Vodič má štýl, po ceste ide 110, v dedine spomaľuje na 100, a ak sa pred ním auto vlečie 70-kou, tak ho (stále v dedine) predbieha len 90-kou. Pritom stíha fajčiť. Na týchto 70 kilometroch medzi Fagarašom a Sibiu ste pri predbiehaní videli toľko svetiel oprotiidúcich áut, ako za celý doterajší život, a do toho poriadny lejak. Sibiu je historické mestečko, ale seriete naň, treba predsa pokračovať v ceste. Odkráčate si to na opačný koniec smerom na Sebeš, kde za kruhovým objazdom zas čaká hŕstka stopárov. Zastaví dodávka a zoberie dvoch z vás, vy zrovna máte šťastie. Vodič sa pýta odkiaľ ste, vy že zo Slovenska. On hovorí, že je Maďar, na čo vy spomínate, že máte starých rodičov Maďarov. „Kičit jértet valamit?“ pýta sa, no vy sa zmôžete len na „Nem jértek maďarul“. Aj by ste pokecali, ale hovno viete, no počas cesty mu odprezentujete celú slovnú zásobu. Chlapík si od vás v Sebeši vypýta desať lei, asi sa mu na vás predsa len niečo nepáčilo.
Je šesť hodín a pomaly sa začína stmievať. Ďalšia cesta na pláne je akýsi prechod cez kopce kolmo na juh, čo nie je zrovna ideálne, ale kúsok to ešte chcete potiahnuť. Zastaví vám mafiánske BMW 7 staré takmer ako vy, chvíľu rozmýšľate, či nastúpiť. Chlapík už nejde hlboko do kopcov, tak sa pýtate, či by sa niekde nedalo prenocovať. On vám ponúkne miesto u seba, beriete. Je to maličký domček s latrínou za záhradou, presne na úpätí hôr. Spoločnosť vám robí len veľký pavúk, ktorého ste práve vytriasli z vankúša. Chlapík na privítanie otvorí domácu slivovicu, ktorá je údajne transylvánsky unikát, má 60 až 70 percent a prechádza dvojitou destiláciou. Nie ste si istí, či neojebáva, ale panák padol dobre, aj keď domáce nemusíte. Vysvetľuje, že tento horský priesmyk menom Transalpina je najkrajšia cesta v celom Rumunsku, a že pravdepodobne stretnete aj nejaké ferrari. Moc mu neveríte, ale neskôr zistíte, že mal pravdu. Transalpina sa štverá až do výšky neuveriteľných 2150 metrov a celkovo meria asi 150 kilometrov. Škoda, že sa ďalší deň dostanete len po prvých 50 kilometrov a tam to budete musieť otočiť.
Ráno o deviatej si necháte zabaliť pol litra tej slivovice, postavíte sa pred dom na cestu a vystriete palec. Po 20 minútach zastavia vodári na pickupe. Koktavou angličtinou vám oznamujú, že Transalpina je neprejazdná, ale nevyrozumeli ste, prečo presne. Tak pokračujete. Vodič ide na rumunské pomery pomaly, akoby viezol jadrovú hlavicu, brzdí pekne pred zákrutami. Celú hodinu stúpate do kopca, až dôjdete do dedinky menom Oaša, pri ktorej sa nachádza veľká priehrada. Konečná, sem prišli vodári na šichtu. Vystupujete, stojíte na priehradnom múre a uvedomujete si, že teplota vo výške 1400 metrov sa nerovná teplote v dolinách, z čoho vám naskakuje husia koža. Všade naokolo hrobové ticho. Netušíte, kde čo ako. Chvíľu rozjímate nad svojím osudom, potom sa rozhodnete prešľapať kilometer a pol k penziónu pri priehrade. S čašníkom oprašujete nemčinu, ten vysvetľuje, že časť Transalpiny bola poškodená silnými dažďami z posledných dní. Ste dobrodružný typ, do svitania je dobrých osem hodín a rozmýšľate, že by ste si to do Petrošani, čo je váš ďalší priebežný cieľ, prešľapali. Jediný technický problém, okrem neexistujúcej civilizácie v okruhu 50 alebo viac kilometrov, sú medvede a vlky.
