4:00 Deň začne tým, že nasratý napoly vstanem, napoly vypadnem z postele a informujem hotelovú izbu a svet za jej stenami, ako veľmi to všetko môžem jebať.
Problém nie je v tom, že ma drnčanie budíka zobudilo. Problém je v tom, že ma nezobudilo. Nórske firmy majú pri prideľovaní pracovných zmien nejaký prirodzený biorytmus a rozdelenie do blokov ranných a poobedných na háku a jediné pravidlo je, že medzi šichtami musíte mať deväť hodín pauzu (a aj to letí oknom, ak firme veľmi tečie do topánok). Včera som skončil o pol deviatej večer, deň predtým o jednej v noci, predtým som mal rannú a ešte predtým opäť poobednú. Môj spánkový režim je rozhodený ako deti v Aleppe a fakt, že touto dobou má Tromso necelé tri hodiny denného svetla, mi tiež veľmi nepomáha. Práve prechod medzi poobednými a rannými je najhorší a aj keď si ľahnem zavčasu, dosiahnem tak hodinku-dve plytkého polobezvedomia. Zvyšok noci sa prevaľujem, čumím do steny, stropu alebo na vnútornú stranu viečok a občas vstanem, aby som si upravil rozkopanú a zmuchlanú posteľnú bielizeň. Nepomáhajú mi prírodné preparáty (k hardcore tabletkám na spanie sa v socialistickom nanny štáte bez predpisu nedostanem a na voľný termín u lekára sa čaká dva týždne), teplé mlieko, rátanie ovečiek, čítanie Twajlajtu požičaného zo spoločenskej miestnosti, ani samohana (bez asistencie Twajlajtu).
Okrem toho som ten typ, ktorému ráno všetko strašne trvá. Závidím kolegom schopným desať minút po zazvonení budíka rezkým krokom pochodovať do práce a vyzerať pritom tak, že neviete, či sa takí narodili alebo je to Maybeline. Ja potrebujem desať minút len na to, aby som sa vymotal sa z postele a za neustáleho pičovania sa dopotácal do sprchy. Ďalších pätnásť, aby som sa osprchoval a umyl si vlasy, pretože keby som to urobil ešte večer, vyzeral by som ako po pokuse oplodniť elektrickú zásuvku. Ďalších dvadsať až tridsať minút na prípravu a zožranie výdatných raňajok, ak nechcem do dvoch hodín chcípnuť hladom. Celkovo mi zaberie minimálne hodinu dať sa do stavu, že si ma aspoň z diaľky a pri slabom svetle možno pomýliť s normálnym človekom.
5:15 Sneh si tento rok dal sakra načas, až trikrát vytroloval miestneho meteorológa, ktorý v novinách trikrát suverénne tvrdil, že teraz už fakt, ale fakt že nasneží, naozaj, ištem bizoň. Nakoniec sa ukázal až dvadsiateho deviateho novembra, čo bol päťdesiatročný rekord. Ale zato teraz má v úmysle si prechádzajúce váhanie vynahradiť. Do práce sa brodím dvadsiatimi centimetrami bielej nádielky a nová sa sype ďalej.
Mám mať iba trojhodinovú zálohu – to znamená sedieť na firme a byť pripravený na výjazd v prípade, že sa niekto neukáže alebo niekde dôjde k mimoriadke – ale nijako ma neprekvapí, keď mi po zalogovaní sa do dochádzkového systému vyskočí deväťhodinová šichta na linke 42. Čerstvý sneh má na zdravie vodičov vplyv zhubnejší než gama žiarenie – kolega, ktorý bol ešte večer zdravý ako ryba, ráno po prvom pohľade z okna padá k zemi zasiahnutý chrípkou, explozívnou hnačkou, apendicitídou alebo pôrodnými bolesťami.
Okrem toho sa Nobina snaží šetriť prachy, kde len môže, a tak pomerne vysoké percento vodičov tvoria brigádnici platení od odjazdenej hodiny. Týmto spôsobom dokážu flexibilnejšie pokryť výpravu; ibaže v momente, keď príde sneh alebo námraza, brigádnici sa vyparia ako Procházkova kariéra a ja, čo som doteraz ledva naškrabal dosť nadčasov na týždeň náhradného voľna, zrazu chodím z práce zodranejší než komunitné ponožky v letanovskej osade.
