľmi sympatická. Okrem nej je tam ešte nejaký praktikant a sestra, všetci sa na tej kačici dobre bavia, až kým sa nespýtam, či si môžem ísť odpľuť. Nepríčetný rev sa ozýva neustále, neskôr zisťujem, že je to stará pani v pokročilom štádiu demencie, ktorej z nejakých dôvodov prestali podávať lieky, a tak teraz reve. S nadrbaným chalanom vo vedľajšej miestnosti sú schopní viesť celkom dlhý, aj keď nie práve duchaplný dialóg.

Posielajú ma na ORL oddelenie, kde sa konečne všetko dostáva do štandardu slovenského zdravotníctva, vrchná sestra je turbopiča s červenými vlasmi, za ktorou si chodí po radu minimálne šéf WHO, a ktorá podľa všetkého riadi celú nemocnicu. Vypičuje fotrovi, že sa drbe dnu a mne prikáže sadnúť si a čakať. Po chvíli prichádza lekárka, ktorá mi vysvetlí, že to pravdepodobne nebude vôbec vidieť, ale že sa aj tak pozrie. Tak sa teda pozrie a má pravdu, nič nevidí, Kačica je na ňu príliš hlboko. Posiela ma naspäť dole a predpisuje nejaké lieky na uvoľnenie kŕčov hladkého svalstva, ktoré by mohli pomôcť. Turbopiča na chodbe rieši, že zle vyplnila nejaké tlačivo. Spýtam sa na umývadlo a odoberiem sa odložiť si ďalšieho pol litra slín. Dole na pohotovosti odovzám papier a berú ma do lôžkovej časti. Pani s demenciou stále vytrvalo vrieska a ožran jej rovnako vytrvalo sekunduje. Berie si ma do starostlivosti ďalšia sestrička, pri ktorej sa mi slintanie ešte zhoršuje, táto sa rebelsky do nočnej rozhodla pre tmavé spodné prádlo, čo oceňujem. Nakoniec však opichá ona mňa, napáli mi do kanyly lieky a oznámi, že mám 30 minúť čakať. Vypýtam si misku na odpľúvanie, ležím a nestíham točiť hlavou. Vracia sa cica, ktorú som stretol pred dverami, podľa všetkého to bude čerstvá doktorka, ktorá tu praxuje. Kiež by ma poslali do jej dverí. O chvíľku okolo prejde internistka, ktorá v ničom nezaostáva, ale nie je veľmi môj typ. Snažím sa odpľúvať si do misky, a zároveň sa tváriť nonšalantne.

Po asi dvadsiatich minútach mám pocit, že sa tá hydina pohla. Pýtam si vodu, ale dostávam odpoveď že nič nebude, takže ostávam na sucho a smädný. Možno sa pohla, ale ešte stále sa nepohla dosť, takže odpľúvam ďalej. Prichádza internista, ktorý sa ma pýta, ako sa cítim, je príjemný a vysvetľuje mi, čo mi hrozí – preležanina hrtanu zvnútra, wtf. Vraví, že by to bolo vhodné vybrať a či súhlasím s gastrologickým zákrokom. Ja, napriek tomu, že už som jedno gastro absolvoval a viem, čo ma čaká, súhlasím. Internista mi vysvetľuje, že špecialisti majú pohotovosť na telefóne, takže to bude trvať hodinu, kým príde on aj sestra a prichystajú ambulanciu. Nie že by mi to nejak extra vadilo, vzhľadom na materiál, čo sa okolo mňa pohybuje v bielom, ale už začínam mať plnú misku. Internista si ešte u gastrológa dohodne miesto v prvom rade pri nadchádzajúcom predstavení a čakám.

Po viac ako hodine prichádza lapiduch a berie ma do ambulancie. Kto ste boli na gastroenterologickom vyšetrení, viete, že sa tam chodí nalačno. Not on my watch, ja som došiel pekne s plným bruchom. Pre tých, čo ste ešte neboli, nalačno sa tam chodí preto, lebo keď vám strkajú tú hadicu do huby, chce sa vám troška grckať, ale okrem žalúdočnej šťavy nemáte veľmi čo. Takže ľahnúť na bok, medzi zuby dostanete taký kus plastu, do ktorého zakúsnete, a že budete kúsať silno. Lenže ojeb, v tom plaste je v strede diera, ktorou do vás začnú ládovať tú hadicu. V tomto momente sa ešte nič nedialo, len som zistil, na čo je tam ten lapiduch, ktorý ma znehybnil jedným chmatom, takže som si len tak kopkal nožičkou a krútil sa, pretože čo kačica nepúšťala dnu, nepúšťala ani von. Doktor kuká na monitor, v ruke diaľkové jak od RC auta, internista kuká na monitor a kibicuje, sestra podáva nástroje a lapiduch leží na mne. Vtedy konečne došli ku kačici a začali do nej štuchať. To už bolo moc na ňu aj na polievku pod ňou a polievka si našla cestu von. Nosom. Kachna s knedľou sa síce pohla, takže som mohol slobodne grcať, ale furt nezliezla dole, takže pán doktor do mňa narval sondu až po číslo 40 a do sondy zaviedol nejaké geräty, ktorými to jedlo rozrezal a postupne ho začal splachovať vodou do žalúdka. Po asi 4 hodinách som sa konečne napil a bola to fakt úľava, asi jediná počas celého zákroku. Zostávalo ešte pár kúskov knedlíka, ktorý sa odmietal zmieriť so svojim osudom, takže tá voda sa mi v bruchu ani nestihla ohriať. Nakoniec bolo všetko buď v žalúdku alebo na podlahe, takže som mohol ísť.

Doktor napísal správu, celkom sa tam vyžíval v opisoch, ja som to predýchaval na chodbe, a potom sme sa vrátili naspať na centrálny príjem. Tam mi lekárka, ktorá ma príjmala, vypíše správu, zistí, že mi gastrológ nepredpísal lieky, takže správu vypisuje znova, ja sedím a poslednýkrát hodnotím osadenstvo. Okolo polnoci sa konečne vraciame k našim, ukľudňujeme ženy, že sa rakovina nekoná, a následne sa hladný vydám na cestu domov. Celkovo udeľujem 6 mrežovaných postelí z 10 za prostredie – čakal som, že to bude horšie, a 9 a pol naughty nurse outfitov z 10 za personál – nebyť riaditeľky zemegule na oddelení, bolo by to na plný počet.