Nasledujúce dva dni absolvujeme cestu z Budapešti do Záhrebu a s výnimkou incidentu s nudlami na maďarsko – chorvátskej hranici sa nestane nič zaujímavé. Trochu vzrušenia ponúkne až cesta zo Záhrebu k Plitvickým jazerám. Ak si z mojich článkov odnesiete aspoň nejaké poučenie, nech je to toto: ak pred sebou uvidíte obytné auto alebo príves s holandskou ešpézetkou, okamžite, ako je to len trochu možné, ho predbehnite, aj keby ste pritom mali zraziť stádo mačiatok a vytlačiť do priepasti autobus plný mníšok. Je to nevyhnutné pre zachovanie vášho duševného zdravia.

Ja som v Karlovači zaváhal a tak som sa potom vliekol osemdesiat kilometrov v kolóne troch karavanov, ktoré sa plazili vyhliadkovým tempom dvadsať kilometrov pod limitom a pred každou zákrutou spomalili na tridsiatku, zrejme aby sa im zo stola neprekotili slnečnice. Zastaviť a pustiť pred seba kolónu, ktorá sa za nimi vytvorila, im ani na um nezíde a navyše sa k sebe tlačia tesnejšie ako tangáče veľkosti S k prdeli veľkosti XXL, takže šanca predbehnúť ich sa zhruba rovná šanci účastníčky Hotela Paradise zmaturovať z matematiky. Horkokrvní balkánci sa tým ale nenechajú odradiť. Každú chvíľu zozadu vyletí starý Mercedes alebo Prassat, prefrčí popri mne a pustí sa predbiehať prvý karavan. Potom zistí, že to nestihne, dupne na brzdy a strčí sa dva metre pred Kebab, privodiac mi srdcovo-cievnu príhodu. Po piatom raze som rozhodnutý pri prvej príležitosti kúpiť tučného býka a obetovať ho Poseidónovi, aby na Holandsko zoslal prívalovú vlnu a utopil všetkých chrochtavých karavanistov ako morčatá.

Tú noc sme spali v dedinke Korenica, asi dvadsať kilákov od Plitvických jazier. Vstupná hala inak fajn hotelíka je psychedelicky dekorovaná vypchatými zvieratami, zrejme preparovanými žiakom prvého ročníka miestneho SOU čalúnnického po tretej fľaši rakije. Medveď v kroji s prudko nepríčetným pohľadom hrá na bubon (podoba so slovenským strojcom budúcej Veľkej Kulturologickej Revolúcie je až desivá), líška hrá karty so zajacom, rysom a jazvecom (jazvec švindľuje). Ďalší zajac stojí na zadných a frajersky ukazuje biceps druhej líške, ktorá naňho s vyšinuto-zúfalým výrazom slovenského seniora týždeň pred dôchodkom mieri dvojhlavňovkou.

Ďalší deň po prehliadke jazier zamierime na juh. Nasledujúcich sto kilometrov vedie cesta cez ľudoprázdnu, pustú krajinu. Vidíte len lúky, kopce v diaľke a sem-tam jazero. Občasné stavby sú rozpadajúce sa ruiny, niektoré vyzerajú, že ani nikdy neboli dokončené. Za celú dobu od Korenice po výjazd na diaľnicu na pobrežie stretnem možno päť áut. Tourlíderka pustí skupine film, ale dve tretiny z nich aj tak driemu. Jedine vypasený plešivý mních za mnou fotí ako chodiace klišé ázijského turistu všetko naokolo, cvakcvakcvak , v jednom kuse, musí mať obrázkov snáď milión. Atmosféra pustej cesty nerobí moc dobre ani mne a som rád, keď sa objaví diaľničný nájazd. Zvyšok cesty do Šibeniku absolvujeme po širokej, pohodlnej, a na rozdiel od produktov firiem ako Nahrabstav, Neplaťstav a Bugger&Kry sa Padacie Mosty aj kvalitne postavenej diaľnici, prekonávajúcej pobrežné hory dlhými tunelmi a spektakulárnymi viaduktmi.

