Na to, že som bol preč len päť mesiacov, sa toho v Tromse zmenilo dosť.

Z ľudí, s ktorými som minulý september nastupoval, zostala ledva polovica; niektorí odišli do taxislužieb, jeden sa odsťahoval do Osla a jeden to zabalil po tomto incidente. Kapitán Adidas tu ešte je, ale je z neho Kapitán Kompletná Uniforma; šuštiaky a tenisky sú fuč. A ani sa už toľko neusmieva, aspoň nie predo mnou. Rozmýšľam, či mu niekto náhodou neukázal moje články. Na druhej strane, konečne jazdí normálne a nie splašene ako kocúr, vedľa ktorého detonovala petarda.

Nobina bude tunajšiu MHD prevádzkovať o rok dlhšie než mala, až do leta 2019, keďže kraj si uplatnil zmluvnú opciu. Nikto na firme z toho nie je nadšený. Vodiči dúfali, že výberko prinesie nového a kompetentnejšieho dopravcu, podľa možnosti bezhybridového. Vedenie koncernu vo Švédsku počítalo dni, kedy sa zbaví kontraktu, na ktorom každý mesiac prerábajú obrovské peniaze – kalkulácie nákladov pre výberko v roku 2011 zrejme dali na starosť absolventom Kažigrafovej ekonomickej fakulty a tí urobili svoj džob rovnako kvalitne ako ľadovcová hliadka na Titaniku. V snahe zaťať drápok do nórskeho trhu Nobina pristúpila na veci, ktoré by žiadny trochu príčetný dopravca nikdy nepodpísal - žiadne kompenzácie za nezavinené meškania, žiadne navýšenie platieb v prípade potreby extra autobusov a podobne. Aj preto tu Troms Fylkestraffikk (krajský organizátor dopravy – ďalej  len TFT) Nobinu drží navzdory všetkým jej prúserom – vedia, že ostatné firmy sa poučili a v ďalšom výberku už takú lacnú dopravu nevysúťažia.

Zoči-voči faktu, že jej mlynský kameň menom Tromso zostal na krku, Nobina neochotne vytasila peňaženku a nakúpila do ekoverglov nové batérie a turbá. Tie staré po piatich arktických zimách skomierali a hybridy zvádzali úporný závod do vrchu aj s deväťdesiatročnou babkou tlačiacou pred sebou rolátor. Týmto sa náklady na jeden hybrid vyšplhali na tri a pol násobok kúpnej ceny rovnakého typu autobusu s dieselovým motorom, ktorý síce podľa niektorých pomätencov podporuje Putina, ale na rozdiel od ekomodiel je jeho prevádzka aj v tunajších klimatických a topologických podmienkach bezproblémová. Keď sa to napíše takto, znie to ako trestuhodné mrhanie; treba však mať na pamäti, že to zaplatil kraj z verejných peňazí a tie, ako je známe, rastú na stromoch a vlastne sú tak nejak ničie. Takže sa vlastne nič nestalo a nie je dôvod priznávať chyby alebo nebodaj chcieť na niekom vyvodzovať zodpovednosť.

TFT sa rada chváli rastom počtu prepravených pasažierov, a hoci 5-8 percent je bez irónie obdivuhodné, v absolútnych číslach sa až teraz približujú späť k hodnotám, aké mal predchádzajúci dopravca. Nobina po jej katastrofálnom nástupe skokovo prišla takmer o tretinu klientely MHD a až po ťažkých investíciách do nových liniek a zahusťovania spojov sa ich darí získavať späť. A tí ľudia nezačali chodiť pešo ani na bicykloch; komunálni politici sa pravidelne chvália 32 hybridmi, ale decentne pomlčia o tom, že vďaka ich šibnutým zeleným fantazmagóriám pribudlo na mestských cestách niečo vyše tisícky áut, prevažne naftových. Take that, príroda!

Prvý týždeň po mojom nástupe som hybrida nedostal ani na linkách, kde obvykle nejazdí nič iné; dispečeri sa zrejme rozhodli ma na začiatok moc nestresovať. Ale príde víkend a už sa ekobazmegu nevyhnem.

