Už nejaký čas sa mi na sociálnych sieťach pred očami vynárajú pózujúci ľudia pred, alebo po absolvovaní nejakého druhu prekážkového behu, ako je napr. Tvrďák, Spartan Race, Mad Race, Tough Guy a podobne. Všade je cítiť fanatizmus točiaci sa okolo plnenia výziev, zahŕňa napr. také veci, ako Spartan Race training groups, vytunené bežecké plány, motivačné obrázky, športová módá (o tom neskôr), pumpujúce hudobné výbery, návody na udržanie ideálnej efektívnej rýchlosti pri behu do kopca, a kopa dalšieho advanced bullshitu.

Mentálna príprava:

Rozhodol som sa preto zúčastniť podobných pretekov, nech viem, či to stojí za tých 10 páčikov na facebučiku. A hlavne, či je na to potreba tak krutoprísne trénovať a držať “spartan race lifestyle“, aby takúto udalosť aj niekto menej fyzicky zdatný zvládol. A aj keď nie, aj tak si dám potom za odmenu pivo a pizzu. Navyše ma žena aj tak pochváli (alebo poľutuje). Možno dokonca nebudem musieť tú sobotu vysávať. Proste Win-Win scenár.

Finančná príprava:

V príprave som zaplatil 40 € (a to bol jeden z tých lacnejších pretekov) za štartovné. Štart v “elitnej vlne“ za ďalších 15 euro oželiem. Snažil som sa aj zlanáriť zopár kolegov, veď nebudem predsa sám trpieť. Osrali ma.

Fyzická príprava:

Nikdy som nebehal väčšie vzdialenosti, než je 12 minútovka na telesnej, čo sa týka svalovej zdatnosti, tak už roky som nepáchol do posilky, posledný ťažký objekt, ktorý som zdvíhal bola manželka na svadbe, keď som ju niesol cez prah. Ale aspoň mám svojich zdravých 80 kíl.

/elitism on/ Nedávno som ale za 2 hodiny preliezol najťažšiu trasu na Tarzanii, takže no fear. /elitism off/

Behať som v príprave nebehal, pretože bývam v industriálnom meste, kde sa hlboké dýchanie miestneho kalorického vzduchu pocitovo rovná šňupaniu železných pilín. Ale raz do týždňa rekreačne hrám floorball s klubom diabetikov, takže úplné drevo nie som.

Skúšam si „angličáky (burpies)“, nejako urobím 10, technika namakaná, to hádam bude stačiť. (tieto robíte za trest, ak nedáte niektorú z prekážok.)

Tak sme so ženou sadli na vlak a dostavili sa na miesto diania.

On site:

Asi miliarda ľudí. Z reproduktorov sa ozývajú energetizujúce mixy: Darude, Scooter a podobne. Všade stánky: Prvý s jodizovanou-energetizovanou-elektrolyzovanou-spirituálnou vodou, 3 eurá za 0,3l litra. Hneď vedľa stánok s rýchlym indickým halal vega bezmäsitými pochúťkami. Sračka included. Potom obchodíky s priliehavým, kompresným, single-purpose, sacím, hrejúcim, ale-v-lete-chladiacim oblečením pre ozajstných športovcov. Začínam panikáriť. Našťastie nachádzam stánok, kde čapujú pivo za pol eura a predávajú párky v rožku, tiež za pol eura. Už viem, kam sa poberiem po tom, čo dobehnem. Alebo odpadnem.

Osadenstvo, t.j. iní pretekári vyzerajú nasledovne:

Sponzorské tímy, ako sú napr. miestne železiarne, už spomínaná jónovoda, nutri tyčinky či miestne crossfit centrum. Nechýba zdravotná poisťovňa. Už teraz je jasné, že budú minimálne na polovici záberov z videa, kde sa budú tváriť presvedčivo fotogenicky (kamerogenicky). Pri fotostene sú ako prví, nablýskaní a usmievaví. Prišli firemnou dodávkou, alebo mikrobusom, na čele je ich PR manažér.

