Najlepšie scenáre vraj píše sám život. Hneď v úvode sa musím priznať, že som nikdy úplne seriózne neuvažovala o kariére na doskách, ktoré znamenajú svet. Bola som však ten typ decka, ktoré odmalička učitelia radi nechávali spievať pred publikom, hrať v scénkach, recitovať a celkovo byť tak trochu za cvičenú opičku. Niekoľkokrát som sa preto zľahka pohrávala s ideou, že by možno stálo za pokus dať si prihlášku aj na VŠMU a skúsiť šťastie v umeleckej branži. Príhoda, ktorá sa odohrala v maturitnom ročníku práve v čase, keď sa o prihláškach začínalo definitívne rozhodovať, ma však od podobných chúťok odradila.
Bolo to v čase, keď 17. november bol ešte pracovným dňom, ale výročie nežnej revolúcie a deň študentstva v jednom, bol pádny dôvod hľadať si spôsob, ako sa uliať z vyučovania. Nápomocné nám bolo samotné vedenie školy, ktoré vymyslelo, že si urobíme kultúrno-zábavný deň, na ktorý si každá trieda pripraví krátke vystúpenie. Naša trieda zajasala a jednomyseľne rozhodla, že sa tejto habaďúry zúčastníme s pantomímou, s ktorou sme pred pár dňami na našej stužkovej zožali veľký úspech. V hlavných úlohách spolu so mnou účinkoval spolužiak, nazvime ho Peter a ďalší chalan, pre potreby článku Ondrej, nám zo zákulisia robil do mikrofónu zvukové efekty a v pomocných štekoch sa na scéne mihli ďalšie dve spolužiačky.
Scénka bola znázornením dňa v živote bežného človeka – úradníka, počnúc ranným vstávaním, cestou do práce, pracovným procesom, až po večerné pozeranie telky. Človekom bol Peter, ja som hrala predmety, ktoré v priebehu dňa používal – budík, umývadlo, zrkadlo, sporák, motorku, písací stroj, televízor a už ani neviem, čo všetko ešte. Kritickým bodom bol samotný pracovný proces, kedy Človek ťukal do písacieho stroja, bol z toho čoraz frustrovanejší, až nakoniec doň tresol päsťou a išiel domov. Pri premiére na stužkovej to vyšlo perfektne, náznak úderu bol bezpečný, no presvedčivý. Čo sa už nedá povedať o repríze, no nepredbiehajme.
Deň D prišiel a po nejakých dvoch či troch vyučovacích hodinách, odfláknutých zo strany nás i našich učiteľov, sme sa presunuli do auly, kde sa postupne na javisku striedali skupinky účinkujúcich z jednotlivých tried. Ako štvrtáci sme išli medzi poslednými. Scénka pred nami bola vydarená, tretiaci si pripravili komický skeč z lekárskeho prostredia, na ktorom sme sa všetci dobre pobavili. Nastala naša chvíľa, s Petrom a Ondrejom sme kývli na chalanov, ktorí si naboku mimo scény vyzliekali biele plášte a ostali nás odtiaľ sledovať. Ondrej ostal s mikrofónom pri nich, Peter a ja sme vyšli na javisko.
Pantomíma bežala pekne podľa scenára, ľudia v hľadisku sa pochechtávali a nič netušiac sme sa prepracovali k momentu s písacím strojom. Pamätám si Petrov rozmach, svoju bleskovú myšlienku „nie je on nejako príliš blízko?“ a potom výbuch žiarivého bieleho svetla pred očami. Keď som opäť zaostrila zrak, ležala som – v súlade so scenárom – na pódiu a nad sebou videla Petrove veľké, vydesené oči. Keď sa narýchlo uistil, že žijem a reagujem, hodil prosebný pohľad na chalanov do zákulisia, vyskočil na rovné nohy a dramatickým hlasom zvolal do publika: „Lekára!“ Tretiaci pochopili, švihom na seba znovu hodili biele plášte a vybehli na pódium. Za ruky a nohy ma odtiahli mimo scénu a zisťovali rozsah škôd. V hľadisku nikto nič netušil.
