Keďže kanadská príroda je jedna z dominánt tejto rozkošnej krajiny, dnes si povieme čo to o nej. Vopred upozorňujem, že tento článok bude asi o kus dlhší (aj tak je DM len nihilistická stránka s nejasným cieľom, tak čo), obzvlášť po ohlasoch v diss-kusii pod prvým článkom, ako aj vyňadreniach, že veď Kanada je predsa hlavne o prírode. Tak tu ju teda máte.

Začneme v Capilano Suspension Bridge Park, nachádzajúcom sa v severnom Vancouveri. Je to vyhľadávaná turistická atrakcia a stopercentné must see, pokiaľ by ste toto mesto plánovali navštíviť. Je to regulérny sekvojový prales s 1300 rokov starými stromami, ktorého dominantou je visutý most vo výške 70m. Čakajúc v dlhom, predlhom rade som započul neďaleko stojacu tourlíderku hovoriť o tom, že ten most udrží dva plne naložené Boeingy, no pochybovať som o tom začal vo chvíli, keď sa už beztak viklajúci most rozkýval ešte viac, akonáhle sa nejakí haranti rozhodli po ňom utekať, alebo ním triasť do strán. Po prechode na druhú stranu môžte absolvovať Treetop Adventure, teda túru po drevených mostíkoch a stanovištiach v korunách stromov, cca 10-15 m nad zemou, pokecať so sokoliarkou, či motať sa po vyhradených cestičkách a nasávať tú kanadskú prírodu. Po návrate cez most naspäť ešte stojí za to prejsť takzvaný Cliffwalk, teda drevený chodníček zavesený len na oceľových lanách po obvode steny útesu. Pokiaľ vám podobné pohľady nenaháňajú strach, na záver sa môžte ešte postaviť na malý balkón s presklenou podlahou. Ak by sa sem náhodou niekto z Vás chystal, prosím doneste mi z tamojšieho suvenírového obchodu, zo sekcie so sladkosťami (oproti pultu s koláčmi) také malé guľaté cmúľacie cukríky s príchuťou, myslím že perníka (ja perníček rád). Sú tmavočervené, len o čosi väčšie než hrášok a po chvíli cmúľania štípu jak hajzel. Tu ich neviem nikde dostať. Vopred ďakujem.

Vstup do tohoto parku stojí necelých 40 CAD a niektori miestni Vás môžu odhovárať s tým, že aby ste radšej navštívili Lynn Canyon Park, ktorý ponúka tiež visutý most a je zadarmo. Priznám sa, tam sme neboli, lebo sme sa nechali zlákať komerciou, no pozerajúc na fotky a videá nespravíte chybu ani návštevou tohto miesta.

Whistler. Dedinka asi 120 km severne od Vancouveru, dejisko ZOH 2010, ale hlavne mekka horskej cyklistiky (predovšetkým downhill & freeride) a teda aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sme do Kanady išli.

Okienko pre ne-mountainbikerov: nachádza sa tu totiž najväčší a povedal by som aj najprestížnejší bike park na svete. To isté ako lyžiarske stredisko v zime, len bez snehu a s bicyklami. Mokrý sen každého bikera - je tu okolo 50 alebo aj viac tratí všetkých obtiažností od cucáckych rovných cestičiek pre najmenších až po čistokrvný zjazdový nárez, na ktorom sa zapotí nejeden borec. Dokopy sme tu boli trikrát, z toho prvý krát len ako turisti, mimo bikeparku tu totiž je ešte napríklad taká Peak2Peak Gondola (lanovka z vrchu Whistler Mountain na vrch Blackcomb Mountain, ktorá nemá po ceste žiadne podporné stĺpy a patrí tak údajne medzi tie najextrémnejšie vôbec) a Zipline.

Zipline je adrenalínová atrakcia, kedy Vás za popruhy zaháknu za lano a spustia z jednej hory na druhú v cca 180 metrovej výške a takto cik-cakovito asi 5 jázd až naspäť do dediny. Nejdem príliš zdržovať opisovaním jednotlivých jázd, je toho plné youtube, ale je to maximálne bezpečné a vhodné pre celú rodinu (okej, babku radšej nechajte čakať dole). Naskytne sa vám pri tom pohľad na okolité hory, aký pešo rozhodne neuvidíte. Za dvoch sme tam spolu s prenájmom ďalšej GoPro kamery (lebo aj tá zo servisu požičaná sa posrala) nechali skoro 400 CAD, ale rozhodne to stálo za to a najbližšie si to určite zopakujeme znova.