Superfanatické pávy s tričkami svojej elitnej tréningovej skupiny, s dávkovačmi fruktózy na jednom ramene, monitorom srdcovej akcie a glykémie na druhom ramene, s potítkami, čelenkami. Nohy a ruky, bruchá, hrudníky a krk im zdobí taping, pestrofarebné pásky symetricky naložené, pretože 25 roční ľudia majú problémy s každým jedným kĺbom v tele. Nosia kompresné pančuchy, ktoré ja zvyčajne predpisujem ľudom s kŕčovými žilami. Na vlajke, ktorú si nesú, majú svoj klubový emblém.

Väčšinu času ich vidíte, ako stoja v kruhu a pokrikujú svoje bojovné heslá, snažiac sa každému ukázať, že oni prípravu rozhodne nepodcenili, berú celú záležitosť smrteľne vážne, druhé miesto v celkovom poradí tímov znamená vyhostenie najslabšieho ohnivka zo skupiny.


Attention whore yogistky a zumbistky s yoga pants a zumba pants, ktoré sa celý čas len naťahujú a preťahujú a ukazujú, čo im darovala príroda. Sprevádzané zvyčajne obrovským nandrolónovým manolom, ktorý lúska vlašské orechy prstami, veď vlákninu treba, aby sa pri tej svojej diétke aspoň raz do týždňa vysral.

Miestni diskofilní, premotivovaní, potetovaní geroji s nadbytkom energie a úbytkom váhy, ktorí si napätie ventilujú vyskakovaním na mieste do ½ metrovej výšky.

Ja, oblečený v najstarších botaskách, vyťahanom tričku a storočných kraťasoch. Ostatní sa na mňa pohŕdavo pozerajú a mrmlú si niečo o odpore vzduchu.

Cieľ: 7 km trať s 27 prekážkami. Vybral som si samozrejme tú ťažšiu alternatívu trasy, nebudem predsa obiehať deti.

Pred štartom je ešte rozcvička, ktorá ma vyčerpá celkom zdatne, ale pozerá sa na mňa moja žena a tak idem na kyslíkový dlh. Snažím sa vyzerať cool.

Štart: Začíname behom do kopca. Asi po 400 metroch mi dôjde, že vlastne neznášam behanie a behanie do kopca neznášam ešte viac. Snažím sa držať niekde v strede skupiny. Nasleduje skĺznutie do vody z kopca a prebrodenie sa cez jazierko, následne hore kopcom, z ktorého vás polievajú hasiči z hadice. Našťastie sa môžem pridržať lana a zvládam to úplne hravo, cestou z kopca sa snažím zo svojich, teraz asi trojkilových vodomilných botasiek, vytlačiť nejakú vodu. Ďalšiu prekážku treba podliezať, asi v polke si uvedomujem, že bude lepšie ak sa budem kotúľať. Taktická chyba sa prejavuje asi o 2 sekundy, keďže si najebávam lakeť o strop prekážky.

Trať zahýba do lesa, držím si stredné tempo. Obiehajú ma deti. Nasleduje niekoľko ďalších prekážok, kde je nahromadených priveľa ľudí, premotivovaní si dávajú 30 angličákov aby sa nezdržovali. Ja si pekne počkám, až sa uvoľní miesto, väčšina skupín čaká na všetkých členov a keďže som samostatný pretekár, pretlačím sa pred nich. So long suckers!!! (diabolský smiech)

Pri lezení na pyramídu zo slamy pomáham nejakej čajočke, šak som charakter.

Mením terény, sekvencia je nasledovná: voda, prach, slama, bahno, prach, voda, listy. Dostávam sa na limit vzdialenosti školskej 12 minútovky, to je asi 2km. Nasleduje zaberák na kríže, kotúľať pneumatiku do kopca a z kopca. Pri tom na mňa kričí, asi 50 ročný chlapík, že mi to dlho trvá a že či som na prechádzke. Keď sa naťahuje po pneumatiku, tak mu ju jebnem na zem, akože sa šmykla a bežím ďalej. Robím prvýkrát trest. Sfailil som rúčkovanie, pretože som to robil veľmi naširoko, angličáky sú príšerné namáhavé. Dobieha ma už spomínaný 50-tnik, ktorý rúčkovanie ani neskúša, dostane od prítomnej štábnej kontrolórky urobiť 30 burpov, a začne skákať panáky. Ona sa na neho začudovane pozrie a povie, že to má robiť ako ja. Chlapík sa nastaví do pozície, potom čo sa baba otočí, zdrhne jej poza chrbát do lesa. Od toho momentu som ho už nevidel.

