Kde bolo, tam bolo, v časoch blízkych slávnemu Spánombohom, kedy mobilné telefóny pomaly prestávali byť známkou statusu úspešného podnikateľa a vďaka začínajúcemu konkurenčnému boju sa za korunu prepracovávali do vrecák priemerných občanov, urobila jedna neskúsená dievčina zásadné rozhodnutie. Po dôkladnom zvážení všetkých pre a proti zanechala úsilie na akademickej pôde a vrhla sa po hlave do zamestnaneckého pomeru.

 

Vďaka brigádovaniu, ktorým som si privyrábala na svoje krátke štúdium, som v istom fotografickom laboratóriu na plný úväzok začala robiť to, čo dovtedy v brigádnickom pomere. Môj šéf bol rád, že prijíma hotového, zaučeného človeka, aj keď medzi štyrmi očami pripustil, že z môjho rozhodnutia nadšený nie je. Zvlášť preto, že som opúšťala jeho alma mater. Ha, postav sa do radu za moju široko rozvetvenú rodinu a kamarátov, neveselo som sa naňho pousmiala, ale stála som si za svojím.

 

Digitálna fotografia bola vtedy ešte v plienkach a vlastniť digitálny foťák (s rozlíšením, nad akým by sa dnešné smartfóny od rehotu za bruchá chytali, keby nejaké mali) sa rovnalo zhruba vlastníctvu auta vyššej strednej triedy. Fotilo sa ešte klasicky, na kinofilm.

 

Milé deti, kinofilm, to je taká dlhá páska navinutá vo svetlotesnej kazetke. Na páske je vrstva svetlocitlivých chemikálií, ktoré slúžia ako záznamové médium. Jednorazové a neprepisovateľné. Svetlocitlivé znamená to, že okrem samotného momentu expozície (teda keď cvaknete spúšťou fotoaparátu) sa s filmom pred vyvolaním musí narábať v tme. Podľa dĺžky filmu sa naň zmestí od 12 do 36 obrázkov. Fotenie na film malo v sebe čaro tajomna, lebo až po vyvolaní fotiek človek zistil, čo vlastne nafotil.

 

Priamo v našom labáku sa spracovávali štandardné farebné negatívne kinofilmy procesom C-41. Ostatné druhy a typy filmov – čiernobiele, diafilmy, mikrofilmy a zvitkové filmy – pre nás spracovával subdodávateľ, rovnako ako aj objednávky väčších formátov fotiek.

 

Cesta filmu od zákazníka k nám sa začínala v jednom zo zberných miest. Tam človek doniesol kazetku s nafoteným filmom, vyplnil na obálke svoje kontaktné údaje, zaškrtaním niekoľkých políčok si vybral veľkosť a povrch fotografií a o aký typ filmu ide. Raz denne sa v zberni zastavil šofér, ktorý doviezol hotové zákazky a vyzdvihol nové. Tie po ukončení svojho denného okruhu po zberniach doviezol do labáku. Mojou prvou úlohou bolo najprv obálky roztriediť podľa typu filmu, formátu a povrchu.

 

Samotná zábava práca začínala po triedení. Každý film bolo treba vybrať z obálky a ak bol úplne vtiahnutý v kazetke, špeciálnym nástrojom s dvoma plastovými jazýčkami povytiahnuť konček von. Chcelo to cit v rukách a trochu tréningu. Najprv sa do kazetky zasunul spodný jazýček. Potom sa cuplíkom na kazetke pomaly otáčal film až do momentu, kedy jemnučké cvaknutie neoznámilo, že sa koniec filmu práve skĺzol po konci jazýčka. Vtedy bolo treba cuplíkom otočiť v protismere, aby sa film s jazýčkom prekryli. Potom sa mohol do kazetky zasunúť aj druhý jazýček. Ak to človek urobil správne, vytiahnutím nástroja z kazetky vytiahol koniec filmu lapený medzi jazýčkami. Ak nie, proces sa opakoval.

