Mal som nutkanie začať dnešný článok nejakým citátom. Niečím krásnym, čo by ma hlboko zasiahlo a nad čím by som mohol rozmýšľať ešte aspoň tri dni. Blysnúť sa pred vami, že aha, akú múdrosť som našiel na internetoch a utvrdiť sa v tom, že som kvalitnejší človek, než všetka tá chamraď okolo mňa. Nenašiel som, čo som hľadal, ale našiel som inú chuťovku. „Čím viac človek chce, tým lepšie chce." To vraj povedal Charles Baudelaire, síce geniálny básnik, ale neodporúčam nechať si od neho radiť, ako treba žiť. Baudelaire sa prenarkotikoval na druhý svet až 31. augusta, dátumy pripadajúce na tento týždeň nájdete nižšie.
V hudbe sa tento týždeň diali veci... Začnem prudko, lebo na loserov nie je čas. Takže tu máme dvoch bubeníkov, starší z nich je v roku 1939 narodený Ginger Baker, ktorý sa preslávil svojimi šialenými sólami, hlavne v skupine Cream. Pamätám si, ako si svokrovcov našiel jeden ryšavý kocúr a svokor, druhý najväčší znalec rockovej hudby, akého poznám, ho podľa Bakera pomenoval Ginger, načo sa jeho sused (najväčší znalec rocku, akého poznám) doňho okamžite zamiloval (do kocúra).
Druhým bubeníkom je Keith Moon z The Who, ďalší šialenec rozbíjajúci bicie, ženy a všetko, čo mu prišlo do cesty, ktorý hral presne tak, ako žil a tak aj zomrel.
Potom sú tu traja speváci a úplnou náhodou si dvaja z nich zaspievali v Deep Purple, a hoci pomerne krátko, obaja aj v Black Sabbath. Okrúhlu sedemdesiatku oslavuje Ian Gillan, ktorý bol v Deep Purple pri ich najväčších albumoch a na pár albumoch Deep Purple sa spevom podieľal aj o šesť rokov mladší Glenn Hughes.
Tretím spevákom je Phil Lynott z Thin Lizzy, narodený v roku 1949. Ako to už u rockerov býva, požil si len o niečo dlhšie ako Keith Moon. Lynott si to skrátil heroínom, zomrel 10 rokov po tom, čo sa vrátil do mesta.
Takmer na záver pripomeniem ešte gitaristu z Living Colour, zvláštnej rockovej kapely zloženej z hudobníkov temnejšieho výzoru a trochu ovplyvnenej funky. Vernon Reid oslavuje 57 rockov. Vraj najväčším hitom Living Colour je Cult of Personality, ale mne sa oveľa viac páči toto.
Úplne na koniec ostal tiež v roku 1958 narodený český pesničkár Karel Plíhal. Jeho hudobnú tvorbu môžeme pokojne preskočiť, ale jeho krásne infantilné veršovačky, ktorými prekladá svoje pesničky, tie stoja za to. „Někdy pudy opanuju, jindy jednám spontánně. Teď například onanuju v Křižíkově fontáně“ alebo „Všude holek jako kvítí, půlka z nich jsou transvestiti“ či „Proč se komár tolik mračí, proč zatíná pěstičky? Protože ho v břiše tlačí čtyři krevní destičky.“ Utešené, nie?
V roku 1890 sa narodil H. P. Lovecraft, otec alebo niečo také hororovej literatúry, tvorca Cthulhu, Necronomiconu, Miskatonickej univerzity a blázninca v Arkhame. Ak dnes krútime hlavou nad niektorými xenofóbmi (áno, nasťahujem si tých utečencov domov, nechám sa kultúrne obohatiť a budem ich živiť zo svojho), tak nad Lovecraftom by sme museli zlomiť palicu. Pán spisovateľ svoju fóbiu z cudzích ľudí rád prezentoval vo svojej tvorbe, napríklad kto by už len vykrádal domy, ak nie známa trojica Angelo Ricci, Joe Czanek a Manuel Silva?
O 26 rokov neskôr zomrel ďalší autor hororovej literatúry, tentokrát zo Slovenska, Sveťo Hurban Vajanský. Síce mu to už môže byť jedno, ale Vajanský mal jediné šťastie, že písal v správnej dobe o správnych témach, inak by už po jeho tvorbe ani hájnikovej ženy pes neštekol. Za tie nečitateľné neoriginálne bláboly bez deja, umeleckej alebo hocijakej inej hodnoty, by si zaslúžil suchou ratolesťou po holej.
V roku 1958 šokovala Ameriku Nabokovova kniha Lolita, zvrátenosť najhrubšieho zrna, ale nie je sa čomu čudovať, takto to dopadne, keď povolíme registrované partnerstvá teploškom. Potom prídu pedofili, nekrofili a ďalšie fantázie neukojených „konzervatívcov“.
