Áno, bol som tam, videl som, a vrátil som sa domov bez väčšej ujmy na zdraví. A keďže som vám určite chýbal, napíšem aj cestopisy, aby to nebolo stále o retrospomienkach. Aj keď niekedy si lepšie pamätám tie retro veci než to, čo povedala manželka pred dvoma minútami. Ale takáto selektívna skleróza je spôsobená vekom a mladší už nebudem.


Takže k téme. Po dvojročnej pauze v spoznávaní all inclusive služieb hotelov sme sa rozhodli, že je načase vypadnúť niekam, kde je teplo, voda a nemusíme si variť. To sme nevedeli, že teplo tu bolo väčšie ako tam, voda tiež teplejšia, a keby sme išli k mojim rodičom, máme aj navarené... Kamarát mal nápad, že dve rodiny spoločne možno lepšie zvládneme deti, keďže sú v skoro rovnakom veku. A tak sme hľadali spoločne. Ja som si pôvodne pozeral Turecko, ale po informáciách, že tam bijú demonštrantov, sa kamarátova manželka zaťala, že tam nejde. Neviem, či chcela ísť demonštrovať do Istanbulu, ale zostali sme pri Malorke, lebo chcela deťom ukázať delfíny. Ja si ctím úchylky svojich blížnych, preto sme mesiac intenzívne hľadali vhodný hotel s dobrými službami blízko mora. Ona by to objednala ešte v máji, lebo nie je taká skúsená lastminutárka ako ja, ktorý som schopný čakať do poslednej chvíle na 50% zľavu. Osem dní pred odletom si teda zarezervovala zájazd, že vraj to boli už posledné letenky. Ten zájazd sa potom veselo predával ešte celý týždeň. Asi si zapožičali vládny špeciál pre posledných klientov.
Cestovná agentúra, u ktorej sme mali objednaný zájazd, sa volá Exit Travel. Ja som dúfal, že počas tých 8 dní, kým máme predplatený zájazd, sa nebude správať podľa svojho mena a nezastihne ju exitus.


Pomaly sme si chystali veci do obývačky, ktorá sa tak stala neobývateľnou, a posledný deň sme to všetko začali ukladať do kufrov. Cestovka veľkodušne dovolila 20 kíl na osobu, ale naše kufre poňali max. 12kg. Polovicu vecí sme teda vytriedili, vyložili sme polovicu lekárničky, lebo nepotrebujeme 4 druhy liekov proti hnačke (stačia dva), ani nafukovací čln netreba a ani deku. Horko-ťažko sme vedeli zatvoriť kufre a poďho na letisko. Krpatej (to je tá, kvôli ktorej mala manželka pred dvoma rokmi dovolenku na pôrodníckom oddelení Ružinovskej nemocnice) sme nadávkovali Kinedryl, lebo je schopná sa povracať na 20-kilometrovej ceste autom, nie ešte počas 1 500 kilometrov lietadlom. Majú tam síce pripravené vrecúška, lenže ona neprezradí, na čo sa pripravuje. Len sa na teba ticho pozerá a zrazu máš jej celý obed na tričku...


Naše lietadlo našťastie ani nemeškalo na rozdiel od lietadla, ktoré malo ísť hodinu pred nami a štartovalo po nás. Z toho vznikol rozruch na letisku v Palme, lebo pomiešali kufre, pomiešali ľudí v autobusoch a šofér bol z toho nervózny. Asi mal mať fajront a namiesto toho tam čakal na letisku na sprostých turistov, ktorí navyše ani po španielsky nevedia. A tak si zanadával, pustil klímu na úroveň arktického vetra a vydal sa cez kopčeky a zákruty na druhý koniec ostrova. Do hotela sme prišli polhodinu pred polnocou, šofér vyhodil naše batožiny a odišiel. Asi si zobral aj synovu šiltovku, lebo už sa nenašla. Aj krpatá sa činila. Tesne v závere označkovala sedadlá v štýle Julka was here.