 

Stávalo sa, že konček filmu bol zalomený, pokrčený alebo inak poškodený pobytom vo foťáku a týmto postupom sa vytiahnuť nedal. Pre takéto prípady sme mali nachystané náhradné kazetky. V tmavej komore, ktorou bol svetlotesný stan s dvoma rukávmi, sa pôvodná kazetka rozobrala na prvočinitele. Oska s navinutým filmom sa preložila do náhradnej kazetky, ktorá sa precízne uzavrela. Samozrejme, všetko sa to robilo po hmate.

 

Keď bol konček filmu úspešne povytiahnutý z kazetky, na špeciálnom podstavci sa najprv zarovnal a vzápätí dostal nálepku s identifikačným číslom, ktorého dvojička sa nalepila na zákazkovú obálku. Zastrihnutý koniec sa zalícoval k vodiacej planžete a prilepil špeciálnou páskou: 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Film sa s planžetou nesmel prekrývať, ale ani medzi nimi nemohla byť medzera, aby sa vo vyvolávacom stroji film od planžety neodtrhol. K planžete sa takto prilepili dva filmy a mohla ísť do stroja, hovorovo zvaného volačka.

 

Volačka, to bola mašina vo veľkosti väčšej komody. Na jednom konci sa do nej strkali planžety s nevyvolanými filmami, ktoré na druhom konci vyvolané vyliezali von. Planžetu v podávacom otvore stroja zachytil ozubený prevod, kazetky s filmami bolo treba svižne usadiť do určených priehlbín a rýchlo zaklapnúť dvierka, aby sa odvíjaný film neosvetlil. Keď boli oba filmy bezpečne vnútri stroja, volačka zapípala, elektronický zámok na dvierkach sa odomkol a bolo možné do stroja strčiť ďalšiu planžetu s párom filmov.

 

Zboku sa do určených nádrží liala vývojka, ustaľovač a umývací roztok, cez ktoré vnútri mašiny film ťahaný planžetou prechádzal. Dolievanie chemikálií bolo tiež mojou starosťou, vyprázdňovanie odpadových nádrží mal na starosti náš dvorný technik.

 

Planžety s vyvolanými filmami sa na opačnom konci volačky vďaka šikovnému dizajnu automaticky vešali na háčik. V bielych rukavičkách sa vyvolaný film odstrihol od planžety, voľne zvinul a strčil do obálky s príslušným číslom. Takto nachystané zákazky sa v bedničkách posúvali elite labáku – kopistom. Kopisti, borci obsluhujúci minilaby, boli tí, ktorí z vyvolaných filmov vyrábali fotky. O ich práci viac v pokračovaní. Mojou úlohou po vyrobení fotiek bolo narezať film na 4-5 obrázkové pásiky, aby bola obálka placatá, v oceňovacom programe vypočítať cenu, vytlačiť nálepku, nacapiť na obálku a takto skompletizované zákazky roztriediť do regála, kde malo každé zberné miesto svoj chlievik.

 

Takýchto operátorov nás bolo pochopiteľne na každej šichte viacero, ako stálych zamestnancov, tak i sezónnych brigádnikov. I keď obsluhovať jednu až dve volačky zvládal aj jeden, jednoduchšie bolo si prácu rozdeliť v dvojici – jeden pripravoval filmy pred vyvolávaním, druhý kŕmil stroj a vyvolané filmy balil a posúval ďalej. V postprodukčnej fáze zase jeden filmy rezal, druhý oceňoval zákazky.

 

Práca to bola v podstate mechanická a po istej dobe rutinná, čo však neznamenalo, že sa pri nej nedalo navyvádzať průs... teda malérov nepočítane. Stačilo, že sa človek spoľahol na označenie na obálke, neskontroloval si kazetku, či ide naozaj o farebný negatívny film, pustil ho do volačky a na druhom konci sa už len chytal za hlavu, keď zistil, že vyvolal diapozitív. Zábery na diapozitíve vyvolanom procesom na negatívy boli síce rozoznateľné, ale farebnosť bola úplne rozbitá a nezodpovedala skutočnosti. Samozrejme, tento proces bol nezvratný, a tak sa zákazníkovi posielal ospravedlňujúci list spolu s novým filmom.

 

Patálií všakovakých sa za tých pár rokov, čo som tam pracovala, vyskytlo požehnane. O nich, o reklamáciách, nadčasovaní a priúčaní sa salámizmu napíšem nabudúce.