Všetko sa serie.
Autobusový terminál v Osle je názornou ukážkou víťazstva formy nad funkciou. Z architektonického hľadiska je dokonalý, estetický, vynikajúco zapadá do okolitej zástavby a architekt, ktorý ho má na svedomí, zaň aj dostal nejakú cenu. Zároveň je praktický ako čokoládový vibrátor, s debilnými hrebeňovitými nástupišťami a nedostatkom parkovacích miest, do ktorých treba komplikovane cúvať z denného svetla pod tmavý prístrešok, takže v zrkadlách vidíte trt baraní. Pomedzi podporné stĺpy treba kľučkovať na centimetre (a rôznofarebné fľaky na nich prezrádzajú, že nie každý to zvládol) a vďaka snahe nasekať na obmedzený priestor čo najviac nástupíšť je nutné pri jeho priečelí vykonať skutočne precízne priblíženie a zastaviť tesne pri obrubníku. Dá sa to zvládnuť, len by niektoré jedince nesmeli vodičák na autobus nájsť v kindervajci.
Je to ako drcnúť do jedného dielika domina a dívať sa, ako všetky ostatné padajú. Jeden chumaj z Norgesbussu zostal stáť tak, že jeho zelený zadok trčí zo zálivu zastávky von. Autobus ktorý vchádza z ulice ho tak nedokáže obísť a zostane stáť, pričom jeho zadok blokuje jeden pruh ulice. Za ním zostane stáť pár áut až po kruhový objazd, v ktorom stojí vo zväčšujúcej sa kolóne zašprajcovaný nákladiak s prívesom a úplne ho zablokuje. Odtiaľ sa zápcha postupne vinie protismerom, pozdĺž celého terminálu a cez svetelnú križovatku, ktorá je tiež upchatá – nasrať sa do križovatky aj keď vidím, že cez ňu neprejdem, je nórska špecialita – a ďalších dvesto metrov po ďalší kruhový objazd. V priebehu štyroch minút, kým brzda pokroku naberie svojich cestujúcich – pričom sa trúbením pár desiatok klaksónov nenechá vyrušovať – skolabuje celá doprava v okolí terminálu s výnimkou električiek na vlastnom telese.
Keď sa to konečne dá do pohybu, mám meškanie osem minút a kým sa z terminálu dokážem dostať – autisti nejavia ochotu pustiť ma na hlavnú a potom, ako strávili desať minút v improptu zápche sa im ani nedivím – narastie to na štrnásť. Cestujúcim za mnou je to jedno, polovica z nich visí na smartfónoch a druhá polovica drieme, ale desím sa toho, čo si vypočujem od ľudí na zastávkach.
Na prvej zastávke sa dovnútra hrnie ten istý feťák, ktorého som na nej pred polhodinou vysadil, mávajúc svojou oranžovou kartičkou ako pomätený strážca časového portálu v knihe od Stephena Kinga (nepamätám si názov, ale bola to tá hrubá). Viem, že niektorí variči a díleri sa začali presúvať na vidiek, kde nie je policajná prezencia taká dôrazná ako v hlavnom meste, nakoniec aj ten dobrák čo mi v buse otrčil kopytá sa predávkoval cestou do Osla matrošom kúpeným v našich končinách. Ale netuším, prečo by niekto pendloval hore-dolu. Podľa pohľadu jeho očí, lesknúcich sa ako kocúrove gule, je ich majiteľ duševne niekde o tri dimenzie ďalej, takže to zrejme netuší ani on.
Autobus sa postupne plní a, čuduj sa svete, za meškanie mi nenadáva nikto, akurát sa spýtajú čo sa deje a uspokoja sa s mojím vysvetlením „zápcha“. Všetko šlape ako po masle a ja si to užívam, kým môžem. Matematika nám hovorí, že ked denne preveziete dvesto ľudí a len tri percentá populácie sú kreténi, už je to šesť kusov. Ale zároveň vám každý, kto kedy pracoval s ľuďmi povie, že distribúcia kreténov nie je rovnomerná; putujú vo svorkách. Dva týždne nestretnete ani jedného, máte samých normálnych príjemných cestujúcich, dokonca začnete veriť v ľudstvo, a potom raz otvoríte dvere a už len počítate: blbeček, čurák, blbeček, čurák, potom pre zmenu dvaja blbečkovia za sebou a za nimi zase čurák.