V noci odovzdám tourlíderke colné formuláre a dokumenty a poprosím ju, aby mi do patričných kolóniek vypísala mená pasažierov. Na druhý deň, tesne predtým, než vyrazíme do Mostaru v Bosne a Hercegovine, s hrôzou zistím, že moju prosbu pochopila tak, že mi na kus papiera napísala mená a ich prepis do formuláru nechala na mňa. Našťastie to stačí v latinke; keby som musel obkresľovať ten ich rozsypaný čaj, asi by som sa scvokol. Je to moja prvá cesta s pasažiermi mimo územie EÚ, v týchto končinách som navyše prvý raz a už aj tak som nervózny ako poľovnícky pes, keď medzi lovcami zbadá Gašparoviča.

Navigáciu som aktualizoval pred dvoma týždňami, ale najnovší úsek diaľnice na Dubrovník ešte nepozná – v Chorvátsku pribúdajú diaľnice raketovým tempom, možno preto, že k ich stavbe nepúšťajú bývalých eštébákov s neexistujúcou platobnou aj inou morálkou. Nový úsek ma síce poteší, ale zároveň bude príčinou mojej skazy.

Navigácia tvrdí, že Kebab letí ponad pole, a tak ju ignorujem a idem podľa smerových tabúľ. Ocitnem na hraničnom priechode s Bosnou, očividne novom, obrovskom a ľudoprázdnom. Zo snáď siedmich odbavovacích pruhov je otvorený iba jeden a na chorvátskej strane trvá desať minút, kým sa ku kebabu prišuchce colníčka, zívajúca ako na prednáške "1000 rokov nemeckého humoru". Opečiatkuje klientom pasy, na môj sa ani poriadne nepozrie a odmáva ma preč.

Zato bosnianska strana hranice je už iná káva. Šéf colníkov, päťdesiatnik s výzorom bývalého oficiera, sa tvári dôležito ako horčík v Magnesii a podľa strnulého držania tela má namiesto chrbtovej kosti roxor. Dokumenty od autobusu študuje so sústredenosťou pubertiaka pozerajúceho úvodné titulky Baywatchu. Kebab je na hranici jediným vozidlom, takže mám, bohužiaľ, jeho plnú pozornosť.

„Ahá!“ zrúkne zrazu a víťazoslávne mi strčí pod nos mnou vypísaný formulár. „Tu máte chybu! Toto nie je Metkovič! Toto je Bijača!“

Aha, takže som na blbom hraničnom priechode. No, čo už, smerové tabule ma na Mostar vedú tadiaľto, je to diaľničný hraničný priechod, takže by som mal trafiť. V najhoršom prípade kuknem niekde do mapy. Okej, nič sa nedeje, zoberiem formulár, vytiahnem z košele prepisku, škrtnem Metkovič a začnem písať: Bi...a...č? Tak to povedal?

„Ne!“ zhúkne na mňa ako generál na mimoriadne tupého desiatnika. „Prepisati!“

Ti jebe? Našťastie mám toľko rozumu, aby som to nepovedal nahlas. Prepisovať to komplet celé kvôli jednému slovu? Ale už vidím, vo co go. Chlap sa stále tvári oficiersky, ale v očiach mu tancujú malé škodoradostné kokoty ohníčky. Celý deň nemá do čoho pichnúť, tak sa rozhodol ukázať mi, komu dal pánboh úrad.

Nasratý si beriem papiere do Kebabu a ďalších dvadsať minút opisujem všetkých tých Ping-Pong-Ov, Ku-Či-Kuov a Sun-Quic-Kov. Akurát s tým končím, keď sa objaví ďalšia dvojica colníkov, muž a asi tridsaťročná blondína, so širokými úsmevmi. Tie sa ešte rozšíria, keď im ochotne otvorím chladničku, aby sa v taký horúci deň mohli osviežiť Saguárami a plechovkami piva, ktoré som – podľa inštrukcií skúsenejších kolegov – kúpil cez prestávku na benzínke. Následne idú skontrolovať batožinový priestor, kde im okamžite padne do oka veľká kartónová krabica. Tourlíderka v nej má asi dvadsať balení instantných ochutených nudlí. Na maďarskej hranici po nich jeden colník chňapol a títo urobia to isté. Štyri vifony sú tá najbizarnejšia forma úplatku, akú som kedy videl, a to, prosím pekne, pochádzam zo Slovenska - krajiny, kde keby ste po vzore zemeplošského Smrťa chceli urobiť antropomorfnú personifikáciu abstraktného konceptu ako korupcia, váš malý Korupčiak by vyzeral ako výsledok análneho spojenia J§T a Penty s prímesou pár kvapiek Širokého, Pašku, zvyšku Smeru a dvoch tretín populácie.