Recepčná mi pripomínala policajtku sovietskej milície, ktorá s radosťou robí prehliadky telesných otvorov. Dostali sme izby a na počudovanie, ešte aj samoobslužná pizzeria bola otvorená. Tak sme sa teda napchali a hodili sa do postele. Na druhý deň sa začal maratón ničnerobenia, čo sa mi na dovolenke páči najviac. Nemusím zháňať stravu a moje rozhodovacie povinnosti sú zúžené na to, či si ľahnúť k bazénu alebo na pláž, a čo si dať na obed alebo večeru.


Pravdaže, v tej multikultúrnej spleti vyše tisíc optimistov, jediný, ktorý sa pokúsi znepríjemniť si dovolenku, je váš krajan, roduverný Slovák, so svojimi typickými vlastnosťami ako egocentrizmus a mámťavpičizmus. Mohol by som ho zaradiť aj do samostatného článku v kategórii Druhy zvierat, ale toto zvieratko si to nezaslúži.


Prejavil sa hneď na druhý deň, na úvodnom stretnutí s delegátkou. Väčšina dovolenkujúcich stále očakáva, že sa dozvie dôležité informácie (napríklad ktorý drink je pitný), ale stále sú to len tie všeobecné s upozorneniami, čo radšej nerobiť. Pravdaže, to naše zvieratko sa naštvalo, že ho upozorňujú. Veď čo si o ňom myslí delegátka, že je úplný dement? Vtedy si to ešte nemyslela, ale o pár minút sme to vedeli všetci. Naše zvieratko ležalo na stoličke s hrubou, asi centimetrovou pozlátenou retiazkou okolo krku, akú v lepších mafiánskych rodinách nosí strážny pes, a nohy mal vyložené na stole. Utláčaná časť rodiny (manželka a dcéra vo veku asi 16 rokov) sa len prizerala a čuchala. Asi boli zvyknuté na omamné vône diktátorovej nohy.


Samozrejme, nestačilo mu to a začal vykrikovať, ako to, že delegátka nebola pri ubytovaní, že dostal otrasnú izbu, ale on si to už vybavil, ale čo ostatní. Ostatní boli ticho, a tak pokračoval v štýle predátora, ktorý zaradil delegátku na koniec potravinového reťazca. O obsahu jeho monológu veľa neviem. Dal by sa zaradiť do kategórie Pondelky o hovne, jeho štýl bol tiež na hovno, a väčšina z nás sa hanbila miesto neho. Keďže krpatá nie je zvyknutá na takéto prejavy, tak sa naňho čudne pozerala. Ja som ho upozornil, že sú tu aj deti, ale on mi povedal, že som sem nemal dieťa brať. Kurva chlapi, ja som si myslel, že idem do hotela pre rodiny s deťmi a slovenský kvázipodnikateľ, žiadajúci služby, ktoré si zaplatil (asi nečítal náš slovník marketingovej hantírky cestovných kancelárií), mi ide vysvetľovať, že on má právo kričať, aj keď ma to vyrušuje.


Pre istotu sme sa mu snažili vyhýbať v priebehu celého pobytu. Párkrát sme ho zazreli, ako vedie svoj sprievod. On vpredu a v slušnej vzdialenosti (asi 10 metrov) za ním utláčaná časť rodiny. Normálny človek, keď ide na pláž, zoberie si deku, alebo aspoň uterák, uloží sa, vyzlečie si tričko, natrie sa a pomaličky sa presunie k vode, najprv nechá, nech mu vlny umyjú nohy a postupne sa presunie ďalej do mora. Naše zvieratko prichádza už priamo v plavkách, nič pri sebe nemá, nezastane na okraji, ale vrhne sa priamo do vody. Keby sa obzrel, tak by videl naozaj len troch optimistov vo vode, a možno by mu dakto prezradil, že dnes majú medúzy svoj deň. Chlapík vedľa nás si tiež nedal povedať a potom natieral 5-centimetrové štípance citrónom. A čo myslíte, čo sa stalo nášmu zvieratku? Medúzy sa ho zľakli.


Ešte jedno varovanie. Ak by sa náhodou niekto ulakomil na nie príliš pôvabnú slečnu, že možno bude povoľnejšia – dávajte si pozor, aby to nebola dcéra nášho despotu, lebo sa môže stať, že to zanechá trvalé psychické následky. A možno o pár rokov sa prejaví aj v dcére skrytý talent utláčateľa. A potom bude utláčať svojho manžela.