Jediné zdržanie sa pritrafí na Skøyene, kde sa ma zúfalý chlapík pýta, kedy mu ide spoj do Hønefossu cez víkend. Nadiktujem mu ich, chlap mi poďakuje a doloží: „Keď tie vaše vývesky sú strašne komplikované, to je ako IQ test.“
Neutrálne pokrčím plecami, pretože netuším, čo je na výveske s tromi stĺpcami odchodov pre pracovné dni, soboty a nedele, také komplikované. Ja som vyrastal na šialených SADistických vysvetlivkách typu „fGxHn98DD“ („Spoj premáva v utorky a štvrtky v párne týždne nepárneho mesiaca a pondelky a stredy v nepárne týždne párneho mesiaca, v piatky keď je mesiac v nove a v tretiu sobotu v mesiaci ak mala predchádzajúci týždeň teta Zuza z horného konca aspoň dva dni na sebe kvietkovanú podprsenku“); takto zocelený sa nad bratislavskými noobmi, zúfajúcimi si nad BIDkovými zónami, akurát blahosklonne usmievam.
O zastávku ďalej, v Lysakeri, mi k autobusu dobehne rozčúlená postaršia pani a pýta sa, kde je autobus do Slemmestadu. Keďže nemám integrovaný echolokátor ako netopier a ani mi do pokladne nezabudovali systém AWACS, netuším nielenže kde autobus do Slemmestadu je, ale ani ktorá zo 621 liniek obsluhujúcich metropolitnú oblasť Osla chodí do Slemmestadu, dokonca ani kde alebo čo je Slemmestad alebo či sa to vôbec píše Slemmestad, ale to jej v žiadnom prípade povedať nemôžem. Podľa substrátu som povinný mať v hlave databázu všetkých spojov v Škandinávií a real-time prehľad o pozícií každého autobusu, vlaku, trajektu a rikše.
Kedysi dávno som zvykol odpovedať úprimne: „Mrzí ma to, neviem.“ Avšak toto viedlo často k pobúreným reakciám, nadávkam a raz sa mi jeden pán postavil do dverí a prehlásil, že neodíde, kým nezavolám a nezaistím, aby jeho spoj prišiel. Pritom sa nenechal vyrušovať faktom, že som ani nevedel, ktorej spoločnosti to mám volať. Je úžasné, ako rýchlo človeka omrzí nechať sa urážať kvôli niečomu, s čím nemá nič spoločné, a tak vzniklo Pravidlo troch minút.
„Príde o tri minúty,“ poviem jej bez váhania a pani spokojne odchádza. O tri minúty už taká spokojná nebude, ale to už ja budem o dva kilometre ďalej a ak bude na niekoho vrieskať, nebudem to ja. A ktovie, možno sa dovtedy ten autobus ukáže a pani ma večer spomenie vo svojej modlitbe.
Eventuálne je možné použiť metódu Ivana Viďjstedebilové a zrevať na ňu: „JÁ NEVÍM, KDE MÁŠ AUTOBUS, TY PÍČO UZENÁ!“
Spomienka na Ivana vo mne vyvolá nostalgiu, a keď sa konečne vymocem z predmestí Osla a po úzkej, kľukatej E16 stúpam v kolóne áut a karavanov do kopca, rozmýšľam nad tým, ako asi dopadol, keď nás opustil. Firma nakoniec stratila trpezlivosť s jeho neschopnosťou naučiť sa trasy a strčila ho na linku do zapadákova, kde išiel päťdesiat kilometrov iba cez les a odbočoval len dvakrát. Ubytovali ho v prerobenej stajni na statku uprostred ničoho, odkiaľ to mal do najbližšieho obchodu dvadsať kilákov. Znášal to ťažko a raz na kurze nórčiny (tesne predtým, než sa prestal rozprávať aj so mnou) sa mi clivo zveril: Hele, tak já jsem si koupil mercedesík (model E z roku 1997, hnijúce strieborné monštrum, do ktorého opráv následne vrazil viac prachov než za koľko ho kúpil) a jsem si představoval, jak přijde šéf s mercedesem před firmu a zaparkuje, pak přijdedu já a zaparkuju vedle něj a budeme jako tó, žejo. A voni mě pak pošlou do takové díry, kde kámen prcá cihlu a já se tam múžu s mercíkem ukazovat tak před medvědem a liškou, vole.
