V hoteli, v ktorom som bola ubytovaná, mi na začiatku dali ich najlepšiu izbu. Princeznička Menkib sa rozbehla krížom cez obrovský apartmán a skočila na posteľ veľkosti letiska. Spokojnučko si chrochtala. Všetky veci z kufra si pekne poukladala a zavesila do skrine. Tak sa mohla pripraviť na zajtrajší pracovný deň. Prácu prerušila len vtedy, keď si išla zapáliť na priestranný balkón, z ktorého sa mohla kochať výhľadom na celé staré mesto. Uvažovala nad tým, kde sa asi nachádza sprcha, pretože zatiaľ objavila len záchod. Sprchu nakoniec objavila nad záchodom, lebo v sprche na bulharský spôsob sa kryt záchoda (nie prkýnko, opakujem, nie prkýnko) sklopí a celá kúpeľňa sa tak premení na sprchu. How wonderful!

How wonderful už nebolo oznámenie vedúcej hotela po pár dňoch, že moja ozajstná izba na môj dvojmesačný pobyt je pripravená prijať svoju kráľovnú. Tak som moju luxusnú izbu políbila na rozloučenou, opäť som sa zbalila a zobrala si moje pakšamiety na druhé poschodie, kde sa inkriminovaná izba nachádzala. Tma, check. Dvere, check. Kľučka, check. Otvorím dvere do izby. No check. Izba nikde. Izba mala asi dva na štyri a som si takmer istá, že bola prerobená z kumbálu na mopy a vedrá na umývanie. Kúpeľňa bola veľká ako štandardný záchod v motrokárni, kde sa počas mítingu podopieraš kolenami o stenu. Takže som sa mohla sprchovať tak, že som pri tom sedela na záchode. Veď som praktická žena.

Do izby sa vošla presne jedna posteľ, skriňa a to bolo všetko, lebo sa samozrejme ešte museli otvárať vchodové a kúpeľňové dvere. Výhľad som mala naozaj trankvilný - na stenu domu, ktorý bol od hotela vzdialený asi tri metre. Ale hajlajt bola moja osobná čajka. Áno, mala som dokonca vlastné domáce zvieratko. Tá piča si každé ráno sadla na strechu domu oproti a tri metre od mojej postele začala škriekať. Ale našťastie, potom išla kradnúť ostatným turistom pizzu z ruky priamo za letu (pozdravujem, AlenkaJ), takže som mohla ďalej spať. Oh, wait! Izbietka bola otočená na východ, asi feng švéj a na oknách neboli závesy (asi ich odniesli spolu s mopmi) a o klimatizácii som mala doslova mokré sny, okno som teda musela mať otvorené, aby som sa do rána v izbe nezadusila. Takže o siedmej mi začal do ksichtu jebať Oskar a potom sa už spať nedalo.

Ale aby som sa dostala k samotnému letovisku, Pomorie je staré prímorské mestečko na polostrove, ktorý takým tenkým odjebkom oddeľuje more od slaného Pomorského jazera. Tých jazier je tam viac a niekde sa tam nachádza aj prírodný bahenný kúpeľ s údajne liečivým bahnom. Za celý pobyt som tam nemala čas ísť, ale dôkazom jeho existencie boli moji blatom zadrbaní turisti, ktorí mi o ňom básnili. Historické centrum Pomoria bolo v roku 2006 veľmi pekné a ešte ho nestihli pokaziť stavbou luxusných moderných hotelov, ktoré sa k centru vôbec nehodili. Speaking of... v novej časti Pomoria už v čase môjho pobytu začali so stavbou tejto monštrozity v štýle Nory Mojsejovej http://grandhotelpomorie.com/

Lebo keď idete do Pomoria na dovolenku, je najvýhodnejšie zobrať si all inclusive… Ach.

Do novej časti mesta situovanej na pevnine sa dalo dostať autobusom. Tam som raz musela prestupovať na autobus na Slnečné pobrežie a mala som čas nazvyš, tak som navštívila Kláštor sv. Juraja, kde mi pravoslávny mních/kňaz/rabín, či ako sa volajú títo boží funkcionári ulial ich domácej rakije, ktorú si práve vypálil, a mne sa v brušku hneď oteplilo a vykapali mi bacily.

Jedna z prvých vecí, ktoré si všimnete na prechádzke mestom, sú obchody s handrami. Boy, či tam majú všade značkové oblečenie za 5 eur… ale potvrdzujem, že mi oblečenie vydržalo dlhé roky, farba nevybledla, nič sa nerozpadlo, tak ja neviem. #bulgarischeKinderarbeit

Čo päť metrov narazíš na stánok s 925 striebrom, ZARUČENE ručná práca. A ešte jedna vec, ktorej tam je mrtne, je morská špongia. Tá, ktorú som si tam vtedy kúpila, mi vydržala niekoľko rokov.

Ako som už písala, nemala som čas na jedlo, ale môj najväčší kulinársky zážitok v Bulharsku boli malé v cestíčku obaľované pražené rybičky caca (hoď do gogoľa “caca fish Bulgaria”). Dostal si ich plný tanier a boli slané a chrumkavé. Zato ich zákusky boli také sladké, že kým si jeden dojedol, na čele sa ti vyhodil jebák. A samozrejme, nezabudnem na už spomínanú fajnú ljutenicu.

Turistov som na schôdzkach upozorňovala na jednu zaujímavú odlišnosť Bulharov, ktorou je ich kývanie hlavou na znak súhlasu a nesúhlasu opačne, ako to robíme my. Na trhu predavač ako prejav súhlasu s vyjednanou cenou hodil hlavou dozadu a cekol. Keď nesúhlasil, točil hlavou sprava doľava, ale tak, že sa uši pohybovali hore dolu. Ha! Priznajte sa, kto z vás to práve teraz skúsil? Domáci mi rozprávali, že to bolo v čase nejakej invázie, keď potrebovali zmiasť nepriateľaJ