Do výjazdu mám vyše polhodiny, a tak si idem pomaly nájsť autobus. Schválne som prišiel do práce skôr pre prípad, že by som musel nasadzovať snehové reťaze, ale už vidím, že to nebude potrebné. Podľa predpovede počasia v priebehu najbližšej polhodiny ešte niečo napadne, ale potom má byť polojasno až popoludnia. Chvalabohu nemám hybridný ekobazmeg, ale štandardný trojnápravový nafťák, štyridsaťdvojka jazdí väčšinou po prepluhovaných hlavných ťahoch a námrazy sa pri mínus piatich báť nemusím. V takýchto podmienkach je radosť jazdiť, len sa tak práši za kočiarom. Rodeo nastáva, keď teplota osciluje tak v rozmedzí plus tri až mínus tri stupne a sneh sa strieda s dažďom.
Dvor garáže je pod hrubou, takmer neporušenou bielou pokrývkou – v Tromse prvé ranné spoje vyrážajú až po šiestej a špička začína okolo siedmej. Väčšina vozov je ešte tmavých, iba niekoľko motorov tlmene vrčí do nočného ticha a na druhej strane garáže vidím chlapa z umyvárne s čelovkou na hlave, ktorého džob v zime je asi polhodinu pred výjazdom naštartovať bus a zapnúť v ňom bufík a kúrenie tak, aby vodič len prišiel, sadol do teplého voza a mohol vypadnúť.
5:30 Nájdem svoj bus, pätnásťmetrové Volvo 8900, ešte nenaštartované. Nahodím ho, dýchnem si do alkozámku, zapnem bufík a kúrenie na plné pecky, zalogujem sa do pokladne a márne rozmýšľam, čo budem robiť ďalších dvadsať minút. Za čelným sklom sa začne znovu husto sypať a začínam byť trošku nervózny - aj keď nie príliš, na stupnici znepokojenosti od jedna po Žitňanskú som asi tak na dvojke - či by som predsa len nemal nahodiť aspoň jednu reťaz. Starosti mi robí len prvý úsek trasy, vedúci cez kopcovitú rezidenčnú štvrť. Nakoniec radšej z garáže vypadnem skôr s tým, že po ceste na východiskovú zastávku uvidím, aká bude situácia. Ak by bolo veselo, nasadím reťaz na obratisku pred výjazdom na prvý spoj.
Samozrejme, ak sa nevydrbem do garádu skôr, ako tam dôjdem.
5:40 Pred výjazdom sa zastavím za dielenskou halou, kde sú po oboch stranách uličky veľké boxy s pieskom (ono je to vlastne drvený štrk, ale všetci tomu hovoria piesok). Pred zadnou nápravou má autobus kovové vyhrievané zásobníky; nepríliš nadšene (keď som si robil vodičák, nepočítal som s tým, že medzi moje pracovné nástroje bude patriť lopata) do nich nahádžem piesok až po okraj. Stlačením dvoch gombíkov si teraz viem pod sebou posypať cestu pod hnacou nápravou. Super vec.
6:05 Na východiskovú zastávku som došiel bez problémov. Cesta je síce neprehrnutá, ale sneh nie je príliš hlboký a bus si razí cestu bez problémov. V podstate ideálna zimná stopa.
42 je asi najvyťaženejšia mestská linka v Tromse. Celkom určite je najdlhšia – vychádza z predmestia Skattøra na najsevernejšom cípe hlavného ostrova, vedie po pobreží do centra, obslúži veľké nákupné centrum a prestupný terminál Giaverbukta, letisko a cez most prechádza na vedľajší ostrov Kvaløya. Vymetie tamojšie predmestia a končí na termináli v Eidkjosene, na hranici dvoch fjordov.
Najhorší je prvý úsek. Skattøra je predmestie postavené v kopcovitom pobrežnom teréne a cesta najprv v úzkych kľukatých serpentínkach strmo stúpa dohora a potom sa podobne strmo spúšťa dolu. Okrem klasických rodinných domov, nasekaných všade, kde bol aspoň kúsok plochého terénu, je tu aj niekoľko stavieb, ktoré by sa asi dali nazvať činžiakmi, akurát že ich jednotlivé „poschodia“ sú postavené terasovito na šiestich-siedmich úrovniach – predstavte si niečo ako schodovitý panelák, s tým, že na každé „poschodie“ sa dá vyjsť autom a zaparkovať si ho priamo pred bytom. Najväčšia z týchto monštrozít, komplex s názvom Utsikten, vyzerá ako kombinácia polárnej základne a skladiska unimobuniek zasiahnutého tornádom. Jednotlivé časti štvrte sú poprepájané kľukatou spleťou serpentín, ciest, cyklochodníčkov a schodísk, ktorú zrejme navrhoval M. C. Escher v deň, keď sa mu minula káva a cigarety. Ak sa v piatok večer vraciate z ťahu pod vplyvom, môžete celé hodiny krúžiť dookola a hľadať svoj barák.
