Yo dawgs, počul som že nemáte radi cestopisy, takže keď už je ten nedostatok článkov, napísal som vám cestopis. Len aby som videl čo všetko mi na DM prejde.
Nielen prácou je človek živý, hoci väčšina mojich zamestnávateľov, zvlášť slovenských, by tento výrok považovala za rúhanie. A hoci som ako správny gastarbeiter drvivú väčšinu dovolenky trávil doma na Slovensku a ohuroval lokálne čubičky výplatnou páskou podľa hesla „cez týždeň ako Trottel žijem biedne, no cez víkend som v Blave frajer z Viedne“, snažil som sa aspoň raz tri-štyri krát do roka rozšíriť si obzory výletom aj niekam inam. Sústredil som sa prevažne na Škandináviu, jednak preto pretože je mimoriadne scénická a presne zapadá do môjho vkusu (slnečná pláž na rovníku z ôsmimi rekreantmi na meter štvorcový a horúčavou, z ktorej človeku pot vyplavuje vlasové korienky nie je moja šialka čaju) a jednak som nechcel byť ako mnohí spolugastarbeiteri, ktorí za osem rokov v jednej z najkrajších krajín sveta nikdy nevybočili z trasy ubytko-práca-letisko-kostol kde majú poľského farára - obchod z chlastom.
A na konci augusta 2013 došlo k tej nádhernej konštelácií čakier, keď sa moje štvordňové turnusové voľno prekrylo s výpredajom tunajšieho lowcostu a podarilo sa mi urvať spiatočnú letenku na Svalbard, respektíve Špicbergy, za necelých dvesto éčok.
Pre tých z vás čo si na zemepise kreslili šibeničky a obzerali spolužiačkam výstrihy zopár rýchlych faktov: Svalbard (administratívne územie, tvorené súostrovím Špicbergy) leží v Severnom ľadovom oceáne, asi tak na polceste medzi severným pobrežím Škandinávie a severným pólom. Pre ilustráciu, ak tam pocestujete cestovať z Bratišky (musite ísť smerom na sever, ak to z prechádzajúcej vety náhodou niekomu nebolo dostatočne jasné), tak Oslo je akurát na polceste. Súostrovie oficiálne patrí pod Nórske Kráľovstvo, avšak podľa zmluvy z roku 1920 tu majú právo na ťažbu nerastných surovín aj iné krajiny vrátane ex-Československa. Svojho času tu uhlie ťažili Briti, Amíci aj Holanďania. Dnes tu okrem Nórov zostali iba Rusi, ktorí majú na ostrovoch dve vlastné banícke mestá: funkčný Barentsburg a vraj dočasne opustený Pyramiden. Bohužiaľ v dni mojej návštevy sa exkurzie do Pyramidenu (ktorý je niečo ako Pripjať, s tou výhodou že po návrate z Pyramidenu váš moč nebude v mise svetielkovať) nekonali a musel som sa uspokojiť s Barentsburgom.
V piatok popoludní po práci vyzdvihnem moju spolucestujúcu, tiežslovenku Evu (poznámka: nie, nič nebolo, takže sa ani neunúvajte viesť diskusiu týmto smerom). Máme šťastie že sa nám podarí zaparkovať na dvore u kolegu bývajúceho asi desať kilometrov od letiska Gardemoen, pretože tamojšie ceny parkovného sú tak trochu mimo realitu. Aj to najvzdialenejšie záchytné parkovisko, v podstate štvorec ujazdenej hliny obohnaný pletivom dvadsať minút kyvadlovým autobusom od terminálu, je také drahé, že Bašternák by pri pohlade na účtenku obvolal celú vládu. Keby som nedajbože chcel auto nechať v pešej vzdialenosti od terminálu, stálo by ma to viac ako letenka. Košická EEI sa môže ísť schovať.
Výlet sa začne dosť neslávne, keď sa naše lietadlo päť minút po pushbacku vráti naspäť na rampu a po pol hodine čakania nás z neho vyženú do terminálu. Vyštrachať náhradné lietadlo trvá vyše hodiny, takže namiesto o pol jedenástej večer štartujeme po polnoci. Na druhej strane, v náhradnej 737-800 je oproti pôvodnej -400 pár centimetrov viac miesta na nohy, čo v lowcostovom usporiadaní znamená že mám nohy iba primačknuté k sedadlu predo mnou, miesto aby som kolenom hral na chrbtovej kosti človeka na ňom ako na xylofóne.