V roku 1785 pristúpil Jozef II. k tomu, k čomu jeho osvietená mamička Mária Terézia nenašla odvahu a zrušil nevoľníctvo. Došlo však k veľkému nedorozumeniu, pretože panovník chcel pôvodne zrušiť nevoľnosť, lebo sa už nemohol pozerať na to, ako sa večne tehotné šľachtičné pregrciavajú po Schönbrunne a myslel si, že z pozície cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa zrušenie takej sprostosti nemôže byť problém. Akú chybu spravil, si uvedomil, až keď uvidel prázdne výklady na Mariahilfer Strasse a nevoľníkov oslavujúcich svoje poddanstvo.
V roku 1968 nám v tankoch prišli pomôcť súdruhovia v Kristu, bratia Slovania a iná komunistická háveď, lebo sme zišli zo správnej cesty a naša snaha vybudovať komunizmus začala pripomínať prvomájový sprievod. Určite im to nemôžem mať za zlé, veď boli pozvaní, a to by bolo predsa dosť neslušné, keby pozvanie odmietli. Jedine by som im vytkol malú netaktnosť, zdržať sa na návšteve vyše 20 rokov je dosť aj pre väčších kamarátov.
Neviem, ako to majú čitatelia DM s láskou k prírode, ale možno niektorí z vás boli na Sliačskych travertínoch alebo na Rojkovskom rašelinisku (to je to, čo asi zanikne pri stavbe našej diaľnice, čo je už od roku 2010 hotová). Hlavne v takom Rojkove, ak si čupnete, tak sa vám po chvíli začne točiť hlava a oči vyliezať z jamiek. Pozornejšiemu oku neunikne podozrivo veľa mŕtvych vtáčikov, hmyzu, had, dokonca líška. Niekde z hlbín už aj tak jedovatej liptovskej krajiny tu totiž fučí oxid uhličitý a ešte aj vyvierajúca voda má viac CO2 než bežná minerálka, takže tu vzniká zváračov mokrý sen. Vrstva (takmer) inertného plynu povaľujúceho sa tesne nad zemou. Keď sa nejaký malý spevavec, ktorý má na rozdiel od človeka minútový tep okolo 700 a je oveľa citlivejší na nedostatok kyslíka, príde napiť, za pár sekúnd zabudne, že ho doma čaká žena s čerstvo vyliahnutými mladými. Inak je toto rašelinisko fakt čarovné miesto, alebo teda aspoň bolo, keď som na prelome tisícročí bicykloval po okolí. Niečo podobné majú aj v Kamerune. Tam sa v roku 1984 z jazera Monoun vyvalil mrak CO2 a zabil 37 ľudí. Takmer presne o dva roky neskôr výron oxidu uhličitého z jazera Nyos pozabíjal všetko živé v okruhu 25 km, čiže nejakých 1700 ľudí a mrte dobytka. Že sa niečo také zopakuje, je takmer isté, ale skúste vysvetliť Afričanom, že nemajú bývať pri jazere.
V auguste vo veľkom zomierali vedci, porúčali sa Pascal (1623), Watt (1819), Ehrlich (1915), Skinner (1990) aj Pauling (1994). Všetkých okrem Skinnera som už spomínal, takže ak vás niečo tlačí, potrebujete podať výkon alebo len tak zhybridizovať svoje orbitály a následne sa radšej preliečiť salvarsanom, odporúčam samoštúdium. Ak ste ešte nezistili, že Dailymale je pre veľa z vás (nás?) Skinnerova klietka, tak ste (sme?) na úrovni experimentálnych potkanov stláčajúcich tú správnu páčku, aby dostali svoju granulku.
V roku 1647 sa narodil francúzsky vynálezca Denis Papin. Frantíkovi sa nechcelo tráviť priveľa času varením, pretože väčší prínos k jeho osobnému rozvoju videl v udržiavaní francúzskych tradícií (nasávanie vína), a tak vymyslel papiňák, tlakový hrniec.
Je zaujímavé, že v rovnaký deň s odstupom 33 rokov zomreli dvaja fyzici, ktorí sa preslávili teóriou veľkého tresku. V roku 1968 zomrel George Gamow, človek, ktorý objasnil alfa rozpad a predpovedal, že vesmír sa neustále rozpína, a teda musel vzniknúť z nejakej singularity. Oproti tomu Fred Hoyle (zomrel v roku 2001) prispel k objasneniu nukleosyntézy vo hviezdach a keď počul o Gamowovej teórii, tak v jednej rádiovej relácii vyhlásil: „Čo tomu Gamowovi preplo v gebuli, to je aká debilina, to akože vesmír začal veľkým treskom?“ A to bolo prvýkrát, čo bolo toto slovné spojenie použité v súvisloti so vznikom vesmíru, takže to Hoyle celé posral, pretože teória, ktorej neveril, za zrazu volala podľa neho. Takže by som opravil Baudelairov citát: „Čím viac človek chce, tým viac to poserie."
