Ešte keď so mnou v studenú a daždivú augustovú nedeľu boeing SAS-u dosadol na miniletisko v meste Tromsø vzdialenom tristopäťdesiat kilákov severne od polárneho kruhu, nechápal som, čo tu kurva robím. Vždy som vedel, že nie som úplne normálny, ale až takto?

Keď som odchádzal z posledného džobu v MHD v Osle, zaprisahal som sa, že ma do tejto studenej predraženej socialistickej riti sveta znovu nedostanú, ani keby ma priviazali oceľovým lanom za Tatru 815. To bolo pred siedmimi mesiacmi. Rýchlejšie som zatiaľ porušil len predsavzatia o nenadávaní a nepozeraní porna.

Po návrate z Osla som sa zamestnal u nemenovaných východniarskych SADistov, naivne veriac, že keď už som finančne relatívne za vodou a mám vyriešené bývanie, bude mi pri mojich nízkych nárokoch a slušných vedľajších príjmoch ku šťastiu stačiť voziť sa po malebnom slovenskom vidieku, kochať sa prírodou a ak pánboh dá, občas nejakej rurálnej prvovoličke opečiatkovať pichaciu kartičku. Napoleon si zase myslel, že je super nápad liezť v zime do Ruska; aj veľké mozgy sa zjavne občas mýlia. Kombinácia štrnásť- až dvadsaťhodinových zmien platených ako desaťhodinové (áno, je to legálne), pseudoautobusu slovenskej výroby poskladaného v bývalom kravíne zo zvyškov zošrotovaných Wartburgov, nocľahárne pripomínajúcej cudziu dimenziu zo seriálu Stranger Things (kto ste to ešte nevideli, pozrite si, celkom to ujde), noriem na spotrebu počítaných bulharskou konštantou a mzdového ohodnotenia začínajúceho štvorkou mi privodila väčší kultúrny šok, než aký by čakal Chromíka v Bare u Modrej Ustrice. Dospel som k názoru, že som síce magor, ale nie až taký.

A tak som trávil prvé leto po ôsmich rokoch doma, spal som do deviatej, chodil som na výlety, pozeral som všetky zanedbané seriály a pomaly som umieral na sennú nádchu, až kým mi začiatkom júla nezazvonila stará Nokia s nórskou SIMkou.

„Dobrý deň, je tam slsp?“

„Áno, to som ja.“

„Zdravím, tu je Ronny, z firmy Nobina Tromsø. Máte u nás podanú žiadosť o prijatie do zamestnania.“

Mám? Na nič podobné si nespomínam. Aha, moment, jasné! Pred dvoma rokmi hľadali vodičov na záskok cez letné dovolenkové obdobie. Tamojšie HR je buď zavalené žiadosťami ako český turista v Tatrách snehom alebo zamestnáva absolventky Trenčianskej univerzity v Trenčíne.

„Áno, ale to bolo už dávnejšie“, odpoviem opatrne.

„Výsledky vašich testov sú veľmi dobré. Vlastne máte skoro najvyššie skóre zo všetkých uchádzačov.“

Ach áno, tie testy. Robil som ich o štvrtej v noci a domrvil som, čo sa dalo. V teste reakčnej doby by ma porazila mŕtva mačka, v ďalšom sa mi podarilo prepnúť si jazyk do fínčiny, takže som nemal šajnu, čo robím a tretí som nechtiac spustil skôr, ako som si inštrukcie stihol prečítať. Keby to bol IQ test, do týždňa by som mal v maile ponuku predplatného Zem a Vek a prihlášku do Vzdoru.

„Chceme teraz prijať viacerých nových šoférov. Kurz začne koncom augusta,“ povedal Ronny. „Tak som sa chcel informovať, či ešte máte záujem.“

Rozmýšľam. Mám záujem? Prvá inštinktívna reakcia je nie, druhá nie! a tretia ani náhodou, čo ti hrabe? V dopraváckych kruhoch v Nórsku je Tromsø a tamojší dopravca Nobina legenda v tom najhoršom zmysle slova. Na držkoknihe majú momentálne rating 1,3 hviezdičky z piatich, zatiaľ čo Dopravný podnik Bratislava má 1,4. Horšie služby poskytuje už len Beús. Len si to skúste predstaviť, ak si trúfate.