Len samotná gondola a zipline vám vystačia bohate na jeden celý deň - hlavne zipline trvala asi 4 hodiny. V súvislosti s prenájmom biku na ďalšiu návštevu, mám voči nim jednu výhradu, a to je posadnutosť všetko platiť len kreditkami. Pôvodne som chcel tieto trable opísať podrobnejšie, ale aby som to skrátil - prenájom biku za ceny uvedené na webe jedine vopred cez telefón, a platiť kreditkou. Osobne v dané ráno len za príplatok, ako keby to už beztak nestálo majland. Ale nakoniec som to nejak zabookoval a už ma nič nemohlo zastaviť splniť si svoj sen.

V inkriminovaný sobotný deň som vyskočil skoro ráno z postele natešený jak pedofil na detskom ihrisku. O tomto dni snívam snáď odkedy jazdím zjazd, teda asi 8 rokov. Berieme caky-paky a ideme na zastávku SkyTrainu. Zatvorené. Najprv nechápeme prečo, potom nám dopne, že je víkend a vtedy tak skoro nechodí. Do odjazdu autobusu ostáva 15 minút a tak skáčeme šípku do prvého taxíka, že hybaj na autobusovú stanicu fofrem. Po príjazde do Whistleru som si opäť s miernymi problémami vyzdvihol bike, lúčim sa s priateľkou a celý nedočkavý sa valím do rady na lanovku.

Tých je v rámci bikeparku snáď aspoň 5, po mojom odjazde otvorili ďalšie a idú všetkými smermi, do rôznych výšok a tak za jazdy hore vyťahujem mobil so stiahnutou mapkou, aby som sa dostal kam potrebujem a nezablúdil pri tom. Prvú jazdu si dávam po slávnej A-Line, teda širokej "diaľnici" s tzv. lavicami (skok s vyplnenou medzerou, takže sa nič nestane, ak to nedoletíte), step-upmi (dopad položený vyššie, než odraz) a luxusnými točkami. Takže takto chutí plnenie si snov, hovorím si popri tom ako výskajúc brázdim trať a zoznamujem sa s chovaním bajku. Možno za tie peniaze mohol mať aj lepšie plášte a nie tak zavzdušnenú jednu brzdu, ale inak pohoda, lepšie než nič. Tá trať je fantastická aj napriek všadeprítomným roletám (vybrzdené jamy tvoriace súvislé vlnky, takže máte pocit, že držíte v rukách zbíjačku), ideálna na rozjazd. Až kým som nedošiel k záverečnému úseku - strmému, úzkemu hrebeňu s jednou jedinou možnou stopou, ktorú keď netrafíte, nájdu vás asi až na druhý deň horskí psovodi. Nejak som si z videí na túto pasáž nespomínal. To bol ten moment, kedy mi chýba nejaký spolujazdec, s ktorým by sa človek vzájomne hecoval, niekto kto je rovnako mentálne uhnutý a keď treba, rozšaláti sa spolu s tebou. Hovorím si, jebať, hneď prvú jazdu sa rozbiť nemusím a tak to s pošramoteným egom obchádzam po trati pre deti. Tá hanba. Na druhý krát som to už dal a zistil, že to vlastne vôbec nie je také hard, aspoň dokým držíte stopu. Tá vás podrží a povedie presne tade, kade treba a ešte k tomu vyzeráte, že máte krutý skill. Pookrial som a odchádzam ochutnať ďalšie trate - idem na vedľajší Dirt Mechant, z videí to pôsobilo ako väčší brat A-Line. Obtiažnosti tratí sú tu označované podľa farieb, zelené (najľahšie), modré atď a až po double black = taký ten pravý mordor, potom je ešte myslím jedna a to je skutočná zverina, kam som radšej sám nešiel. A-Line bola kupodivu označená ako Black a prejdete ju s výnimkou spomínaného úseku aj s prstom v nose a preto rozmýšľam, do akej miery mám brať vážne označenie double black na Dirt Merchante. Pýtam sa na to vedľa stojaceho jazdca a ten mi vraví, že to až donedávna to bolo označené tiež iba ako black, ale ľudia si mysleli, že to je rovnako ľahké ako A-Line a potom ich stade pravidelne odnášali záchranárske vrtuľníky. Rýchlo potláčam spomienky na nepríjemnú príhodu z rakúskeho Semmeringu pred pár rokov, kde kamarát prepálil jeden skok o dobrých 5m a s odrhnutou slezinou ho jeden taký vrtuľník odnášal tiež. S trochou opatrnosti to je vlastne jedna z najzábavnejších tratí, skvelý flow, polety, dropy, step upy, step downy, točky... Freeride ako má byť. A tak som pookrial ešte väčšmi.

