Keď BBC dňa 5. októbra 1969 odvysielala prvú časť Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona, začala sa písať história jednej z najoslňujúcejších televíznych komédií.

 

Tajomstvo úspechu skupiny tvorcov 45-ich epizód odvysielaných počas nasledujúcich piatich rokov sa dá len ťažko rozlúštiť. Ich uvoľnený humor je jedinečný a nenapodobiteľný. Lietajúcemu cirkusu sa podarilo to, čo sa podarí len máloktorým dielam. Aj po uplynutí štyroch desaťročí je neprekonateľne populárny a napriek tomu, že je typicky anglický, vedia si ho vychutnať hocikde vo svete. Jeho témy, tempo a humor sú stále aktuálne a nájdu uplatnenie v každej dobe. Vďaka počtu ich fanúšikov ich môžeme pokojne nazvať Beatlesom komédie, aj keď na rozdiel od hubových hláv, oni sa len ťažko dočkajú šľachtického titulu od kráľovnej. Na to si z Jej Veličenstva uťahovali až príliš.

 

V roku 1969 John Cleese, Graham Chapman, Terry Jones, Michael Palin, Eric Idle a Terry Gilliam založili Montyho Pythona a týmto jednoduchým krokom sa naveky zapísali do análov neexistujúcej knihy univerzálneho humoru.

 

 

Zázrak zrodenia

 

Podľa viacerých spočíva tajomstvo úspechu Montyho Pythona v ich rozdielnosti. Veľký celok vytvorilo šesť diametrálne odlišných osobností, ktoré sa zhodli len v máločom. Mali iné myslenie, mentalitu, spôsob života a práve vďaka tomu, bola ich spoločná práca vzrušujúca a nevyspytateľne rôznorodá. Pri pátraní v ich rodinnom zázemí, však nenájdeme ani stopu po rozdielnosti. Všetci pochádzajú z obyčajných rodín strednej triedy a zo všedných miest, ktoré sa nepovažujú za baštu kultúry. Z memoárov Erica Idleho vyplýva, že práve toto bol kľúč, ktorý otvoril cestu Montymu Pythonovi do bláznivého sveta humoru.

 

„Dvanásť rokov som žil v jednom hnusnom internáte v Midforde. Tam sa človek buď smeje, alebo zblázni. Ja som sa zbláznil.“

 

Samozrejme nájdu sa aj iné znaky. V členoch Pythonovcov odmalička driemala silná túžba po vystupovaní. Boli nadšencami školských divadelných krúžkov, Palin napríklad, už ako päťročný účinkoval v jednom vianočnom programe a neodradilo ho ani, že počas vystúpenia jednoducho spadol z javiska. Ich ďalšou spoločnou záľubou bolo rádio. Za prvý dôležitý vplyv na tvorbu Montyho Pythona sa považujeThe Goon Show írskeho komika Spikea Milligana (Milligan sa neskôr objaví vo filme Život Briana). Ich kladný vzťah ku komédii a humornej show vyzrel v skutočný cieľ počas ich vysokoškolského štúdia. Medik Graham Chapman sa so študentom práva Johnom Cleesom spolu zoznámili na Cambridgi, kde sa stali členmi legendárnej skupiny inštitútu, ktorá sa do britskej zlatej kroniky humoru zapísala pod názvom Footlights a neskôr Cambridge Circus. Nie náhodou bolo podmienkou Footlights pohotové písanie a vynikajúce herecké schopnosti, veď z ich radov vyšli komici takých mien ako Peter Cook, Dudley Moore, Jonathan Miller a Alan Bennett. Po niekoľkých rokoch sa ku skupine pripojil aj Eric Idle, ktorý sa na jednom amatérskom festivale spriatelil s dvomi študentmi filozofie Michaelom Palinom a Terrym Jonesom. Napriek veľkým stretnutiam a úspechom bolo ešte na ceste ku vzniku Montyho Pythona mnoho prekážok, o ktorých odstránenie sa postarala dokonca aj samotná kráľovná. Graham Chapman, ktorý počas denného štúdia praxoval ako medik na klinike a po nociach vystupoval s Cambridge Circusom vo West Ende, sa bol nútený počas novozélandského turné rozhodnúť medzi dvomi profesiami. Na čajovom popoludní usporiadanom v nemocnici St. Bart do svojej dilemy zasvätil aj Jej Veličenstvo, ktorá svojou vetou – „Nový Zéland je nádherný, tam musíte ísť!“, definitívne zlomila rozmaznávané jablko Chapmanovej rodiny, zato obdarila svojich poddaných a celý svet brilantným humoristom. Príbeh odtiaľto pokračuje ako klasický bestseller, ktorý nás prevedie svetom javísk a nie veľmi romantického sveta BBC. Posledným chýbajúcim článkom reťazca bol Terry Giliam, ktorý sa narodil a vyrástol v Minnesote. Pôvodne mal v pláne stať sa misionárom, neskôr vyštudoval politickú vedu a nakoniec sa stal animátorom vo Veľkej Británii. Odvtedy všetci členovia viacmenej pravidelne spolupracovali, až kým sa v roku 1969 definitívne nerozhodli, že už bolo dosť malých úloh a hrania za almužnu. Spojili svoje sily a vytvorili vlastný program, ktorý BBC odkleplo a novorodenec Monty Python tak urobil svoje prvé kroky.