Krajina, ktorej mám plné zuby. Zamestnávateľ, ktorého by v súťaži obľúbenosti porazila aj Týfová Mary, v meste tak ďaleko na severe, že v zime je tam dva mesiace tma. Sneh je tu od novembra do mája v takých množstvách, že reťaze na autobus musíte nasadzovať takmer denne. A nielen v zapadákoch, kam chodia polárne líšky dávať dobrú polárnu noc vo dvojici, lebo samotné sa boja, ale priamo v centre mesta. Čo som už len na toto mohol odpovedať?

„Áno, pravdaže mám ešte záujem.“ 

Hovoril som, že som magor.

 

V tomto bode je asi namieste dať si krátky exkurz do geografie a histórie. Tromsø leží zhruba na sedemdesiatej rovnobežke, má sedemdesiattisíc obyvateľov (z toho 58000 stálych a 12000 študentov miestnej univerzity). Rozkladá sa na dvoch ostrovoch a na kuse pevniny, ale centrum aj všetky významné inštitúcie vrátane letiska sú koncentrované na hlavnom podlhovastom a úzkom ostrove Tromsoya. Oveľa väčšia Kvalsoya aj samotná pevnina majú len rezidenčné predmestia. Mesto je členité, s dramatickými prevýšeniami, vysokou vlhkosťou, kvantami snehu a častou poľadovicou. Tu sa  Transport Tycoon hrá na hard.

Do roku 2011 to miestny dopravca zvládal v pohode. Bohužiaľ samosprávny kraj Troms v súlade s legislatívou EÚ musel vypísať verejnú súťaž na prevádzku mestskej a regionálnej dopravy. Miestnych v nej vypráskal švédsky koncern Nobina a s jeho nástupom vo februári 2012 išla doprava do kolien rýchlejšie než Silvia Saint na vrchole kariéry.

Treba uznať, že Nobina si tak úplne nezaslúžila všetok ten hejt, čo si vyžrala - mala by sa oň podeliť s krajom zhruba fifty-fifty. Pri čítaní požiadaviek na dopravcu v zadaní výberka musel totiž aj laik facepalmovať tak  tvrdo, že by mal viac modrín než každá piata žena.

Prvý a najväčší prúser bola požiadavka, aby časť autobusov mala „alternatívny ekologický pohon“ (klinické testy preukázali, že slovo „ekologický“ funguje na nórskeho voliča ako spúšťač erekcie). Plnohodnotné elektrobusy boli v tej dobe ešte len svrbením v guliach Riša Rašiho; aktuálna zelená modla sa volala hybrid. Jediný sériový komerčný produkt práve vtedy s veľkou slávou uvádzalo na trh Volvo; ostatní výrobcovia mali len načančané, fotogenické, reálne nepoužiteľné prototypy. Nikomu nenapadlo, že kopcovité mesto v arktickom klimatickom pásme možno nie je najlepší flek na nasadenie úplne novej a nevyskúšanej technológie, alebo nikoho nenapadlo pozrieť sa na technické špecifikácie ekoverglu a zamyslieť sa, ako sa asi bude v tunajšom teréne správať. Pokiaľ viem, žiadne testy v premávke neprebehli. Proste sa sakumprásk kúpilo 32 kusov (dovtedy ich Volvo predalo 10) za dvakrát viac PHP než by stál ich dieselový ekvivalent v plnej paľbe v metle na hlinách. Do mesta  ich  priviezli s veľkou slávou za híkania a jasotu davov. Politici sa nafukovali, aké je mesto „miljovenlig“ a zelené a tichá prevádzka a úspora pohonných hmôt a tulenie mláďatá a kecy kecy plác plác. Ibaže sa ukázalo, že tie zázraky sú nielen nízkoemisné a tiché a úsporné, ale aj tak trochu životunebezpečné.

Hybrid má dva druhy pohonu – elektromotor poháňaný batériou nabíjanou rekuperáciou pri brzdení ho poháňa pri rozjazde a v nízkych rýchlostiach, kde majú konvenčné busy najvyššiu spotrebu. Potom zhruba pri 20 km/h naskočí dieselový motor. Na papieri to vyzerá skvele a nepochybujem, že v mestách s miernejšími podmienkami to funguje, ale v Tromse utrpeli hybridy ťažké Waterloo.

