Zobúdzam sa za svitania. Rozospatý ako pondelková Bratislava opúšťam príšery pod posteľou a s piskotom starej batérie napúšťam vodu na čaj. Kým sa v kúpeľni snažím poskladať svoju roztrieštenú tvár, mätová aróma preniká do všetkých kútov bytu a preberá ho k životu. Za oknom rozhadzuje svoje siete slnko. Lúče obsadzujú tmavé kúty ulíc prázdnych ako plechovka od radleru a lámu svetlo v mlákach. Dúha.

Popredná predstaviteľka ságy, ktorej čítanosť páli pažeráky toľkým bojovníkom za skutočné hodnoty a nepoškvrnený svet. Internet je len akousi špongiou, pohlcujúcou zhluk komentárov a roztrasených písmen virtuálnych brnení, kde sa môže vyjadriť ktokoľvek. A keď mi je moja tvár opäť povedomá, otváram svoj poznámkový blok. Aj ja sa chcem.

Morálne bahno

Stalo sa. Všadeprítomný fotoaparát v jednom z najznámejších vysokoškolských klubov sa zase raz rozšantil a tentokrát zachytil fotografiu bozkávajúcej sa dvojice. Chlapov. Jej uverejnenie na sociálnej sieti sa stretlo s okamžitou odozvou a tak sme sa mohli dočítať viac o tom, aké je to nechutné, nenormálne, zvrátené a nemorálne. Čo na tom, že rovnaký klub bežne zdieľa rovnaké snímky dievčat a nikto nepohne ani brvou?

Nič na tom, že rovnaký klub láka na svoje akcie plagátmi so sexuálnym podtónom, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani celovečerná trilógia Rýchly Prachy a je určený pre cieľovku, ktorá sa svoje obnažené selfíčka neštíti prezentovať na instagramoch výmenou za stovky lajkov. Je namieste otázka, akým spôsobom sa určuje hĺbka morálneho bahna v spoločnosti, kde práve sex predáva lepšie a rýchlejšie než akákoľvek iná snaha odovzdať odkaz. Tam, kde v reklamách na obchody s oblečením vystupujú modelky bez oblečenia, kde má najväčšiu sledovanosť nebeská televízna šou priživujúca sa na nešťastí iných a najväčšiu čítanosť denník sondujúci všetky pikantné detaily zo súkromia celebrít. Je v poriadku napĺňať kníhkupectvá a kiná päťdesiatimi odtieňmi šedej s prvkami dominancie, submisivity a sadomasochizmu či tlačiť literatúru, ktorá priamo podporuje a vyzýva k odkrývaniu sexuálnych túžob. Pusa dvoch chlapcov ale v poriadku nie je.

Za rodinu

Tradičné rodiny dvíhajú varovný prst ako revolver. Divoký západ, kde sú kresťania na každom rohu pripravení tasiť múdrosti z tisícky rokov starej zbierky rozprávok napísanej štyridsiatimi rôznymi autormi, obsahujucou napríklad aj bájku o ženskej, ktorá sa nechcela priznať k nevere a tak to zvalila na anjela. Len drvivá menšina z nich však nažíva v skutočných kresťanských hodnotách, za ktoré sa tak často skrývajú. Najviac strieľajú tí, ktorí si na svojho boha spomenú len počas Vianoc, svadby či zakopnutí o skriňu a len málo z nich by mohlo ísť príkladom čistého života bez hriechov, v ktorom nie je miesto pre neznášanlivosť a odsudzovanie. Asi by však bolo príliš odvážne očakávať toleranciu od ľudí, ktorí pokrytecky obhajujú náboženstvo, v ktorom je verejným tajomstvom existencia homosexuálnych pápežov a neslávnej histórie, ktorá sa len málokedy postavila na stranu slabších a odlišných.

Do ohňa prilieva olej aj samozvaná aliancia, ktorá znásilňuje význam slova rodina, vyhradzuje si právo rozprávať za deti v detských domovoch a poukazuje na neakceptovateľné správanie, ktoré nie je v súlade s prírodou. Aké asi môže byť obhajovať ideály tradičnej rodiny s vedomím, že tam vonku čakajú desiatky detí na adopciu a radšej by znášali posmešky o teplých tatkoch, než strávili detstvo bez tak elementárnej ľudskej potreby, akou je rodičovská láska?

Bodkou za iróniou je už len fakt, že aj v prírode sa homosexualita vyskytuje a v ríši zvierat nie je narúšanie tradičného konceptu samec-samica ničím neobvyklým.

Sodoma a Gomora

Byť iný znamená báť sa. Reakcie rodiny a okolia, zastrašovania a šikany v škole alebo v pracovnom prostredí, nepochopenia a pridelenia nálepky psychicky chorého. Ulice sú stále plné homofóbov, ktorí si veľmi radi udrú bez dôvodu a ešte radšej, keď sa nejaký dôvod nájde. Na druhej strane obrazoviek medzitým číhajú pseudoodborníci s vedeckými štúdiami o homosexualite z alternatívnych webstránok, prirovnávajúci akceptáciu homosexuality k akceptácii pedofílie.

Dúhové pochody nikdy nemali slúžiť k provokácii. Sú odpoveďou na nátlak nalinkovaného systému a podaním pomocnej ruky tým, ktorí trpia v izolácii zo strachu ukázať svoju sexualitu. To, čo je odporcami nazývané homopropagandou, je v konečnom dôsledku iba výsledok vysokej čítanosti a sledovanosti tematiky, ktorá svojim úspechom vedie k produkcii ďalšieho materiálu a profitu z reklám na bulvárno-spravodajských weboch. Tie sú tiež zdrojom fotografií pochodujúcich v poburujúcom (viď. odsek o morálnom bahne) oblečení, stretu s neonacistami a iných senzácií vhodných na pozíciu volavky pre klikajúcich čitateľov.

Dúhové pohody sú potrebné. Ich funkciou nie je, ako sa mnohí nazdávajú, znetvoriť spoločnosť, skaziť deti, privolať desať morových rán a vrhnúť svet do posledných kruhov Danteho pekla. Sú oslavou lásky, rôznorodosti, tolerancie a najmä vyjadrením podpory homosexuálov a ich rodín, priateľov a známych. Aby mohli šťastne a slobodne žiť v spoločnosti, kde byť iný nebude znamenať báť sa.

Epilóg

Pravdou je, že sa v našej krajine nájde množstvo dôvodov, za ktoré sa možno hanbiť. Hanbiť sa za do očí bijúcu korupciu a fašistov na nesprávnych kopcoch. Hanbiť sa za voličov, ktorí štrngali kľúčikmi za nový režim, potom znova volili komunistov. Hanbiť sa za matky a otcov detí, ktorých rodičia vypisujú úbohé a nenávistné komentáre pod videami k študentským pochodom. Hanbiť sa za deficit vlastného názoru medzi ľuďmi, ktorí nenávidia iné kultúry a národnosti bez akejkoľvek osobnej skúsenosti. Hanbiť sa za záujem o bulvárne články vytvárajúce celebrity z hlúpych ľudí. Hanbiť sa za chýbajúce vzdelanie vedúce k šíreniu dezinformácií balansujúcich na tenkej hrane medzi konšpiračnou teóriou a úplným odpadom.

Za svojich homosexuálnych priateľov a známych som sa však nikdy hanbiť nemusel. Ich odvaha je nádejou, že sa jedného dňa všetci naučíme stavať mosty tak dobre, ako dokážeme prehlbovať priepaste. Potom to tu možno bude vyzerať úplne inak.

A mne nevychladne čaj.