Prvé, čo mi po nástupe udrie do očí, je hrubá vrstva prachu na palubnej doske. Je to výsledok kombinácie stoviek ton piesku a štrku, ktorými tu v zime posýpali, a pneumatík s kovovými hrotmi drviacimi ich na prášok. Toho svinstva sú všade kvantá a je skoro nemožné sa ho zbaviť; ani štyri dni non-stop hustého dažďa a konštantné prejazdy kropiacich áut ho neodstránili. Topánky si musím čistiť každý deň, izbu vysávam každý tretí a ešte aj keď si prehrabnem vlasy, urobí sa mi okolo hlavy jemný obláčik. Moje nové trojročné Volvo, ktoré sa blýskalo ako Mazurekova pleš v mesačnom svite, keď som si ho z nasprostasto šťastným úsmevom odvážal od dealera, po štyroch dňoch na parkovisku vyzerá ako účastník Rally Mongolsko.

No a keďže Nobina snahu ušetriť každú korunu začala škrtmi v údržbe, je každá plocha vo voze pokrytá prachom, podlaha je zájdená od špiny, a keď buchnete dlaňou po sedadle, zdvihne sa z jeho polstrovania miniatúrny hríbový mrak; človek sa hanbí ísť s niečím takým von a brať od ľudí peniaze. V Osle alebo v Honefosse, kde autobusy išli cez kefy každý deň, podlaha sa poctivo drhla a sedadlá hĺbkovo čistili a tepovali každých pár mesiacov, by šéf údržby skôr spáchal harakiri než pustil von takto zasratý voz; lenže tam bolo dosť ľudí aj času, aby si svoj džob mohli robiť poriadne. U nás večer v umývarni pripadajú na stovku busov dvaja chlapi a hoci lietajú ako mokré handry, je to ako poslať na Augiášove chlievy robotický vysávač z Tesca.

Sadnem za volant a pokúšam sa nastaviť si sedadlo. Asi dve minúty sa babrem s vylágrovaným mechanizmom operadla, ktorý sa nechce uzamknúť v mnou požadovanej pozícii, kým rezignujem a zostanem sedieť skrútený ako hrbáč z Notre Dame. Motor je naštartovaný a kúrenie zapnuté, takže do dvoch hodín z neho možno aj začne prúdiť teplý vzduch. Zaradím spiatočku, ale prevodovka odmieta zaradiť – R na displeji bliká, miesto aby svietilo, a bus sa nepohne z miesta. Pičujem. Kontrolujem vzduch a dvere, všetko v poriadku. Skusmo vypnem motor a potom ho znovu zapnem. Tentoraz prevodovka funguje, vycúvam z radu, zaradím Déčko, šliapnem na plyn, ale hovno hovno, zlatá rybka, automat znovu neradí. Opäť pičujem. Dispečera ani neotravujem; jeho jediná rada by bola:  „A skúšal si to vypnúť a znovu nahodiť?“ Opäť autobus zwindowsujem  a tentokrát vypnem aj baterky. Haleluja, prevodovka zaradila, ale bus sa aj tak nehne. Reštart zablokoval alkozámok, musím znovu fúkať. Do tretice pičujem, fúkam a konečne sa mi podarí opustiť garáž.

Našťastie víkendy sú pokojné a ja som dostal linku 26, vymeták krútiaci sa tichými predmestiami. Jediné blbé miesto na nej je blázinec, kde som sa minule stal terčom tampónov stredného doletu, ale vyzerá to tak, že cez víkend špéciám vychádzky nedávajú.

