Raz som na DM čítal sériu článkov o korporáciach, v ktorom bolo krásne popísané takmer všetko, s čím sa priemerný nevoľník stretne v týchto molochoch. Každý, kto pracuje v SSC (a myslím, že aj v radoch čitateľov DM ich nie je málo), sa už pravdepodobne stretol s outsourcingom. Spravidla sa zorganizuje hromadný gangbang meeting s nejakým vyšším manažérom, na ktorom odoznejú takmer s istotou tieto slová: „you are important part of the company“, „next year will be full of challenges", „we are expecting one amazing journey“, „please, welcome our new friends from Acc....re Bangalore/ Acc....re Manilla/ Acc....re Piča macerina“. Ak máš tú smolu, že procesy, ktoré sa presúvajú, sú práve na tvojom oddelení, ale ty o prácu neprichádzaš, môžeš sa tešiť, že to budeš (s veľkou pravdepodobnosťou) práve ty, kto sa s tými šmuhami bude zaondievať minimálne mesiac, kým ich ako-tak niečo naučíš, a následne ťa pošlú do toho Cigánska ako konzultanta.

Už vybavovanie samotnej cesty je na môj vkus celkom hardcore – pas, očkovanie, návšteva ambasády, zas očkovanie, siahodlhý dotazník s otázkami typu – ste muž/žena/transsexuál, bol Váš pradedo vo vojenskej alebo polovojenskej jednotke Pakistanu a pod. Nasleduje posedenie u rozkysnutej veľvyslankyne, kde ti zoberú odtlačky a šup na posledné očkovanie. Po prelúskaní týchto záležitostí si chvíľu počkáš na vízum a už ti nič nebráni v ceste.

Letel som na trase Viedeň – Dubaj – Bangalore. Odlet bol v pohode, let už až tak nie, keďže niekde nad Egyptom mi začali krvácať uši (proste som nedal ten tlak... asi). Po 7 či 8 hodinách sme pristáli v Dubaji. Vravím si, jak fasa, mám hodinu a pol na prestup. Ak ste niekedy boli v Dubaji na letisku, tak sa možno nebudete čudovať, že som sa tam, kokot, tak trošku stratil. Kým som našiel svoj gate, z hodiny a pol rezervného času zostala biedna polhodina, tak som si povedal, že dám aspoň quick shit a bombový tretinkový hajneken za 11 euro. Let z Dubaja našťastie trval len nejaké 2-3 hodinky, takže uši to tentokrát neschytali.

Po prílete do Bangalore som ešte vypisoval nejaké imigračné papiere a počas čakania v rade som si to konečne uvedomil – takto nejako by to vyzeralo, keby pracujúca zložka obyvateľstva na Slovensku pochádzala napríklad z Letanoviec. O čom som to? Už viem... vystál som rad, počkal som si na kufor a vybral som sa k východu. Tam ma čakal vodič, ktorému som dal pracovné meno „Šelma zubatá“, keďže za ten chrup by sa nehanbil ani profesionálny hokejista. Bolo to niečo takéto:

Problém som začal šípiť, keď na mňa prehovoril: „Ve de je fem se?“ Slušne som ho požiadal, aby zopakoval svoju otázku (to, že to bola otázka bolo jediné, čo som dokázal identifikovať, aj keď len s ťažkosťami). „Ve de je fem se?“ Vravím si, že však čo, budem tu tri týždne nikomu nerozumieť, ani len tu pojebanú kávu si nebudem môcť objednať. Squele, ni? Nakoniec som sa ale hĺbkovou analýzou jeho hinglishu dopracoval k tomu, čo chcel vedieť. „Where are you from, sir?“ Nemyslím si ale, že to stálo za to, lebo keď som mu povedal, vedel tak približne, že Európa je kúsok od Afriky. Nasadol som Šelme do auta (zásadne to bola TATA), a už sme si to šinuli po diaľnici. Vravím si – celkom fajn, diaľnica vyzerala, že je úplne nová a bola dokonca v celku, tu asi nebude ministrom dopravy Inception. Prekvapilo ma len to, že Šelma neustále vytruboval a bolo jedno, či je na okolí nejaké auto. Keď som sa ho chcel pýtať, prečo, radšej som sa na to vysral, lebo kým by som zmysel tejto pičoviny pochopil v tej jeho hatlanine, asi by som mal deti bradaté.

Po príchode do hotela som sa trošku upokojil. Personál rozprával plynule anglicky, ukázali a povedali mi všetko, čo som potreboval vidieť a vedieť, tak si vravím, že snáď to nebude až také zlé. Zašiel som si do hotelovej reštaurácie, keďže naposledy som jedol whisky v lietadle. Hotel, v ktorom som bol ubytovaný, bol (vraj) jediný v celom 8 miliónovom meste, kde ste si mohli dať hovädzí burger. Tak reku daj sem, pozrieme sa na to. Bol celkom fajn. S odstupom času si však vravím, keď je tá krava pre nich posvätná, či mi tí kuchári do toho burgru nenaflusali. Chápeš, do šalátu a majonézy ukryješ bársčo (Richman approved). A možno som len paranoidný (píše sa to takto?). Každopádne, burger bol fajn, pivo stálo za piču, ale čo ja o tom viem.

To be continued...