 

 

Lietajúci Circus Maximus

 

Po dlhom rozmýšľaní nazvali svoj seriál Lietajúcim cirkusom Montyho Pythona, ktorý nemal nič do činenia ani s osobou menom Montgomery, ani hadmi, ani lietaním a ani cirkusom, čiže sa javil úplne dokonalým. Aby sme pochopili systém ich práce, hneď na začiatku môžeme načrtnúť mapku ich vzájomných vzťahov. Duo Jones-Palin reprezentovalo absurdný smer, kým John Cleese favorizoval v prvom rade satiricky ladené scénky, ktoré podľa jeho spoluautora Terryho Jonesa, nadobudli svoju bláznivú podobu, až vďaka stvárneniu Grahamom Chapmanom. Eric Idle pôsobil ako „autonómny štát“, a Terrymu Gilliamovi sa ušla nevďačná úloha, zlepiť dokopy nejakým spôsobom síce geniálne, ale často absolútne nesúvisiace časti. Každý z členov mal právo veta a cez prísny filter sa dostali jedine nápady, s ktorými súhlasili všetci bez výhrad. Táto nesmierne demokratická metóda bola samozrejme zdrojom viacerých sporov, na druhej strane ale garantovala kvalitu a novotu, ktorú si podľa Palina v tej dobe ešte nie veľmi uvedomovali.

 

“V tej dobe sme necítili, žeby sme boli nejako prelomoví. Jednoducho sme boli trochu „blázni“, toto slovo sme používali najčastejšie.“

 

Čoskoro ale museli prísť na to, že nezanedbateľná časť divákov ich považuje za veľkých novátorov humoru. Vlastné zákony skupiny ich „chránili“ pred diváckou popularitou, ale existovala celkom veľká skupina ľudí, ktorí si slovo humor spájali automaticky s Monty Pythonom. Terry Jones priznal, že až oveľa neskôr, po rozhovore s jedným americkým novinárom, došiel na to, čo Lietajúci cirkus znamená pre divákov.

 

„Považoval to za báječné a fascinujúce, pretože si nedokázal predstaviť, že sa okrem neho na tom dokáže smiať aj niekto iný. Cítil, akoby sa stal členom nejakého privátneho klubu.“

 

Všeobecný rešpekt a kultová Scéna s papagájom a Ministerstvom hlúpej chôdze vyvolali vlnu hystérie, ktorá donútila BBC zúžitkovať túto nízkorozpočtovú televíznu produkciu aj na americkom trhu. Z toho dôvodu vznikol prvý samostatný film And Now for Something Completely Different (A teraz nasleduje niečo úplne iné). Výber najvtipnejších scénok prvých dvoch sérií síce nekorešpondoval celkom s predstavami spoločnosti, ale dovtedy lokálna šialenosť, pomaly infikovala celý svet. Priekopníci humoru, ktorý malomeštiaci len ťažko predýchavali, sa pomerne často stretávali s negatívnymi odozvami na svoje diela. V jednom z interview sa napríklad Graham Chapman zdôveril so smrteľne vážnym výrazom v tvári a svojou typickou úprimnosťou o svojej homosexualite. Jedna pohoršená diváčka napísala do televízie, že takýchto ľudí by nemali nechať nažive. Eric Idle vo svojej odpovedi upokojil diváčku, že Pythonovcom sa podarilo vystopovať, o ktorého z jej členov išlo a už sa postarali o jeho likvidáciu. Nevďačná pani sa ani nepoďakovala za promptné a účinné riešenie jej problému. Škandály a tretia séria Lietajúceho cirkusu zvýšili ešte viac jej popularitu. John Cleese sa ale napriek tomu rozhodol, že do ďalšej série sa už pustiť nechce. Cleese mal dojem, že v rámci seriálu už nedokážu povedať nič nové. Preto sa ostatní, po dlhom radení rozhodli, že ďalšiu sériu nakrútia bez neho. Tento krok však neznamenal jeho definitívne vylúčenie, veď po krátkom čase sa najznámejší a najvyšší rytier s najhlúpejšou chôdzou, vydal so svojimi priateľmi na hľadanie Svätého Grálu.