Pokiaľ sa držíte freeridových tratí, tak sa vám viacmenej nemá čo stať - čo si skočiť netrúfnete, proste obídete alebo prejdete skrz. Väčšina skokov sú lavice, takže si môžte dovoliť aj nedoletieť, čo sa vzhľadom na všadeprítomné rolety stávalo častejšie, než som čakal. No a čo sa týka technickejších tratí, tak tam je to s obchádzaním o čosi horšie. Prvý deň som sa snažil hlavne nerozbiť sa a tak som hlavne skúšal freeridové trate, to technickejšie žúžo som si nechal na ďalšiu návštevu - keď breakdance on the head, tak až nakoniec.

Tá prebehla cez posledný týždeň pobytu a tentokrát som už rezerváciu a všetko okolo vybavil bez problémov. Priplatil som si ešte aj jazdu dvojsedačkovou Peak Chair lanovkou idúcou ponad holé skaliská a sneh, ktorá vedie na najsamvyšší bod Whistleru. Odtiaľto totiž ide príznačne nazvaná trať Top of The World. Drkotajúc zubami, po vystúpení z lanovky v nadmorskej výške 2180 m.n.m. zisťujem, že toto miesto je očividne aj obľúbený vyhliadkový bod peších turistov a jedna z nich, pomenšia aziatka na mňa vyvaľuje oči a pýta sa, či sa stadeto akože chystám ísť na bicykli. Vravím, že no asi áno a ona na to len „Holy shit, good luck!“ To mi na sebavedomí veľmi nepridalo a keď nájdem vjazd na trať, tak vidím, prečo tak reagovala. Prepadol ma ten istý čo-toto-je-dopiči moment, aký som zažil vždy pri návšteve niektorých európskych tratí svetového pohára (mimo pretekov, samozrejme). Asi 300 metrov dlhý, súvislý rockgarden nemilosrdne sa točiaci po svahu, so šutrami miestami veľkými ako staré CRT televízory. Nechystám sa síce ísť po takomto úseku po prvý krát, ale posledné mesiace som viac nejazdil ako jazdil a to sa podpísalo aj na mojej sebadôvere. Stojím tam sám a chvíľu premýšľam, že ako a kade to zísť bez ujmy na zdraví. Skoro celú trať tvorí otvorený terén a začiatok tvorí práve tento rockgarden - žiadna easy obchádzka, proste nič. Buď choď alebo sa otoč naspäť. Väčšina tratí si takýto surprise-motherfucker úsek necháva na neskôr, táto to vybalila hneď. Ale tak v duchu si spomeniem, že aj slávny rockgarden v Maribore vyzeral ako samotné peklo, a dal sa zísť. V tom vidím prichádzať na štart skupinku kanadských jazdcov a aj tí vyzerajú prekvapene. Otočím sa k najbližšiemu z nich a pýtam sa, či sa k ním môžem socnúť, oni že jasné, poď, aspoň nás bude viac. O chvíľu sa púšťame na trať a dávam si ten pravý MTB nárez, takmer nulový priestor pre zaváhanie. Takto si s chalanmi dávame celý ten krutoprísny začiatok a neskôr sa terén ukľudňuje, stáva sa z neho akýsi all-mountain trail. S výhľadom na tzv. Asian Penis Mountain si to hasíme postupne dole, cestu nám skríži len svišť prebiehajúci cez trať a už si prestávame cítiť ruky a nohy, ideme s prestávkami tak hodinu. Stále len túto trať. Neskôr sa napájame na nižšie položené trate a okrem toho terénu si konečne užívame aj dáke skoky. Na Freight Train trati mi chalani ukazujú v diaľke sa dvíhajúci skok nevedno kam a hovoria, že oni to už skákali, že to je pohoda. Odhliadnuc od toho, že „to je pohoda“ je dosť subjektívny pojem, nerád skáčem skoky bez toho aby som videl kam vedú, ale už sa rozbiehali, takže na výber nemám a teda ich len nasledujem - hop na unimobunku a hop dole z nej, čo som vzhľadom na vyššiu rýchlosť jemne prepálil a pristál takmer na plošine pár metrov za dopadom, chalani predomnou len počuli „uäääh“, ktoré sa zo mňa vtedy vydralo.