V penzióne si dáte čaj a v pozadí počúvate rumunský kanál. Za pol hodinu sa v telke asi trikrát objaví dlhá reklama na T-mobile, ktorá propaguje koncert skupiny Fun. „Tunááááj, uííí ár jááán,“ škrieka to furt dookola. Nehneváte sa moc, vy ste na tejto návykovej skladbe frčali pred asi rokom a pol. Aj do Rumunska to raz muselo prísť. Pomedzi to rozmýšľate. Ísť či neísť? Byť či nebyť? Napokon sa rozhodnete, že neznáma divá zver si zaslúži rešpekt, a že netúžite zomrieť dlhou a bolestivou smrťou, počas ktorej si z vás svorka psov odhrýza jeden kus mäsa po druhom, a tak to otáčate naspäť do Sebeša, odkiaľ ste včera prišli. Šlapete popri priehrade tou istou cestou. Začne liať, je zima, fúka vietor a vy sa modlíte k pánu bohu, v ktorého neveríte, aby vás zachránil. Zrazu ide presne vaším smerom párik na dovolenke v novom peugeote, a zastavuje. Holka pohľadná, dokonca vie po anglicky. Vyše hodiny idete naspäť tých 50 kilometrov do Sebeša, v ktorom je príjemne teplo. Tam sa postavíte na križovatku a idete odznova.
Spolu s vami stojí starý dedko, s ktorým sa dávate do reči. Do najbližšieho mesta menom Deva vás zoberú dve dodávky, na križovatke pred ním to otočíte na juh a prestupujete k staršiemu hipsterskému páru v malom chevrolete s cieľom Hateg. Chlapík auto nešetrí, obieha kde to len dá, ale to vás už nevzrušuje. V jednom momente prichádza ostrá zákruta, takmer 180 stupňov. Cesta široká, chlapík sa neserie a do zákruty vchádza 90-kou. Auto prestáva dotáčať a zákrutu vyrovnáva, a oproti prichádza kamión. Delikátna situácia, v posledných sekundách vám už zostáva len spoliehať sa na kvalitu úchytov nad dverami, ktoré kŕčovito zvierate. Napokon chlapík šliapne na brzdu a auto zastavuje. Stojíte uprostred štvorprúdovej medzinárodnej cesty číslo E79. Manželka prekvapivo nevreští, to by bol najmiernejší trest, ktorý by ste tomu kokotovi dopriali. V Hategu chytáte aj s dedkom Sharana do Petrošani, v ktorom ste chceli byť už pred piatimi hodinami. Posadíte sa do stredu druhého radu, pásov niet, na úchyty nad oknami nedočiahnete.
V tomto aute zažívate vrchol šoférskeho umenia. Mladý chalanko za volantom v pravej ruke drží mobil pri uchu a telefonuje, ľavou sa načahuje za pákou, aby mohol z nudy medzi telefonátmi úplne zbytočne preraďovať zo štvorky na päťku, a lakťom tejto ruky akože drží volant. Je silný dážď a prechádzate cez dediny 80-kou, ako inak. Snažíte sa nemyslieť na to, že od rozsekania na orgány vás delí jeden malý nesprávny pohyb. Túto jazdu si budete ešte dlho pamätať.
V Petrošani leje, sú štyri hodiny poobede a vy rozmýšľate, ktorým smerom sa vybrať. Najbližšou zastávkou je kúpeľné mestečko Baile Herculane, od ktorého vás delí viac ako 100 kilometrov pomedzi kopce, po ceste len malé dedinky. Túto vzdialenosť do súmraku nedávate. Dedko vás presvedčí, aby ste s ním išli do Targu Jiu. Na konci Petrošani vidíte, že cesta tým smerom bude prejazdná až o pol ôsmej večer. Tento prechod cez národný park bol nedávno celý zmytý a teraz ho každý deň opravujú stroje. Tak stojíte na križovatke, vychutnávate si súmrak a dúfate, že budete môcť prenocovať u dedka v Targu Jiu. Teda dúfate, že to je jeho cieľová stanica, na sto percent si ale istí nie ste. Komunikujete po rusky, on naspäť zlátaninou nemčiny a rumunčiny, tažko posúdiť. Veríte, že on vám rozumie, ale vaša viera je narušená, keď na otázku „Skóľka vám let?“ dostanete veľmi nejasnú odpoveď na dve vety.