Dve zastávky za Asgardom na mňa čaká teta Pink Panter vo svojom ružovom overale a obrovských teniskách. Otvorím pred ňou dvere, nastúpi, hodí mi na pultík stokorunu a vychrlí zo seba: „Frrgbuss kkenger betlna. Hde!“

Vydesene na ňu vyvalím oči; dekodér v mojej hlave, veterán, ktorý prežil rusnáčtinu, prejavy Andreja Danka aj honefosského Du-hu-du, sa preťaží a exploduje. Môj zmätok ešte znásobí, keď teta okamžite z autobusu vystúpi a kráča preč. Znovu si v hlave prehrám, čo povedala, a nejako si z toho poskladám: „V predchádzajúcom autobuse som nemala peniaze, tak zaplatím teraz vám. Dovidenia.“ Vytlačím jej lístok, švihom si nacvakám do ruky drobné – stojí len dvadsaťpäť korún a tringelty neberieme – a utekám za ňou. Na takú starú vranu sa pohybuje sakra rýchlo; dostihnem ju dobrých desať metrov za autobusom.

Nie každý je tak tarifne disciplinovaný.

V Tromse sa nastupuje obidvomi dverami – ľudia s kartami sa môžu odpípnuť pri zadných, tí, čo kupujú lístok, u mňa idú predom. Tretia kategória sú ľudia s lístkami cez aplikáciu, ktoré predkladajú vodičovi ku kontrole. Osobne považujem systém, keď mi ľudia strkajú pod nos mobil, za asi najstupídnejší hneď po chomutovských zamknutých kasičkách, do ktorých musíte vhodiť presnú sumu, avšak môj džob nie je mudrovať, ale šoférovať. A kontrolovať, teda v rámci mojich možností. Revízorov tu robia uniformovaní SBS-kári, ale tých stretnete asi tak často ako pannu na katolíckom gymnáziu.

Hlavne pubertiaci a študenti si rýchlo našli spôsoby, ako so systémom vydrbať. Amatéri skúšajú ukázať starý screenshot, ale s tým ďaleko nedôjdu – na platnom lístku je pohybujúci sa zelený bazmeg, takže keď vidím, že sa nehýbe, hneď viem, že niečo nie je v poriadku. Asi šestnásťročný chalan v  XXL mikine s nasadenou kapucou a tak brutálnym akné, že software na rozpoznávanie tvárí by ho identifikoval ako čučoriedkovú bublaninu, to skúša sofistikovanejšie – urobil si z lístka video a pustil ho na celú obrazovku. Technicky impozantné, ale mal by zapracovať na sociálnom inžinierstve; nastupuje pomaly a váhavo, akoby vchádzal do staničného záchoda v Čiernej nad Tisou, mobil mi otrčí od dverí na tri nanosekundy a hneď ho pchá späť do vrecka. Nemôže ma to netrknúť.

„Nepripadáš si trochu trápne, nechať sa takto nachytať?“ opýtam sa ho, keď mi celý červený pchá do ruky päťdesiatkorunu. „Pred plným busom ľudí?“

Očakávam nejaké zamumlanie, ale kapucáč sa miesto toho vzdorovito vystrie a hrdo prehlási: „So systémom je treba bojovať vždy a všade. A ja nikdy neprestanem!“

Neviem, akú reakciu čakal, ale výbuch smiechu asi nie. Vydrapí z pokladne lístok a prace sa dozadu, zatiaľ čo sa snažím ovládnuť. Podarí sa mi to po najbližší semafor a tam pri predstave tínejdž mutant nindža revolucionára zo strednotriednej suburbie erodujúceho matrix neplatením za dotované detské lístky znovu vyprsknem. O pätnásť rokov, keď povezie kombíkom svoje 2,4 deti na futbalový tréning, bude si pripadať ako strašný debil.

Deň ubieha, zatiaľ čo sa kolečko za kolečkom krútim po meste. Je krásny slnečný deň, doprava je kľudná, žiadne kolóny, žiadne naháňanie cesťáku. Výmena turba a baterky urobila s jazdnými vlastnosťami hybridrárohu zázraky; je to ako sedieť v celkom inom autiaku. Isteže, oproti nafťákom je to ešte stále lenivá plečka a servis dodnes nedokázal vyliečiť elektronický menzes, keď autobus na zastávke náhodne odmieta otvoriť dvere. Ale aspoň konečne vyviniem hore kopcom vyššiu rýchlosť, než akou mi rastie strnisko. 

