Žijeme v globálnom svete, ktorého obrovskou výhodou je, že si môžeme dopriať ľubovoľný druh alkoholu bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzame. Na škodu však nie je ani vrátiť sa späť ku koreňom každého z našich obľúbených rôznofarebných mokov s vyššou či nižšou koncentráciou a popri jeho konzumácii sa dozvedieť viac o jeho histórii a spôsobe, ako vzniká. Začnem bez okolkov od Britských ostrovov, pretože sú u nás mimoriadne obľúbenou destináciou, do ktorej sa dá dostať rýchlo a jednoducho aj vďaka lacným letom.

 

Írsko je na neporovnanie s chladným a mrzutým Anglickom: tráva je tu zelenšia a ľudia sú milí, príjemní a usmievaví! Večne v dobrej nálade, neuveriteľne zhovorčiví a bez predsudkov k cudzincom. Bodaj by aj, keď sa do ich krajiny roja v obrovských davoch bez ohľadu na vysoké ceny a všeobecne protivné počasie. Hlavným lákadlom je miestne pivo.

 

Ochutnali ste už toto čierne (v Guinesse sa rozhorčujú a začnú vysvetľovať, že ich pivo je tmavorubínové) pivo a veľmi vám nechutilo? Dajte mu ešte jednu šancu a vyskúšajte ho v Írsku, kde chutí úplne inak. Počula som už mnoho vysvetlení, prečo je to tak, od tej, že v zahraničí jednoducho nejde tak na odbyt a tak ho držia v tankoch dlhšie, než mu prospieva, cez teóriu o tom, že toto pivo má morskú chorobu a dlhý transport mu neprospieva, až po konšpiráciu, že exportný Guinness má kvôli dlhému prevozu, ktorý ho čaká, odlišnú receptúru od toho, ktorý sa pije doma v Írsku. To však nie je celkom pravda, pretože Guinness sa varí až v stopäťdesiatich štátoch sveta, vrátane Nigérie a Indonézie, pričom až 40 percent všetkého Guinnessu vyrobeného na svete sa vypije práve v Afrike.  Nech je to už ako chce, na ostrove päťdesiatich odtieňov zelenej chutí úplne inak ako všetky ostatné pivá. Je jemne krémové, bez typickej „chlebovej“ či trpkej príchute a leje sa dolu gágorom tak dobre, že človek nestíha rátať vypité pinty.

 

Značka vznika v roku 1759, o sto rokov neskôr sa rozhodla vstúpiť na burzu. Bol to úspešný príbeh plný zvyšovania predajov a to napriek tomu, že pivovar odmietal akúkoľvek inzerciu a nikomu svoje pivo nepredával so zľavou. Začiatkom 20. storočia mal najlepšie sociálne podmienky nielen na írske, ale aj európske štandardy. Keď vypukla prvá svetová vojna, pivovar vyzval svojich pracovníkov, aby narukovali. S tým, že im bude počas obdobia vojenskej služby vyplácať polovicu ich platu a k tomu dostanú záruku, že po vojne sa vrátia na svoje miesto. Všetko super, prúser mali len tí majstri pivovarníci, ktorí sa rozhodli oženiť s katolíčkou, čo predpokladalo ich okamžitú výpoveď. (Stále je to ale nežná diskriminačná miera v krajine, ktorej prvá univerzita mala v školských pravidlách napísané, že študent, ktorý zastrelí katolíka sa síce môže dostať do väzenia, no zo školy ho za to nevylúčia.) Guinness začal konečne zamestnávať katolíkov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, aj keď svoje pivo im s radosťou predával počas celej svojej existencie. Medzi majstrami pivovarníkmi firmy sa nachádzali zaujímaví ľudia, okrem iných významný matematik – štatistik William Sealy Gosset.

 

A Guinnessova kniha rekordov? Pôvodne malý vydavateľský počin pivovaru, ktorý mal slúžiť ako referenčná kniha na vyriešenie drobných sporov či stávok nad pintou piva, ktorá sa stala fenoménom. V USA je to jedna z najčastejšie kradnutých kníh z verejných knižníc. Smutné je, že v súčasnosti je v úpadku, pokusov o rekordy je mnoho, pre rôzne podivné etické štandardy sa z knihy vyradili všetky rekordy v rýchlosti pitia alkoholu, o množstve nehovoriac. Skúste si požiadať o novú kategóriu rekordu, študenti – brigádnici vám ráčia odpísať o niekoľko mesiacov (jedine, že si priplatíte asi 250 eur za zrýchlené konanie) a všetky pravidlá BOZP vás od pokusu nadobro odradia. Škoda legendy.

 

V Írsku existuje zlatý grál v podobe dokonalej pinty Guinnessu. Je to ohrozený druh, ktorý v živote zažil len málokto a mnohí Íri vypili tisíce pínt a napriek tomu, slovami miestneho klasika, ešte nenašli to, čo hľadajú. Ľubovoľný deduško v írskej krčme vám veľmi rád porozpráva o takejto celoživotnej misii. Nuž dobre, zlatý grál, ktorý pozostáva z čerstvého a správne načapovaného piva, v čistom pohári, v tom správnom bare, kde vám k pinte hrá „tá vaša“, ešte aj vy musíte byť v dobrej nálade... Premenných je mnoho. Poďme sa pozrieť na tú najdôležitejšiu a síce čapovanie. Iný kraj, iný mrav, všade na svete čapujú pivo rôzne a to, čo sa niekomu môže zdať byť ako absolútne barbarstvo, v našom prípade čapovanie na dvakrát, je v Írsku svätou povinnosťou každého barmana. Je to pre odlišnú konštrukciu pípy, ktorá dáva pivu extra dávku dusíka, čo v ňom vytvára drobné bublinky v extra hojnom počte. Keďže mám papier osvedčujúci načapovanie „perfektnej pinty guinnessu“, lebo treba mať záložný plán, ak by právnická kariéra zlyhala, prezradím vám správny postup jeho čapovania. Pohár položíte pod pípu pod štyridsaťstupňovým uhlom, ak máte firemný, tak pípa je presne nad zlatým logom harfy (názov máte od seba). Páku potiahnete na doraz smerom k sebe, držíte pohár, čapujete, pokým pivo nesiaha práve po zlatú harfu (alebo cca po tri štvrtiny pohára). Pred koncom opatrne vyrovnáte pohár. Potom pohár na chvíľku odložíte, aby časť dusíka vyšumela a s potešením sledujte, ako sa karamelový mok postupne mení na čierny, ehm, tmavorubínový. Potom pohár vezmite, páku tentokrát posuňte smerom od seba a dočapujte na doraz, aby strieška peny pretŕčala cez okraj pohára. Majstri následne pintu takpovediac vdýchnu.

 

Guinness odporúčam vychutnávať v príjemnom írskom bare so živou hudbou, v doprovode notoricky známych piesní ako vymenovávacia odrhovačka Rattlin’ Bog, Gallway Girl, ktorú hrajú po úspechu filmu P.S. I Love You všade, či Whiskey in the Jar v sprievode gitary a bendža. Sláinte!