Srdečne sa rozlúčime, colníci spokojne odchádzajú s rukami plnými úlovku prejavu dobrej vôle a ja idem za nimi s formulármi v ruke, keď tu zrazu...

cvakcvakcvakcvak

Žalúdok mi zletí až kamsi do topánok. Zvrtnem sa a vidím pupkatého mnícha, ktorý vyliezol z autobusu a fotí si colníkov odnášajúcich úplatok. Operačný systém môjho mozgu spadne do modrej obrazovky; fakt, že niekto môže byť až tak blbý, moje procesory nedokážu spracovať.

Šéfcolník vyletí z búdky ako dobre nakopnutý kocúr a reve na chlapa, aby s tým prestal. Jeho kolega je hneď za ním a s hrôzou vidím, že mu ruka visí nad opaskom, kde má služobnú zbraň. Na chvíľu rozmýšľam, ako sa mi asi bude páčiť v bosnianskej base a či mi za ďalšie štyri vifony dajú aspoň samotku. Potom mi nohy konečne začnú prijímať signály z mozgu, rázne dôjdem k môjmu pasažierovi, ktorý nechápe, čo také hrozné spravil, a ukazujem mu, nech páli naspäť do autobusu.

„Nie!“ huláka oficier. „Zmazať! Hneď!" A za tým spŕška nadávok, z ktorých rozumiem "govno" a čosi o matkinej vagíne.

To už je vonku aj tourlíderka, o pár odtieňov žltšia než obvykle, na rozdiel od toho tĺka si očividne uvedomuje vážnosť situácie. Nasledujúce minúty sú pomerne dramatické – chumaj si zjavne myslí, že aj na hranici je vo vzťahu zákazník-predajca. Ale nakoniec si dá povedať a fotky zmaže. Keď to oficierovi stačí, vydýchnem si tak nahlas, že to počujú až v Sarajeve. Keby vedel, ako ľahko je dostupný software na obnovenie zmazaných súborov, určite by Kórejcovi chcel zabaviť pamäťovú kartu. A on by si ju nedal. Neviem a nechcem si predstaviť to rodeo, čo by nasledovalo.

Zvyšok kontroly už prebehne rýchlo. Oficierov kolega skontroluje v buse pasy a opečiatkuje ich. Keď si potom idem do búdky po papiere, oficier ma šokuje, keď zahlási: „Ale je horúci deň, čo?“

Pokrčím plecami, rozhodnutý tvorivo nechápať, čo mi naznačuje.

„Človek by sa aj napil.“ A potom, keď vidí, ako sa naňho pozerám, doloží: „Drink, há.“

Prikyvujem a usmievam sa ďalej, tváriac sa, že nerozumiem. Tak drinku sa ti zachcelo, ty čuramedán? No, na to si mal myslieť predtým, než si ma nechal nanovo vypisovať ten skurvený papier! Nakoniec vzdychne znechutením nad mojou tuposťou a mávne rukou, nech ťahám preč.

Lenže tým sa sranda nekončí. Predtým som sa čudoval, prečo je diaľničný hraničný priechod začiatkom sezóny taký prázdny. Zistil som to po dvesto metroch, kde sa diaľnica končila staveniskom a ja som sa ocitol na rozbitej okreske.

Nasledujúcu hodinu krúžim po malebnom bosnianskom vidieku, kým sa po pár omyloch nedopracujem do Medžugoria. Odtiaľto sa podľa mojej mapy dá dostať na hlavný ťah Metkovič - Mostar, pohodlnú cestu vedúcu údolím rieky Neretva, po ktorej som pôvodne mal ísť. A tu som urobil fatálnu chybu. Uveril som smerovým tabuliam a pustil sa na Mostar podľa nich. Ani na sekundu mi nenapadlo, že neukazujú cestu po hlavnom ťahu, ale najkratšiu, krížom cez hory.