Sadnete na tmavú Silvu v pajzli priamo na križovatke, aby ste prečkali tie dve hodiny. Štamgasti cudzinca vycítia na kilometre, ale keď náčelníkovi svorky ponúknete svoj tabak na ubalenie cigarety, skamarátite sa. O pol ôsmej zaklopete na dvere preplneného mikrobusu do Targiu Jiu, ktorý čaká v zápche, a za 10 lei si kúpite lístok. Do mesta dôjdete o pol desiatej a zisťujete, že dedko tu nebýva, a dokonca sa dozvedáte, že aj on zhodou okolností plánuje cestu do Baile Herculane. Neviete sa spýtať, či vás prenasleduje, lebo to vám jazykové znalosti neumožňujú. Snaží sa vám vysvetliť, že ráno pre neho („pre nás“) príde brat z Bukurešti a zoberie vás až do BH, a že vy tu len prespíte na stanici. To vás dosť nasralo, pretože je tma, ste v neznámom meste a posteľ aj sprcha v nedohľadne.
Vbehnete do prvého otvoreného nočného podniku a pýtate sa na hotel, pretože podľa internetov v tejto prdeli žiadne hostely neexistujú. 15-ročná čučoriedka vám ochotne poradí a vybaví aj taxikára, ktorý vás tam zoberie bez zapnutého taxametra za smiešnych päť lei. V hoteli sa smejete už menej, bude to takmer 30 eur za noc, ale tak vám treba, keď ste blbí a počúvate rady starých dedkov, ktorým rozumiete len každé piate slovo.
Zobudíte sa teda v neznámom meste do slnečného rána. Zbehnete na autobusovú stanicu, či tam dedko predsa len náhodou nespí, pretože včera večer ste mu povedali, že ráno o ôsmej tam prídete. Samozrejme, dedka nikde. Rozmýšľate, že by ste zobrali autobus, ale ten ide len raz denne o 13:15. Cestou naspäť v kabínke, aké stoja pri parkoviskách na predaj lístkov, teta predáva obrovské štrúdle za 1.50, teda asi 40 centov. Zoberiete hneď tri.
Vydávate sa teda do Baile Herculane, a na križovatke na konci mesta konečne vidíte jav, o ktorom ste v spojení s Rumunskom tak veľa počuli. Prechod stáda kôz a capov stredom cesty, na dobrých pár minút blokujúci celú premávku ako taký nákladný vlak v Bratislave na Pionierskej. Všade rozvoniava kozí syr, alebo smrdia capy, záleží od vkusu. Po 15 minútach vám zastaví dodávka na ceste do Baia de Aramá, čo, ako neskôr zistíte, je postapokalyptická dedinka pod horami na polceste. Na rad príde posledný cudzí jazyk, s ktorým ste v živote mali dočinenia, a to francúzština. V skratke, chlapík pracoval vo Francúzsku sedem rokov, chýba mu Čaušesku a nadáva na všadeprítomnú korupciu. Spomína, že priemerný plat je 300-400 eur. Trochu sa hanbíte, keď spomínate nehoráznych slovenských 800-900 eur. Na odľahčenie spomeniete obrovské rozdiely v regiónoch, ale tým ste asi skôr priliali olej do ohňa. Jazda podľa rumunských štandardov, pri prechode jednosmerkou na opravovaných úsekoch takmer zrámujete roboša, okolo ktorého ste prešli na vzdialenosť spätného zrkadla.
Baia de Aramá je koniec sveta, niečo ako u nás Gelnica alebo hociktoré mesto na južnom Slovensku, v ktorom ste nikdy neboli. Keby bola zem plochá, tak tu by bol zráz, z ktorého by sa padalo do voľného priestoru. V súlade s architektúrou divokého západu tu je jediná ulica a celý život sa točí okolo nej. Je jedenásť hodín ráno a rozhodli ste sa predsa len počkať na ten autobus z Targiu Jiu, takže máte more času. Sadnete do prvej krčmy, okrem vás sú v nej už len 15-roční študenti, ktorí sa vám snažia pomôcť objednať pivo. To potom chlípete na terase a celé dve hodiny pozorujete lokálny kolobeh života, až vás z toho pretlaku reality bolí hlava. Mladé školáčky, dôchodcovia, túlavé psy a klopkajúci zvuk zvnútra krčmy, to záškoláci hrajú automaty. Na hajzloch netečie voda a nejde splachovať.
Baile Herculane (obrázok naľavo) je kúpeľné mestečko vo výške 160 metrov nad morom, okolo ktorého sa týčia dvetisícmetrové kopce. Také ošarpané Trenčianske Teplice, sláva už pošla. Od Oršovej vás delí posledných 20 kilometrov. Stopnete ulízaného chlapíka na Forde Focus, ktorý ako prvý Rumun jazdí presne podľa predpisov. Mohli ste si tipnúť že to nebude len tak zadarmo, na konci z vás vytiahne 10 lei.