Hore kopcom autobus vyletí ako namydlený blesk, kolesá ani na okamih nenaznačia, že by chceli prekĺznuť. Dolu svahom je to už trochu dramatickejšie, ale stačí mi navoliť si na prevodovke vhodný rýchlostný stupeň a spúšťať sa dolu na prvom stupni retardéru. Je to úplne prvý spoj a keď opúšťam predmestie a vyjdem na hlavný ťah do centra, veziem možno pol tucta ľudí. Nesťažujem sa, ešte si cez deň substrátov užijem dosť.
6:20 Veziem sa po prepluhovanej hlavnej ulici po pobreží a vychutnávam si jej šírku. Ešte pred týždňom bola kvôli pokladaniu nového teplovodného potrubia rozkopaná a miestami zjednosmernená. To samo osebe viedlo ku kolónam a meškaniam, lenže aby toho nebolo málo, tunajší stavbári, blbí ako reklama na Old Spice, nenechali ani na obojsmerných úsekoch dosť miesta na to, aby sa vedľa seba zmestili dva protiidúce busy alebo nákladiaky. A tak sme mesiac nonstop riešili kolízne situácie obchádzaním sa po chodníkoch a ničili pneumatiky skokmi cez obrubníky alebo predlžovali zápchy státím v križovatkách, lebo jedine tam sme sa okolo seba dokázali premotať. Na účet som si tu pripísal aj škodovú udalosť; pri snahe pretancovať okolo protiidúceho kamiónu som sa naň sústredil tak veľmi, že som si zabudol strážiť pravú stranu a zrkadlom som trafil prenosnú dopravnú značku, ktorú nejaký oprilbičkovaný kretén v najlepšej cestárskej tradícii umiestnil na chodník tak, že trčala do jazdného profilu.
6:30 Na ľavej strane miniem most na pevninu, minútu si postojím na úplne prázdnej svetelnej križovatke (Nóri niečo ako prepnutie semaforov na oranžovú v noci nepoznajú) a už som v centre. Mám tu asi dve minúty vyrovnávací čas a užijem si ho, pretože toto je asi poslednýkrát, čo dnes idem načas. Väčšina cestujúcich vystúpi, nasadne mi akurát pár kusov, čo idú na letisko. Väčšina budov v centre je ešte tmavá a až na prvé ranné autobusy zbiehajúce sa zo všetkých smerov nevidno žiadne známky života.
Premocem sa cez centrum a na jeho južnom okraji zabočím do tunela, ktorý je súčasťou komplexu Sentrumstangenten. Jedná sa vlastne o sústavu tunelov, ktorá podkrtkováva ostrov skrz naskrz, má výjazdy po oboch stranách centra, pri nemocnici a pri letisku. Jednotlivé vetvy sa v tuneli stretávajú na kruhových objazdoch, z čoho majú všetci návštevníci mesta náramnú šou. Ja mám zase šou z toho, ako sa snažia si tie kruháče odfotiť cez okno. V tuneli. S bleskom.
6:38 Na západnej strane ostrova vyletí Volvo z tunela rovno do bielej opony snehu hnaného silným nárazovým vetrom. O dve minúty neskôr zastavím na priestupnom terminál Giaverbukta priliehajúcom k obrovskému nákupnému centru, touto dobou ešte prázdnom. Po jeho parkovisku sa preháňa obrovský žltý nakladač so spustenou radlicou a zásobníkom na piesok. Na terminál sa techniku nikto poslať neunúval a až na stopy pneumatík, čo tam vyjazdili ranné busy, je tu sneh neporušený. Je dôležité mať priority.