Najprv sa pomerne široká a hladká asfaltka začne zužovať, objavuje sa čoraz viac výmoľov a nakoniec je krajnica taká popraskaná a naklonená, že pri obchádzaní áut v protismere tŕpnem, či pod váhou Kebabu nerupne. Terén naokolo sa prudko zvlní, naľavo vyrastie vysoká holá skalná stena, napravo všetko zmizne stovky metrov hlboko. Cesta sa zúži natoľko, že mám problém vyhnúť sa protiidúcemu nákladiaku (ktorý sa tým ale nenechal vyrušovať a presvišťal okolo mňa na milimetre nezmenenou rýchlosťou). Občas ma predbehne nejaký miestny samovrah na hrdzavom dvojkovom Golfe alebo Zastave, ale zájazdový autobus je tak veľký, že aj balkánsky kamikadze si dvakrát rozmyslí, či sa s ním bude ťahať za prsty. Pomaly začínam mať pocit, že to dopadne dobre. A potom sa predo mnou otvorí výhľad na Mostar, pod serpentínami podo mnou. Hlboko podo mnou. Hovadsky hlboko podo mnou.

Pomaličky, opatrne vediem Kebab na trojke dolu strmým klesaním serpentínami, v ktorých si musím zabrať aj celý protismerný pruh, aby som sa zmestil. Niektoré úseky sú také strmé, až mi napadne, či neprehrievam brzdy. Zvodidlá vyzerajú, že by povolili už keby som si v ich smere silnejšie kýchol. Potím sa ako upír v obchode s krucifixmi, košeľa sa mi lepí na operadlo sedadla. S jedným nákladiakom sa míňame tak tesne, že medzi vozidlami nastane úplná tma, lebo sa do tej úzkej medzery nezmestia ani len fotóny. Keď konečne vojdem do mesta po ceste a nie voľným pádom vzduchom, spadne mi zo srdca balvan veľkosti menšieho činžiaka.

Po pár minútach už odbočujem za vysokánsku vežu Kostola svätého Petra a Pavla, týčiacu sa do neba spomedzi šedivých panelákov, ešte stále poznamenaných guľkami, ktoré utŕžili v občianskej vojne. Pár sto metrov ďalej je záchytné parkovisko pre turistické autobusy, ale keďže meškáme takmer hodinu, zatiahnem k obrubníku a vysadím skupinu tam. Pri vystupovaní mi všetci ďakujú; zjavne si myslia, že som ich po tej pekelnej ceste viezol naschvál, aby mali zážitok. Usmievam sa, prikyvujem a želám si, aby už vypadli a ja si mohol prezliecť prepotenú košeľu a dobehnúť na hajzlík. A vtedy sa objaví Pobúrený Občan.

Pobúrený Občan (jeden môj obľúbený web používa termín Strážca Tradičných Hodnôt) je ten typ trtka, ktorý najlepšie charakterizuje nemecký výraz "Ordnung muss sein!". V narvanom autobuse vás nepustí prednými dverami, aj keď sa k zadným musíte prebíjať dve minúty, so zadosťučinením prikyvuje, keď vás policajti pokutujú, lebo ste v nezastavanej oblasti desať metrov pred značkou označujúcou koniec obce išli 56km/h a extrémnejšie typy na vás zazerajú, aj keď sa v supermarkete pohybujete bez vozíka. Často, ale nie vždy, je to dôchodca s Názorom, o ktorý sa s vami podelí či o to stojíte alebo nie. Tento je asi štyridsiatnik, na tvári špatnej ako šalát z Billy výraz posvätného hnevu a hromovým hlasom sa pýta, prečo vysadzujem cestujúcich tam a nie na parkovisku?

„Lebo to odtiaľto majú bližšie a nie je tu zákaz.“ odpovedám.

„Ale máte stáť na parkovisku! Tu zavadziate!“

Rozhliadnem sa naokolo. Nikde naokolo niet ani živej duše, okrem ryšavej mačky prebiehajúcej cez cestu s mŕtvym vrabcom v papuli. „Komu presne zavadziam?“

„To je jedno! Nemáte tu stáť! Viete, že v Dubrovníku to stojí 110 eur?“

Moje ťažko skúšané nervy konečne rupnú. Významne sa rozhliadnem po zúbožených panelákoch a vyšteknem: „Vyzerá toto snáď ako Dubrovník?“

PO na mňa škaredo zazrie a konečne vypadne, vrčiac si čosi popod nos. Zachytím akurát slovo „pizdolizač“. Som trochu prekvapený, že sa zvesti o mojich jazykových schopnostiach dostali až sem, ale tak chýr o kvalite sa zrejme šíri rýchlo. Zavriem dvere a idem zaparkovať.