V bikeparku sa každý deň pohybujú miestni fotografi, ktorí sa nachádzajú na vytipovaných úsekoch a tam potom cvakajú všetkých jazdcov zaradom. Je ich tam však len zopár a tak to chce trochu šťastie na nich natrafiť. Takto sme už rozbití a unavení zakončovali našú dvojhodinovú púť z vrchu Whistleru a vypľutí sa viezli po A-Line. Vtom len vidím ako sa o zákrutu ďalej čosi blýska v pravidelnom intervale a vzápätí zbadám aj samotného fotografa, ako číha na jednej lavici. Vedel som, že toto je moja chvíľa - môj pózerský inštinkt bil na poplach a tiež bolo mi jasné, že mám len jednu šancu. Namiesto plánovanej pauzy teda mobilizujem aj posledné zvyšky síl, šlapem a rútim sa cez vymlátené rolety na odraz. Nohy, ruky, všetko bolelo a od presilenia až horelo. Ako som sa odrazil, tak som spolu s bleskom hodil najlepší whip, aký som v danej situácii zo seba dostať vedel. Nebol zrovna ukážkový, ale dal sa. Čo som však už nevedel, resp. nevládal, bolo vrátiť ho naspäť. Ako som dopadal, od únavy sa mi podlomili nohy, riťou som dopadol na zadné koleso a šup vajcami medzi a koleso a rám. Pripomínam, že to koleso sa točilo. Mužskému osadenstvu asi nemusím opisovať, aký slastný kŕč sa mi prehnal telom a stupňoval sa. Vedel som však, že keby sa tu teraz rozčapím na zem, tak ma ešte dorazia jazdci skákajúci hneď za mnou a tak to ešte útrpne držím ďalších asi 200 metrov na najbližšie odpočívadlo, kde odhodím bike medzi stromy a volajúc psie pohlavné orgány som sa šmaril na zem. Kanadskí kamoši na mňa súcitne pozerajú a jeden z nich, ktorý sa pár týždňov predtým vrátil z Poľska, sa pýta: „Kurva?“ „Kurva“, odpovedám súhlasne a hmatom kontrolujem, či mi tam ešte visia. Po pár minútach to rozchodím, všetko nakoniec v poriadku. Musím povedať, že tá fotka za to nakoniec stála. Pomaly sa dovezieme naspäť dole do dediny a aby som to rozhýbal, idem hneď na ďalšiu jazdu.

Jazdenie tu som si naozaj užil, a to aj napriek tomu, že som nestihol skúsiť ani štvrťku tratí. Na to by bolo treba aspoň tak mesiac. Všetky fámy, chýry a hype okolo tohto miesta sa ukázali byť pravdivé. Niečo som už kade-tade za tie roky pojazdil a naozaj sa tomuto miestu nič nevyrovná. Nech je drahý a vzdialený ako len chce, aj keby som mal na plťke pádlovať až do Britskej Kolumbie a tam spať pod stromom prikrytý vetvami, tak sa tam ešte vrátim. Downhill is love, downhill is life.

Nuž, a nabudúce si dáme posledný diel - o Toronte, a nie, ten už nebude taký dlhý, nebojte.