Pobúrený touto krivdou nakoniec odišiel naspäť do Stavangeru robiť pre konkurenciu, zanechávajúc za sebou horskú komunitu plnú traumatizovaných detí aj dospelých. Posledné správy čo o ňom mám, hovoria že aj tam jazdí stále tú istú linku, všetkým predáva rovnaký lístok a ak od neho niekto chce niečo komplikovanejšie, napríklad dobiť mesačník, začne rozhadzovať rukami ako veterný mlyn a volať: „Grátis, det er grátis, děte si sednout doprdele.“
Zo spomienok ma vytrhne spomalenie dopravy predo mnou. Už som tesne pod vrcholom Sollihodgy a E16, hlavný ťah medzi dvoma najväčšími mestami krajiny, je tu tak úzka, že si v zákrutách s protiidúcimi kamiónmi takmer škrtáme zrkadlá. A už vidím, čo sa deje. Vpredu si to po ceste šlapú dvaja cyklisti v elasťákoch a alienoidných prilbičkách, pričom sa absolútne nenechajú rozhodiť faktom, že hneď vedľa cesty vedie prázdny cyklochodník a že za nimi sa nazbierala kilometrová kolóna. Osobné auto ich nejako dokáže obísť; nákladiak alebo autobus v stúpaní a nepriehľadných zákrutách nemá šancu. Tak sa za nimi vlečiem až po najbližšiu zastávku, kde nekompromisne naľahnem na klaksón a držím ho tak dlho, kým sa cykloňom neuráči uhnúť a nechať tých pár desiatok áut ktoré zdržovali prejsť. Jeden z nich mi ukáže prostredník; odpoviem mu ďalším zatrúbením a pomyslím si, že v ideálnom svete by som mal plné právo tých arogantných sebestredných zmrdov rozjazdiť na paštiku. Príde mi ako vrcholný paradox, že práve cyklisti najhlasnejšie vreštia o ohľaduplnosti, a pritom štyridsať ľudí v mojom buse a ďalšie desiatky v autách za mnou prídu domov o pekných pár minút neskôr len preto, že si dvaja záchrancovia sveta robia z hlavného ťahu telocvičňu.
Nakoniec dôjdem do Hønefossu so štvrťhodinovým meškaním. Ľudia vystupujú, lúčia sa, ďakujú. Jedna z nich mi hovorí: „Vzadu vám ešte niekto spí.“ a keď vstanem a pozriem sa, vidím feťáka vyvaleného s hlavou na okne s rozďavenými ústami. Srdce mi vynechá úder – kurva, nie, on mi tam chcípol, už zase! - ale potom sa chlap zrazu s trhnutím preberie, vytreštenými očami sa poobzerá dokokola, postaví sa a na hlinených nohách sa potáca von, kníšuc sa zo strany na stranu, zrejme aby obišiel všetky tie chrobáky a chobotnice a farby. Zažijem ešte jednu chvíľu úzkosti, keď sa potáca dolu schodmi, a potom už je vonku a tým pádom problém niekoho iného.
Zavriem dvere a prejdem autobus, dvíham sklopené sedadlá, vyhadzujem smeti a hľadám prípadné peňaženky alebo mobily – ak ich nájdem teraz, je dobrá šanca, že ich majiteľovi stihnem vrátiť hneď a nebude na ne musieť čakať do pondelka. Na sedadle celkom vzadu nájdem vysypaných niekoľko dvadsaťkorunových mincí, dokopy asi desať eur (na PHP si to prerátajte sami, lemry, google funguje) a vďačne ich strčím do vrecka. Vedel som, že sa mi ten vodičák na autobusy raz vyplatí.
Náhodou kuknem von oknom a vidím feťáka. Zjavne je to typ silného nezávislého muža, ktorý sa nenechá spútavať spoločenskými konvenciami, pretože si uprostred terminálu plného ľudí spustil nohavice a spokojne močí priamo na chodník. Našťastie sa na to božie dopustenie dívam zozadu, takže som ušetrený pohľadu na jeho cícera a čubačupsy, ale vidím, že to čo z neho dopadá na zem má farbu hrdzavej vody a konzistenciu skôr kašovitú než tekutú a strasie ma pri predstave, ako asi vyzerá jeho telesná chémia.
Prebehnem dopredu a sadám za volant, štartujem a vyrážam na cestu do garáží. Snažím sa dostať z mozgu obraz toho, čo som práve videl, ale je mi jasné že je to zbytočné – spomienka sa mi bude vracať počas dlhých bezsenných nocí a mátať ma, až kým sám nebudem starý a vetchý (aj keď nepochybne sexuálne aktívny). Ale aspoň mám voľný víkend.
