​*Tento článok môže obsahovať politicky nekorektné, rasistické, xenofóbne a vo všeobecnosti neprijateľné vyjadrovanie na adresu obyvateľov pravlasti Európanov. Citlivé povahy nech radšej nečítajú ďalej. V opačnom prípade si autor vyhradzuje právo poslať ich do piče.

 

Aj keď som minulý diel zakončil pozitívnym ohlasom na kvalitu čínskej ostrokyslej polievky v končinách ďaleko indických, vtieravá pachuť kari sa už navždy zapísala do mojich súkromných análov neznesiteľného smradu (ak neoceníte túto slovnú hračku, tak sa s Vami už nikdy nehrám, fňuk) a to tak výrazne, že som podozrieval chyžné, že tú sračku pridávajú aj do prášku na pranie. Fakt som to cítil aj z obliečok...ale nevadí. O inom som chcel.

Povedal som si, že je načim pozrieť si aj krásy mesta, prípadne nakúpiť nejaké to menšie potešenie pre moju čerstvo gravídnu manželku. Ten nákup celkom vyšiel, aj keď som sa nevedel ubrániť pocitu, že ma riadne ojebabrali, keďže „Šelma“ mi tvrdil, že nikde inde nepredávajú kašmírové šály a nejaké Hviezdy Indie (drahošuter, ktorý sa vraj nevyváža z Indie - ako som neskôr zistil, môžem to kúpiť aj normálne cez net, čiže len ďalšia obyčajná buchta, čo sa tvári ako kroasán), keď som si však uvedomil, že aj tak som za to vyvalil sotva 50 evri (cca 2550 PHP vy hnidopiši), stratil som chuť vôbec to riešiť a tešil sa zo Šelmovej provízie spolu s ním.

S tými krásami to bolo trochu horšie. Tieto veci boli fajn:

Shiva Temple

Bangalore Palace

Lalbagh Botanical Garden

Prepadla ma však dobrodružná nálada, a tak som sa rozhodol, že nasrať na bezpečné turistické atrakcie a pôjdeme sa pozrieť do temnejších kútov mesta. Ako správny dobrodruh som sa vybral na „Obchodnú ulicu“. Názov si nepamätám, v hlave mi utkvela len spleť káblov tiahnuca sa ponad celú ulicu a vychudnutá krava, ktorá ma celý čas prenasledovala. Pohoršené pohľady „lokal pipľ“, keď som sa ju snažil odohnať, bol už len príjemný bonus. Hajlajtom však bol mladík z nižšej kasty (Šelma approved), ktorý sa rozhodol, že najlepším nápadom bude, keď idúc oproti mne mi strčí pred nos krabičku, ktorú keď otvorí, tak na mňa vybehne nasraná kobra (teda, ja neviem či bola nasraná, ale odkedy som pristál v Bangalore, všetko som videl v tmavších farbách, žmurk) a ešte si za to aj vypýta peniaze. Rovnako rýchlo ako on otvoril krabičku som ho ja poslal do piče. Po krátkom predýchaní a uistení sa, že mám všetko v suchu a čistote, som sa zamyslel nad biznis modelom toho chuja. Možno by to fungovalo aj na Slovensku. Už to aj vidím – nič netušiaci turista si obzerá krásy Pohronského Vrbovku, keď mu vtom niekto jebne do fáču čuvača/kamzíka/člena ĽSNS. Móže byť.

Posmelený tým, že som aj napriek tomuto zážitku stále udržal šit na uzde, vybral som sa pozrieť tých oných, Slamdog Milionérs. Nemám síce vlastnú fotku, ale nejak takto si to pamätám:

Neodradilo ma to a chcel som ísť ďalej, no všetka moja odvaha sa rozsypala na kari, keď som skočil na krysu o veľkosti bežného retrívera. Také fofry nedal ani Forrest Gump. Keďže však moja kondička stojí za pipkinu baču, už po nejakých 200 metroch som musel zastaviť. Všimol som si, že stojím pri niečom, čo sa chcelo tváriť ako jazero. Kúpali sa tam štyri detičky, čo bolo fajn (no pedo), fajn ale nebolo obďaleč polorozložené torzo nejakej holy cow. Toto som už fakt nemusel a radšej som sa pobral naspäť na hotel, pričom som sám sebe sľúbil, že sa odtiaľto pohnem len do auta a naspäť. Tento sľub som dodržal a zvyšok svojich dní som okrem práce prežil výhradne na hoteli.

V deň odchodu som mal veľmi dobrú náladu, tešil na vlastnú posteľ, domácu stravu a predovšetkým som sa tešil z toho, že sa zbavím toho všadeprítomného zápachu. Samozrejme sa to vlieklo ako sopeľ z nosa, keď som sa však konečne dostal do lietadla, povedal som si, že obdobie temna je za mnou a fpged k svetlím zajtgajškom (okej, to som si nepovedal, v 2013 ešte Magián nebol v parlamente, maximálne tak v CPZ-ke, ale v reáliach dnešných dní sa to hodí). Nálada graduje, rozdávajú jedlo. Dnes sa podáva TANDOORI CHICKEEEN!!!  FUJDOPIČE!!