Prišla VŠ, a pýtať od rodičov na pivo v osemnástich je trápne, zvlášť keď vám už platia internát, stravu a školu, takže každá brigáda dobre padne.

 

Jedna z prvých bola brigáda v mliekarni. Na túto brigádu ale nespomínam rád. Samotná práca bola v pohode, aj odmena nebola zlá, tuším nejakých 35 Sk na hodinu. Nafasovali  sme biele montérky a čapicu, denne vraj priemerne vypadne človeku cca 50 vlasov,  takže prevencia je dôležitá a hor sa do víru mliekarenského priemyslu. Vedúca nás inštruovala, že vyniesť nesmieme nič, ale zjesť môžeme koľko chceme, čo sa mi zdalo ako veľmi férová ponuka. Tak som sa snažil.  

 

Väčšinu času som boli v syrovej sekcii, kde som balil syry, prípadne zberal odrezky zo zeme a tie hádzal do kontajnera, z toho sa robil potom tavený syr.  Milujem syry, a mliečne výrobky všeobecne, takže môj pohyb po pracovisku pripomínal chobotnicu, čo si vkladá do úst všetko, čo aspoň trochu pripomína syr, bože, ako som len ľutoval, že som nebol splodený počas černobyľského  ohňostroja a  nemám  jeden pár rúk a ústa navyše. Sem-tam ma odvelili zaniesť syr na údenie. Tu padla jedna z mojich ilúzií o tom, že údený syr sa robí tak, že sa zaúdi normálny syr. Robí sa to inak, syr sa proste obleje hnusným dechtovým svinstvom, takže páchne ako údenina, ale dym to ani nevidelo.

 

Brigáda skončila, šup na intrák, na intráku telo zavelilo, že treba vysypať náklad, vybral  som sa teda rezkým krokom na wecko. Usadil som svoj gluteus maximus, mozog už dosť silne signalizoval „Vysypať! Vysypať!“ tak som sa pustil do práce. Niekde sa ale niečo šeredne pokazilo. Po štvrťhodine vnútroočného tlaku na maximum, potu, sĺz a červene v tvári som pochopil, že moje polovičky dnes zažijú veci nevídané. Po ďalších 15 minútach bola situácia pre mňa jasná, kurva, veď ja budem mama, práve rodím Laktozillu! Krátky oddych, nabrať síl a tlááááááááááč, poďme, tlááááááááč. Uf, uf, uf, áááááááááá, ešte, ešte trochu, ešte zatlač! Tesne predtým, ako ma skoro obostrela tma, som začul jasné a zreteľné čľup. Oprel som spotené čelo o bakelitovú rúčku dverí, okolo uší som počul svist vzduchu, ktorý nasávali moje útroby, keď sa mi riť sťahovala z obvodu hula-hop obruče na štandardnú veľkosť a na chvíľku som sa ocitol vo vákuu. Nevymýšľam si. Milé ženy, ak takto prežívate pôrod, máte moju hlbokú úctu. Radím Vám dobre, ak chcete, aby si Vás manžel  naozaj vážil, tak ho pošlite na brigádu do mliekarní. Pozberal som zvyšky síl, otrel spotené čelo a rozhodol sa opustiť toto miesto utrpenia a bolesti.

 

V  mojej hlave sa zatiaľ odohral takýto vnútorný dialóg:

Centrum zvedavosti: Navrhujem pozrieť sa do hajzlovej misy, že čo to vypadlo.
Centrum psychickej rovnovahy: Ste normálni? Teraz je to len dojem, že to malo priemer cisterny a dĺžku záhradnej hadice, časom to z pamäti vyprchá, ale keď sa na to pozrieme, to sa bude zabúdať oveľa ťažšie!
Centrum zvedavosti: Iba krátky pohľad, prosííííím, možno pre to nájdeme komerčné využitie.
Centrum psychickej rovnováhy: (chvíľku krúti synapsiami), ok, ale iba krátky pohľad spoza pleca.

 

Za mierny obnos na môj účet vyzradím, čo tam bolo.

 

Ďalšia spomienky hodná brigáda bola na stavbe u chlapíka, čo potreboval nejakých pomocníkov, ale mám silné podozrenie, že len potreboval ukojiť svoje altruistické chute. Veď povážte, po príchode na miesto určenia, ktorým bol krásny rodinný dom, kde jediná chyba bolo odstávajúce sedemtícstoprvé steblo zľava na dokonale udržiavanom trávniku, som si povedal, „Na jedno steblo 2  ľudí, nepreháňa to trošku?“

 

Pán domáci nás privítal vetou „Chlapi, hladní robiť nepôjdeme, raňajkovali ste?“

Študent je VŽDY hladný, aj keby práve zjedol  grilovaného apatosaura a ako prílohu hranolky z ročnej produkcie zemiakov bežného JRD.  Keď sa niekto opýta, či ste hladný, nejaké miestečko sa vždy nájde. Ranným čerstvým vzduchom sa teda unisono rozľahli slová „Ehmm, nooo, raňajkovali, ale nejaké miestečko by sa ešte našlo“ . Po raňajkách, ktoré by pokryli nutričné potreby menšieho afrického mesta, sme sa pustili do práce.

 

Práca spočívala v tom, že sme sa rozdelili na dve skupinky. V skupinke A bol môj spolubrigádnik a jeho práca spočívala v tom že pozeral hore na skupinku B, ktorú som tvoril ja so šéfom. Skupinka B sa rozdelila na dve podskupinky a to podskupinku B1, čo som bola ja a podskupinku B2, čo bol pán domáci. Úlohou B1 bolo postávať vedľa B2, sem-tam priniesť tehlu a maltu a dumať nad tým, že o čo tu vlastne ide. Po prinesení dvoch tehiel a lyžičky malty šéf vyhlásil desiatu a doniesol ďalšiu dávku obživy. Tu som začal byť podozrievavý, nie je toto nejaká variácia na Janíčka a Marienku a zlú ježibabu, čo ich chce vykŕmiť a zožrať? Pre istotu som skontrolova,l či niekde netrčí perník spod škridly, spočítal bradavice na tvári skupinky B2, ale všetko vyzeralo ok, kvalitná pálena škridla, bradavice žiadne. Do obeda sme položili ďalšie tehly a pánko nás zavolal na obed.

 

Usadil som sa a čakal, kedy dorazí, odhadom podľa množstva jedla, miestne futbalové mužstvo a požiarny zbor. Asi horel štadión, lebo neprišli. Prvé sústa som prežúval trochu nedôverčivo, predsa len som nebol stále presvedčený, či to nie je nejaká búda a nezobudím sa o pár hodín niekde s handrou ústach, omámeny, priviazaný, s análnym kolíkom veďvietekde a s hrôzou hľadiaci na kameru a dvoch stokilových chlapov v kožených slipoch a piercingom v bradavkách. Po obede sme šli makať znovu, nebudem to naťahovať, skončili sme okolo piatej, samozrejme pred odchodom nám pani domáca doniesla ešte obložené chlebíčky, ktoré priam kričali „Kto povedal, že obložený chlebíček  nemôže mať päť kíl?“ Cestou preč som ešte odtrhol to odstávajúce steblo, aby som sa necítil blbo, že som v podstate nič nerobil.

 

Na intrák sme s kamošom došli v svornom tichu, ohromenie z prežitého nám pevne zviazalo hlasivky, tento pocit poznajú všetci, čo zažili niečo neuveriteľné alebo videli nejaký klip Dominiky Mirgovej.

 

Pokračovanie nabudúce.