Pri rozjazde do kopca na zasneženom alebo zľadovatenom povrchu totiž po vypnutí elektromotora naskočil nafťák vo vysokých otáčkach, automat preradil, kolesá sa pretočili (asi ako keď na ľade/snehu v aute náhle prudko pridáte plyn) a... konečná. V lepšom prípade zostal bus stáť na mieste a hrabať v snehu zadnými ako pes kamuflujúci hovno, v horšom sa vďaka ťažkému zadku (batérie im pridávajú pekných pár ton navyše) skrížil a zablokoval cestu, a v úplne najhoršom sa začal šmýkať dolu svahom. Keď si hodíte do googlu Nobina Tromsø, nájde vám to kopu obrázkov autobusov v priekopách, záhradách alebo obývačkách. A aj dve veselé videá.

Aby toho nebolo málo, ukázalo sa, že na tie veci je skoro nemožné nasadiť reťaze. Aj na normálnych busoch je to celkom gynekológia, obzvlášť vzadu na dvojmontáži, ale plne nízkopodlažné hybridy mali priestor medzi blatníkom a kolesom taký malý, že väčšina šoférov tam proste ruky nenapchala. A ak sa im to aj podarilo, stále nemali vyhraté, lebo niektoré kopce pýcha švédskeho strojárenstva zmontovaná v Poľsku nedala ani oreťazovaná.

Okrem hybridov Nobina kúpila aj šesťdesiat nafťákov, ale tie tiež neboli žiadna výhra. Krajskí politici, rozhodnutí neskurviť veci len tak polovičato, trvali na kapacitnejších, pätnásť metrov dlhých trojnápravových monštrách. Okrem problémov v kopcoch sa s nimi v úzkych uličkách nesmierne ťažko manévrovalo - bolo to ako kľučkovať deň pred Vianocami  pomedzi regály v Lidli na kamióne. Vďaka otočnej zadnej náprave im pri odbočovaní zadok vybočuje skoro meter a pol do opačnej strany, čo viedlo k mnohým otlčeným autám, poškodeným kandelábrom a raz, keď sa vodič pozabudol, a príliš prudko vytočil zo zastávky,  aj k zbúraniu čakárne. Len si to predstavte: stojíte v búde meter od obrubníka, nečakáte nič zlého, kukáte si na mobile video s uoztomiuými mačiatkami a zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, dá vám zadkom po papuli autobus.

Nasledoval shitstorm jak sviňa. Cestujúci, či už mrzli na zastávkach alebo vrešťali hrôzou v dolu kopcom svištiacich ekosánkach, zúrili ako knihovník, ktorého nazvali opicou. MHD prišla skokovo o tretinu klientely. Politici, len pred pár týždňami básniaci o "karbónovej neutralite" a "budúcnosti už dnes" sa zrazu tvárili, že „hybrid“ je nadávka a všetku zodpovednosť hodili na Nobinu. Tá si to nedala. Jej oblastný šéf obvinil krajských úradníkov z nekompetentnosti, mestských cestárov z neschopnosti, verejne prehlásil, že výber typu autobusov bol "idiotský" (príhodne zabudol spomenúť, že nielenže nič nenamietal, ale sám ich pred dodaním vychvaľoval do nebies) a zažaloval kraj o náhradu škôd z početných nehôd. Mediálne prestrelky trvali mesiace, atmosféra medzi zúčastnenými bola toxickejšia než na republikovom zjazde milovníkov fazuľovej polievky a verilo sa, že duel na meče je len otázka času.

Nijako nepomáhalo, že obidve strany si robili také hlúpe a malicherné naschvály, že by z nich bolo trápne aj päťročnému škôlkarovi. V jednom háklivom úseku na predmestí mali dlhé busy denne problémy s prejazdnosťou kvôli úzkej ceste, snehovým mantinelom a zaparkovaným autám. Nobina tam chcela jazdiť s krátkymi busmi. Kraj im ukázal fakera; my tam chceme dlhé busy, poraďte si. Nobina, ktorej financie išli v tej dobe vďaka kvantu škôd a pokút ku dnu rýchlejšie než ekonóm v koženej bunde, úsekom jazdiť odmietla a autobusy presmerovala inokadiaľ. Kraj jej vyrubil pokutu a najal na obsluhu úseku iného, o pätnásť percent drahšieho dopravcu. S krátkymi busmi.

V roku 2013 sa Nobina ponúkla, že hybridy odlifruje dopreč a kúpi zbrusu nové nafťáky. Lenže kraj sa zaťal a rozhodol, že zostane zelený až do trpkého konca. Nezabrali ani protesty verejnosti, ktorá mala po dvoch príšerných zimách k ekológii rovnaký vzťah ako premiér k svojej asistentke - mohli ju jebať. Vydal dvojstránkové vyhlásenie, ktoré sa dalo skrátiť na jednu vetu: planktón než drží hubu, úradníci vedia, čo je preň dobré.