V jednom zo zastávkových zálivov stojí hybrid a jeho vodič sa práve na zadné koleso snaží nasadiť snehovú reťaz. Očividne je to jeden z nových kolegov a veľmi mu to nejde, pozerá na rozloženú reťaz dosť bezradne. Celkom ho chápem; cvičné nasadzovanie na kurzoch konaných v krásne slnečné jesenné dni človeka dosť dobre nepripraví na to robiť to isté v mínusových teplotách a v dvadsiatich centimetroch snehu. Výraz v jeho tvári je... no, nedávno som v tunajšej diskusii použil príklad panica, ktorý je po napozeraní stoviek hodín porna s hladkými, vyholenými a úhľadnými vagínkami zrazu po prvýkrát v reáli konfrontovaný s čímsi, čo vyzerá ako keď fašírku z Billy dva roky po záruke vyváľate na podlahe holičstva. Keby som mal aspoň pár minút k dobru, šiel by som mu pomôcť, ale vyzerá to tak, že budem mať na spiatočnej ceste dosť problémov aj sám. Po vzore chlapcov z Top Gearu nechám padlého druha v zbrani, nech si poradí, ako vie.
Na chvíľu mi znovu napadne, či by som nemal reťaz predsa len nahodiť aj ja, ale kašlem na to. Na rozdiel od kolegu ja nepôjdem cez kopce vo vnútrozemí ostrova, a hybridy sú navyše oveľa háklivejšie než môj terajší kočiar. Aj keď...
Keďže som naše hybridy v predchádzajúcich článkoch pohanil ako Miloš Zeman popradské pivo, asi by bolo dobre teraz uviesť veci na pravú mieru – totiž, moje ranty na ekovergle treba vnímať v kontexte prostredia, v ktorom sú používané. Na nórske pomery, kde je štandartom používať výrobky firiem ako Mercedes, Man alebo Scania sú tie autobusy samozrejme hanebné šmejdy; avšak kvalitatívne aj užívateľsky sú ešte stále niekde inde než väčšina toho, čím svoju klientelu trestajú slovenskí dopravcovia. Špeciálnu zmienku si zaslúžia produkty bývalého výrobcu poľnohospodárskej techniky vo vlastníctve nemenovanej finančnej skupiny, (ktorej názov obsahuje písmená J, T a taký ten zakrútený oný, čo symbolizuje „a“), ktorými sú okrem iných oblažovaní hlavne obyvatelia Bratislavy a Košíc. Ich trojpísmenový obchodný názov je pravdepodobne skratka zo „SORry excuse for a bus“ a charakteristické sú tragickým rozvrhnutím interiéru a mizernou kvalitou vypracovania, prejavujúcou sa orgazmus vyvolávajúcimi vibráciami na voľnobehu, rýchlo sa uvoľňujúcimi drnčiacimi lacnými plastmi, praskajúcou karosériou a netesniacimi nádržami na AdBlue. Tie bratislavské sú navyše pozoruhodné IQ testom, ktorému podrobujú vystupujúcich cestujúcich. Každá dodaná séria má totiž dopytové otváranie dverí riešené inak – niekde máte gombíky na madlách samostatne, niekde združené so STOPkami, niekde uprostred dverí a stláčajú sa prstom, niekde na ne musíte priložiť celú dlaň a ani trochu ma neprekvapí, ak v ďalšej dodanej sérii budete tlačidlo musieť stláčať ľavou polovicou zadku a pritom stáť na pravej nohe a spievať Kráľovnú bielych tenisiek v hornozemplínskom dialekte. Mať na výber medzi týmito vecami a hybridmi, či už ako vodič alebo iba cestujúci, verte mi, bez zaváhania beriem hybridy a ešte si na penis vytetujem logo greenpeace a zmením si meno na Mister Eco.
K letisku vedie štvorprúdovka, ktorú zrejme len nedávno prehrnuli, ale husté sneženie v kombinácii so silným vetrom na nej už stihol vytvoriť snehové jazyky. Sedemnásťtonový autobus si cez ne preráža cestu rovnako neohrozene ako Andrej Danko slovenskou syntaxou, ale potom cesta opíše tiahly polooblúk okolo perimetra letiska a zrazu vietor fúka priamo oproti mne. Viditeľnosť za pár okamihov padne na pár metrov. Zhrbený nad volantom treštím oči do bielej tmy, ktorú stránka meteoservisu, nepochybne spravovaná nejakým doktorom Ylkøm, nazýva „polojasno“. Nebyť plastových tyčiek pozapichovaných na okraji cesty, vôbec by som nemal poňatia, kde končí vozovka a začína priekopa. Miniem dve autá čiastočne mimo cestu - buď skĺzli na snehu alebo ich sfúklo. Jedno z nich má zapnuté výstražné blinkre. Druhé, ktorého zadok trčí do cesty takmer kolmo, je až na obrysové svetlá tmavé a vyhnem sa mu v poslednom momente.
Začína to vyzerať ako úžasný deň.