Idylku mi narušuje iba prach. Akokoľvej jemnučko brzdím, je nemožné zastaviť bez toho, aby som zvíril mrak svinstva. Ľudia vystupujú do čohosi pripomínajúceho púštnu búrku, zatiaľ čo nastupujúci na mňa tuberácky grhlú. Na palubovke je toho humusu navláčené toľko, že keď doňho skusmo prstom napíšem KOKOTI, je to aj na slnku perfektne viditeľné pod každým uhlom. Ako astmatik srším nadšením.

Na poslednom kole po mne vyštartuje teplý Belgičan.

Bežný homosexuál, na rozdiel od predstáv rôznych chromíkov, naozaj nie je filmami prezentovaný afektovaný pupuš v lososovej košieľke, rozprávajúci veci ako „och ježínku, ty máš tak božsky veľkú klobásku!“ Tí, ktorých som stretol ja, boli do jedného tuctovo vyzerajúci aj vystupujúci chlapi, a kým to z nich nejako mimochodom nevypadlo, alebo neprišli na firemný večierok s partnerom, vôbec som si neuvedomil, že preferujú párky pred šalátikom (alebo som si to možno len nevšimol, pretože je mi fuk, čo spolu robia dospelí ľudia po vzájomnej dohode vo svojom súkromí a celkom určite necítim potrebu im do toho strkať nos alebo ich nebodaj hodnotiť. To si nechávam pre cyklistov). Tento je výnimka potvrdzujúca pravidlo; zjavne sa aktívne snaží vyzerať ako chodiace klišé ritného banditu. Ručičky drží na úrovni hrude, rednúce vlasy musel stajlovať pol dňa a svoj verbálny prejav prekladá nadšenými citoslovcami „úh“ a „áh“. A má čierne očné tiene.

Niežeby mi nejako vadil, práve naopak. MHD je anonymná, väčšina ľudí sa až absurdne úporne vyhýba očnému kontaktu a na pozdrav vám odpovie možno tak každý štvrtý. Po celodennej záplave zdutých ksichtov je fajn mať s kým hodiť reč, aj keď si nie ste istý, či sa vás vážne pokúša zbaliť alebo je privádzať heteráka do rozpakov nejaký druh homotrolingu (mám silné podozrenie na to druhé). Flirtovanie všeobecne nie je moja silná stránka – akékoľvek náznaky jemnejšie než "ahoj, poďme jebať!" idú zásadne mimo mňa. Na kamoškinej svatbe som družičke, ktorá sa mi zverila, že pod šatami nič nemá, galantne požičal bundu, aby po ceste domov neprechladla. Trvalo štyri dni, kým sa mi rozsvietilo.

A tak počas dvadsiatich minút jazdy pokecáme o tom, kto sme, odkiaľ sme, ako dlho tu už sme, čo tu robíme, aké je hrozné počasie a aké boli preferované pokrmy nižšej šľachty v tudorovskom Anglicku. Keď už prichádzam do centra, opýta sa ma na sexuálne preferencie a keď mu odpoviem, že žiaľbohu, ale aj chvalabohu, že žiaľbohu, som na vagínky, zahľadí sa filozoficky do diaľky a povie: „Ja to ani až tak nerozlišujem. Veď to je ako či si na Vianoce postavím do izby smrečok alebo jedličku.“

Ubezpečím ho, že mne sa jedličky osvedčili a nemám záujem skúšať nič nové. Ale či si chce niekto v obývačke na stojan napichnúť smrečok alebo bonsaj, fikus či inú flóru, prípadne faunu, podľa vlastného výberu, je výlučne jeho vec a želám mu veľa šťastia. Okrem toho posledných dvadsať rokov aj tak používam vianočný stromček zásadne umelý, keďže na rozdiel od živého po ňom nezostáva na podlahe bordel a po použití ho môžete hodiť do pivnice, kým ho znovu nebudete potrebovať. Čo len dokazuje, že aj tú najlepšiu metaforu môžete ťahať len odtiaľ potiaľ.

A s touto myšlienkou sa na dnes lúčim.