Na spolucestujúcich sa moje šťastie bohužiaľ nevzťahuje. Evu posadili asi tri rady za mňa; vedľa sedí asi sedemdesiatročný ujo, ktorý cíti potrebu komentovať celý priebeh letu a opakovať všetko čo sa ozvalo z palubného rozhlasu. A nie, nebol senilný, bol dokonale pri zmysloch, len nevedel držať zobák, dokonca ani keď pilot zhasol svetlá, čo obvykle na papagáje zaberá. Ak ste zažili harantov vreštiacich ako banshee pred Hirošimou, poľských skladníkov impregnovaných žubrowkou alebo víťazstvo oslavujúcich rugbystov z Ostravypyčo, pripadá vám možno moje mindžovanie na jedného ukecaného geriatrika ako keby sa Bil Gates sťažoval že mu kávomat nevydal desať centov. Nevravím, že nemáte pravdu; v mnohých veciach mám toleranciu nastavenú inak ako väčšina populácie. Akusticky dominantný predpubertálny poter ma necháva kľudného, ale z bľabotajúceho deda na mňa ide taká tá plíživá nasranosť, čo začne ako mierna iritácia („Teraz dvíhame podvozok. Teraz servírujú kávu. Teraz zhasína svetlo, aby sa ľudia vyspali. Teraz ľudia spia.“ ) a počas dva a pol hodín kým začneme klesať na pristátie („Teraz začíname klesať. Teraz sa máme zapnúť. Teraz sa má cabin crew pripútať. Hej hej, už budeme pristávať. Teraz už klesáme. Aha, čajka.“), je z nej len ťažko premáhané nutkanie objednať za osem eur obschnutý syrový sendvič a napchať mu ho do gágora.
Pristátie na letisku v hlavnom meste Longyearbyen je skutočne spektakulárne – prah jedinej dráhy, necelých dva a pol kilometra dlhej, začína len pár metrov od morskej hladiny Okolité hory dramaticky vystupujú z morskej hladiny; holé skaly pokryté akurát trávou, lyšajníkom a občas nejakým zakrpateným, o život bojujúcim kríkom (stromy v tunajšej klíme nemajú šancu prežiť). V roku 1996 do jednej z nich v hustom snežení po zbabranom priblížení napálil Tupolev 154, vezúci ruských baníkov a ich rodiny do Barentsburgu a dodnes je to najhoršia letecká nehoda v dejinách krajiny. Teda Nórska. Pre ruské letectvo to bol zrejme len ďalší utorok.
Hoci sú tri hodiny nadránom, v Longyearbyene je polárny deň biely ako deväť z desiatich detí Borisa Kollára. Prejdeme cez letiskovú halu, veľkú a útulnú asi ako čakáreň autobusovej stanice v Prešove, s tým rozdielom že tu aspoň absentujú tlupy našich čokoládových hviezd a ich zvukové a pachové prejavy. Pred terminálom stoja dva autobusy, odvážajúce cestujúcich do mesta. Cestovné za ani nie šesťkilometrovú cestu je v prepočte osem eur, čo je pálka aj na nórske pomery; môj prvý kontakt s cenotvorbou na izolovanom súostroví uprostred ničoho stovky kilometrov od najbližšieho pobrežia.
Prvá vec ktorú si všimnem je nabitá puška zavesená za vodičovým sedadlom a v duchu si urobím mentálnu poznámku pravidelne posielať tunajšej autobusovej spoločnosti sívíčko. Na Špicbergoch je viac ľadových medveďov než ľudí (a ľudí tu žije okolo dva a pol tisíca) a nakoľko sa jedna o pokémonov prudko teritoriálnych, každý kto ide za hranice usadlostí je povinný mať zo sebou zbraň (alebo v prípade turistov ozbrojeného sprievodcu). Neskôr uvidím aj ceduľu s nápisom ZÁKAZ POHYBU BEZ STRELNEJ ZBRANE. Nie, Kňour, neviem či tu potrebujú právnikov; podľa mňa nie, aj keď na niečom si asi streľbu cvičiť musia
Náš hostel s nápaditým menom „Guesthouse 102“ je pri konečnej autobusu vo štvrti Nybyen, na konci úzkeho a hlbokého údolia asi tri kilometre od centra mesta (ak sa teda osada s dvetisícdvesto dušami dá nazvať mestom). Vedľa recepčného pultu je obrovský plagát s ľadovým medveďom, zazerajúcim ako dôchodca ktorému ste v Tescu vyfúkli posledný akciový bezmliečny jogurt, a nápisom „ÚTOČÍ BEZ VAROVANIA! NEPRIBLIŽUJTE SA!“. Pôvodne to tu bola ubytovňa pre baníkov, takže izby sú mrňavé a sparťanské, postele úzke, sprchy a hajzlíky spoločné; ak si na dovolenke potrpíte na komfort a viacštýlu, nie je to nič pre vás, ale ja čo som zažil hrôzy internátov UMB v Banskej a hotel Garni v Považskej Bystrici som aj za to málo vďačný. Navyše som taký unavený že takmer zaspím zo zubnou kefkou v ústach.