Peter na pódiu zatiaľ ďalej improvizoval a hral o čas. Ja v zákulisí som sa trochu nemotorne postavila na nohy, z nosa sa mi prúdom vyvalila krv a v ušiach šumel morský príboj. Chalani sa v podstate iba zo zdvorilosti pýtali, či majú Petrovi kývnuť, nech to „z technických príčin“ ukončí. Pokladali za hotovú vec, že ďalej to nedám. Neviem, či v tom momente zaúčinkovala moja hrdosť alebo to bolo iba posttraumatickým šokom, ale nasadila som statočný výraz a vyhlásila, že to dohrám. Na nos a ústa mi teda nacapili vreckovku, takú solídnu textilnú, pánsku, o veľkosti plachty pre detskú postieľku, zaistili obväzom, ktorým mi omotali spodnú polovicu hlavy, a trochu váhavým krokom som sa vrátila na javisko.
Ešte dobre, že to bola pantomíma a mimiku som nepotrebovala. Ako sme to dohrali, neviem. Vzhľadom na vzdialenosť prvého radu sedadiel od pódia obecenstvo o tejto malej dráme stále nič nevedelo – až do momentu, kedy som za doznievajúceho potlesku zišla po schodíkoch z javiska a pridržiavajúc si na tvári zakrvácanú vreckovku odkráčala stredovou uličkou z auly von. Vypleštené oči a šum davu som si nemala kedy všímať, mojou jedinou starosťou v tej chvíli bolo dostať sa na záchody k umývadlu so studenou vodou.
Všetko, čo sa okolo mňa vtedy dialo, aj moje vlastné konanie, som vnímala úplne odosobnene, akoby som sledovala film v kine. Už len popcorn chýbal. Môj zľahka otrasený modzogTM sa prepol na automatiku a odnavigoval telesnú schránku najprv trochu sa obriadiť z najhoršieho, potom do šatne po veci, odtiaľ ku kamoške, ku ktorej som to zo školy mala najbližšie, kde si mojimi ústami vypýtal ľadový obklad, a po odoznení prvotného šoku aj na autobus domov. Ďalší mierny šok utrpeli moji rodičia, keď zbadali, ako vyzerám.
To však nebolo nič proti tomu, aký šok ma čakal ďalší deň ráno. Ako vždy som sa rozospatá došuchtala do kúpeľne a pozrela do zrkadla, odkiaľ sa na mňa díval úplne cudzí ksicht. Opuch sa v noci rozšíril na obe líca, nos pripomínal stredne veľký zemiak a pod pravým okom sa skvel monokel ako z učebnice traumatológie pre začiatočníkov. Prekristovenohy! Takto mám ísť do školy?! Inej cesty nebolo, aspoň tak mi to pripadalo (dnes viem, aká som bola blbá), nuž som s ťažkým srdcom a v očakávaní posmeškov za svoj výzor naklusala na vyučovanie. Okrem nekončiaceho sa Petrovho ospravedlňovania ma však čakalo prekvapenie – ľudia v škole, vrátane učiteľov, sa na mňa dívali so zmesou obdivu a súcitu. Nesmial sa mi nikto.
Iné to bolo o deň neskôr, keď ma rodičovstvo nekompromisne vyslalo k lekárovi, pretože môj nos krvácal pri najmenšom dotyku. Vymyslieť si nejakú dôveryhodnú výhovorku, ako som k tej „ozdobe“ prišla, som v danom stave nedokázala, a tak sa bavil najprv školský lekár so sestričkou, potom osádka na chirurgii a do tretice aj na RTG. Verdikt bol nakoniec vcelku pozitívny – fraktúra bez posunu, naprávať nebolo treba. Historka o mojom úraze sa rýchlosťou lesného požiaru rozšírila po okolí. Kým mi nezmizla modrina spod oka, viackrát sa stalo, že ma v meste pristavil rodič či súrodenec niektorého zo spolužiakov a vyjadril mi svoj obdiv, ako som sa zachovala v zmysle hesla „show must go on“. Musím povedať, že zakaždým som sa cítila dosť trápne.
A takto sa, milé deti, skončilo moje príležitostné snívanie o prípadnej hereckej kariére. Došlo mi, že týchto pätnásť minút lokálnej slávy mi úplne stačilo. Z Petra, ktorý so svojou dobrosrdečnou a starostlivou povahou si dlho nevedel odpustiť, čo spôsobil, je dnes kňaz. Do akej miery k tomu prispela táto udalosť, som nikdy nezisťovala.