Problém bol aj s vodičmi. S nebezpečnými ekoverglami odmietali jazdiť a masovo dávali výpovede alebo sa hádzali na maródky, takže ak aj počasie spolupracovalo, nebolo koho posadiť za volant. Malo to aj iné príčiny. Predtým boli jazdné doby postavené tak, aby mal vodič po jazde päť až desať minút vyrovnávaciu pauzu; ak aj prišiel s meškaním, na ďalší spoj už vyrážal znovu načas. Nobina mala vo výberku najnižšiu cenu aj vďaka tomu, že tieto pauzy zoškrtala a skrátila aj jazdné doby a teoreticky tak chcela vyjazdiť rovnaké výkony s menej busmi. Ibaže tie prestávky tam neboli pre srandu králikom, a meškania sa prenášali. Vodiči sa nestíhali najesť alebo si dôjsť na hajzlík a v špičke sa bežne stávalo, že boli na opačnom konci mesta než by mali byť. A aby toho náhodou nemali málo, frustrovaný substrát si z nich denne robil hromozvod. Tí, čo nezdrhli ani nemaródili, hoci mali od stresu žalúdočné vredy veľkosti husacích vajec a nabúchaných toľko nadčasov, že im deti doma vykali a manželky si po fikyfaky chodili k susedom, sa to pokúšali riešiť. Najprv s lokálnym manažmentom, potom cez odbory a keď to nepomohlo, išli do médií. Až vtedy si ich vedenie koncernu konečne všimlo a do Tromsa pricestoval sám šéf z centrály zo Švédska, aby situáciu upokojil.

Poňal to trochu svojrázne.

„Doteraz som mal pocit, že Nóri, zvlášť na severe, sú ťažko pracujúci ľudia“, povedal lokálnym novinám. „Tento názor som musel korigovať. Sú leniví, rozmaznaní a vôbec nie sú ochotní obetovať sa pre tím. Nová realita je taká, aká je. Zvyknite si.“

Vikingovia počas stáročí vymäkli, takže chlapa bohužiaľ nenašli ešte v ten deň na verejných hajzlíkoch s odrezanou hlavou v mise a semenníkmi napchatými do krku. Ale pre personál to bola posledná kvapka, tým skôr, že prišla od kancelárskeho vsedechcáča zo Štokholmu. Aby som parafrázoval školníka Willieho, Nóri a Švédi majú medzi sebou istú národnú nevraživosť, asi ako Slováci a Česi. Alebo Slováci a Maďari. Alebo Slováci a Poliaci. Alebo Slováci a moslimovia. Alebo Slováci a iní Slováci. Prekliati Slováci, celé Slovensko nám dodrbali...

Z dvesto vodičov dalo výpoveď približne osemdesiat, a keďže je ich v Nórsku rovnaký nedostatok ako u nás, musela firma usporiadať drahý nábor a školenie nových v Maďarsku a Rumunsku. To sa určite oplatilo. Stävån Jöbs má nepochybne dodnes pocit dobre vykonanej práce.

Po tri zimy sa Nobina prevaľovala v mizérii ako Adele v hlbočine a stala sa rovnakým synonymom bordelu ako u nás UPC alebo železnice alebo pošta alebo... všetko. Nakoniec sa ale veci zlepšili. Technikom z Volva sa po rokoch aplikácie metódy pokus-omyl podarilo na hybridoch vychytať tie najhoršie kiksy. Namontovali väčšie vzduchové vankúše, aby bolo možné voz zdvihnúť a reťaze nemuseli nasadzovať štvorročné deti. Preprogramovali prevodovku a elektroniku. Namontovali pred zadnú nápravu zásobníky s pieskom a štrkom, ovládané z miesta vodiča, takže si viete cestu pod sebou sám posypať a nemusíte čakať, kým sa komunálnym cestárom uráči na benzínke dopiť kávu a doškrabať sa na prdeli.

Turnusy a pracovná doba už nie sú také antisociálne a nestáva sa, že by ste si meškanie z jedného spoja niesli celý zvyšok zmeny. Zaviedli sa nové linky, ktorými si substrát aspoň čiastočne udobrili a ľudia sa do busov začali vracať. Minulá zima už prebehla bez vážnejších incidentov. 

A teraz dostali mňa.

Úbohí blázni.