Na druhý deň po raňajkách s Evou vyrážame objavovať mesto. Pravdu povediac, keď sa prenesiete ponad scenériu okolitých hôr, nie je sa veľmi na čo dívať. Longyearbyen leží pod strmými horami v pustatine tak nehostinnej, že aj najveselší Viking musel hltať antidepresíva ako lentilky, zvlášť počas trojmesačnej polárnej noci. Budovy majú v rámci snahy o dekoráciu pestrofarebný náter, vďaka ktorému mesto z výšky pripomína rozsypané lentilky, ale inak sú prísne utilitárne, izolované od zeme, zo skosenými alebo oblými strechami aby sa z nich ľahšie zhadzoval sneh, a minimom sklenených plôch – miestna škola vyzerá ako hangár vo farbách Tesca. Iba niekoľko novších budov má presklenné steny, napríklad nákupné stredisko uprostred miniatúrnej pešej zóny, hotel SAS alebo kotolňa, ktorú som z neschopnosti spomenúť si na správny názov prekrstil na „vykurováreň“, na Evino veľké pobavenie. Malé okná zrejme súvisia nielen so zimou, aj prašnostou – Longyearbyen bolo a je predovšetkým banícke mesto a okrem hromád hlušiny o tom najlepšie svedčí všadeprítomný jemný čierny prach. Keď vás plnou rýchlosťou minie autobus alebo nákladiak, zvíri taký oblak že pol minúty grhlete ako tuberák.
Čo sa týka občianskej vybavenosti, je tu nákupné stredisko zo supermarketom COOP, v ktorom som pri zhliadnutí cien skoro dostal anafylaptický šok, asi poltucet hotelov rôznej kvality, univerzita, niekoľko reštaurácií od hogo-fogo podnikov kde si musíte pušku odložiť do šatne až po fastfoody s pizzou a burgermi (na večeru som mal cheesburger s hranolkami za tridsať eur a posolil som ho vlastnými slzami). Nezanedbateľnú časť ekonomiky tvoria typické pasce na turistov – cestovky ponúkajúce výlety za veľrybami, medveďmi a Rusmi, obchody zo suvenírmi a predraženými športovými potrebami a "outlety" s tovarom dvakrát drahším než na pevnine a polovicu lacnejším než vo Voderadoch.
Na celom území Svalbardu je prísne zakázané akékoľvek narušenie alebo likvidácia starých stavieb alebo technických pamiatok. Vďaka tomu môžete na ostrovoch naraziť na pozostatky dvoch stoviek rokov osídlenia, od lhovadín ako hrdzavé sudy, cez zrúcaniny drevených loveckých a baníckych chatrčí až po opustené štôlne, zvyšky parných strojov a dokonca úsek úzkorozchodnej železnice aj s lokomotívou. Aj na stenách hôr priamo nad mestom je vidieť ruiny banských štruktúr a kúsok od mesta vedie dokonca odstavená nákladná lanovka.
Všetky inžinierske siete sú vedené nad zemou, keďže ukladať ich do permafrostu má asi rovnaký zmysel ako hádať sa na nete s konšpirátormi; z tohto dôvodu vozia aj mŕtvych na pohreb na pevninu a tunajší cintorín je len symbolický. Elektrické vedenia sú na starobylých drevenných stĺpoch a para aj voda v hrubých rúrach na kovových podperách, takže niektoré časti mesta pripomínajú areál Slovnaftu, len bez pridružených akustických fenoménov. A všade medzi budovami sú na holej zemi poparkované snežné skútre, ktoré tu v zime tvoria gro pozemnej dopravy – celé stovky skútrov, väčšina nezamknutá, pretože ani slovenským policajtom pod vedením ministra futra by odhalenie prípadného zlodeja nemohlo zabrať viac než pár hodín. Väčšina obyvateľov má aj auto, ale takmer ho nepoužívajú; pešo by to medzi najvzdialenejšími bodmi v meste ani Nákupnej Maniačke na tridsaťcentimetrových štekloch netrvalo viac ako pol hodiny a domorodci rozhodne nepatria k mrzákom čo sa zadýchajú aj na eskalátore. Mimochodom, najpredávanejšou značkou je tu Toyota, pravdepodobne preto že tu ako jediná má dílerstvo. Ale videl som aj - zrejme najsevernejšie operujúcu - Škodu Forman. MHD tu neexistuje, iba robotnícke spoje pre banskú spoločnosť a letiskové autobusy. Ich oficiálny cesťák je ale, podobne ako na Slovensku len orientačný; prispôsobuje sa aktuálnemu príletu alebo odletu a pred odchodom je rozumné informovať sa na recepcii hotela alebo sledovať fejsbúkovú stránku autobusovej spoločnosti.
V druhej časti si povieme niečo o miestnych ľadovcoch, veľrybom mäse a ruskom meste Barentsburg.