Nasledovalo nejaké silové lezenie, beh, lezenie rúrou, beh, potom nejaké utekanie. Už neviem, či ma obiehajú pretekári z ďalšej vlny, alebo z tej mojej, sem tam niekoho predbehnem aj ja. Napr. organizátora, alebo fotografa. Z lesa sa dostávame na pole. Diváci. Sledujú moje utrpenie, fotia a kamerujú, našťastie len tých sponzorových. Ale možno sa dostanem do Poor Digestu, ak nejaký bude. Prichádzam k zmenšenému variantu lezeckej steny, ktorú hravo zvládam, pochechtávam sa z tých, čo sa pošmykli a angličákujú. Nasleduje 3 metrová stena, v hlave sa mi rozozvučia spomienky na Takešiho hrad, rozbieham sa, odrážam sa od podpery na boku a... chýba mi asi meter. Angličákujem. Na to vidím, ako si iní navzájom pomáhajú a prekonávajú prekážku. Pche. V ďalšej etape treba preniesť asi 50 kilové poleno (možno malo trochu menej, vybral som si najmenšie), fučím, ručím, ale donesiem ho.

Ďalší beh do kopca, záchranárovi pri sanitke na kopci sa sťažujem na stenokardie, miesto pomocného nitrátu sa na mne zabáva, ignorujem ho. Klušem si z kopca, vidím, že nasleduje už len jedna podliezačka, pred cieľom, keď zrazu odzadu niečo hrmoce, otočím sa a vidím skupinku špagátikov, ako sa ma snažia obehnúť ešte pred prekážkou. Nepustím ich a kotúľam sa štandardným valivým odporom, pri čom si znovu najebávam rovnaký lakeť. Počujem spoza seba nadávky. Na konci už len pár preskokov. Dobieham v čase 1:40. Revem ako zviera. V cieli dostávam nealko radler, jablko, tričko a certifikát, na ktorom je napísané: Dala si to!

After Finish:

Idem sa zvítať s manželkou, ktorá mi, dá pusu a veci do sprchy. Ešte predtým idem za organizátorom vymeniť certifikát, samozrejme. Idem do spoločnej sprchy, kde sa snažím pozmývať zo seba blato a krv a veľmi sa nerozhliadať naokolo. Potom vyjdem v mokrých gatiach na kopček a suším sa na slnku. Cítim, ako masáž nadobličiek vystriedala jemná vlna endorfínu.

Po dvoch veľkých pivách a párku v rožku na mňa prichádza jemná únava. Nemá zmysel čakať, že som niečo vyhral, prví bežci to dali okolo 40-tich minút. Vedľa mňa sa bavia dvaja týpci o tom, aký zvolili štýl dýchania, ako si dávkovali svoje bojové energetické cukrové tabletky, a že dajú dneska ešte asi jeden 15 km beh večer. Radšej si presadneme. Balím veci a pomaly sa poberáme naspäť na vlak domov. Ostatní športovci ešte hopsajú do rytmov elektronického pulzného rnb, dnb, dumbstep technohovna.

Aby som to všetkým facebook pózerom natrel, tak nepostujem na facebooku jedinú fotografiu ani status o tom ako som úplne bez tréningu hravo zdolal ich neuveriteľne náročnú výzvu, na ktorú sa pripravujú väčšinu roka v tých svojich sektách. To im ukáže.

Doma objednávam pizzu.

Záver:

Asi sa prihlásim na niečo podobné znovu, prv si kúpim nejaké lepšie topánky na tento typ súťaže. Ha! Dostal som vás! Vôbec tým nemyslím drahú značkovú sparťanskú licensed obuv, ale také tie wannabe conversky od číňana, čo kedysi predávali za 100 korún. Nenasajú toľko vody.

V konečnom poradí som sa našiel niekde pred diskvalifikovanými bežcami. Vo videu som sa nenašiel vôbec.

TLDR: celkom v pohode to bolo, je to fajn skúsiť. Hlavne sa z toho nezbláznite.

So long, space cowboys.