 

 

Ak nie sú kone...

 

Po ukončení éry Lietajúceho cirkusu skupina dospela k rozhodnutiu, že je čas dobyť svet kín. Pôvodne mal byť Monty Python and the Holy Grail (Monty Python a Svätý Grál) príbeh odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách, ale nakoniec príbehy odohrávajúce sa v XX. storočí vynechali a ostali len stredoveké príbehy legendy guľatého stola v pythonovskom prevedení. Dobrodružná púť kráľa Artuša bola však v porovnaní s výrobou filmu, prechádzka ružovým sadom. Obvyklé miesto režiséra Iana McNaughtona vystriedali Gilliam s Jonesom, ale štúdiá ani mecenáši nemali najmenšiu chuť investovať peniaze do produkcie dvoch neskúsených amatérov. Trochu prekvapujúco, v hodine dvanástej, film nakoniec zachránili vysoké sadzby daní v Británii.

 

„Nahrávacie spoločnosti Eltona Johna, Pink Floyd a Led Zeppelin - Crysalis a Islands zarobili príliš veľa peňazí a preto sa pokúsili časti zbaviť, aby ušetrili na daniach. Tak ich investovali do nás, žiaľ ich daňová stratégia vyšla nazmar, pretože film pomerne slušne zarobil.“ Zo slov Terryho Gilliama vyplýva, že Svätý Grál bol obrovským úspechom, ale na muky pri natáčaní režisérske duo dodnes spomína so zimomriavkami na tele. Dva týždne pred natáčaním ich škótski pamiatkári prakticky vykázali zo všetkých škótskych hradov, okrem toho sa museli popasovať s obrovským chaosom, ktorý vznikol vďaka neorganizovanosti a tiež s nie veľmi oduševnenými kolegami. Podľa Jonesových spomienok trio Cleese-Chapman-Idle, nie veľmi rešpektovalo ich predstavy.

 

„John, Graham a Eric sa v tej dobe nazdávali, že všetko závisí iba od humoru. Ak máš vtipné texty a nápady, tak je všetko v poriadku. Absolútne ich nezaujímalo, aby film vyzeral dobre.“

 

Okrem toho bol samotný Graham Chapman obrovským rizikovým faktorom. Jeho alkoholizmus, ktorý vyzeral v pohodlí štúdia za ľahko zvládnuteľný, sa vo voľnej prírode zmenil na hotovú katastrofu. Od Chapmana, trasúceho sa od liekov užívaných proti delíriu tremens a príznakom závislosti sa očakávalo, aby behal po strmých kopcoch a slabo upevnených visutých mostoch, pričom sa často nevládal ani pohnúť.  Za „scénky na koňoch“, ktoré sú považované za nosný pilier filmu môžeme vďačiť nevyčerpateľnému arzenálu neblahého osudu a rozpočtu vo výške 150 tisíc libier. V pôvodných predstavách ešte kone účinkovali, ale po producentovej vete hneď v úvode diskusie: „O tom nemôže byť ani reči“,  s hrôzou zistili, že ich vlastne ani nepotrebujú. Každý, kto videl výsledok uzná, že gýčové vznešené kone sa ani náhodou nehrabú na klopkanie kokosovými orechmi do rytmu poskakujúcich šľachetných rytierov. Mierne povedané anarchistické nakrúcanie, po sebe zanechalo dosť neopracovaný základ, preto mala dvojica Giliam-Jones v postprodukcii za najvytrvalejších spolupracovníkov rutinné panické záchvaty. Napätie ešte viac vzrástlo po tom, čo ich po prvej premiére v kruhu priateľov a najbližších, všetci ubezpečovali, že už chápu, prečo sa tak boja toho, ako bude film prijatý. Mýlili sa. Publikum sa hrnulo do kín a Svätý Grál po úspešnom vládnutí viac ako troch desaťročí, blahorečia nové a nové generácie poddaných.

 

 

 

(pokračovanie)