Miroslav Jaroš vydal nový album. Prečo, preboha?

Z tohoto albumu som nechtiac počul v rádiu pesničku "Nech už nasneží". Tento Jaroš to spieva, pamätáte sa? Bývalý to superstárista, slovenský Arash, dubiózna existencia a pseudostálica na preplnenom nebi jalového slovenského grc-popu. Bol možno premotivovaný, pochytila ho clivota, keď pozeral 666-tu reprízu Perinbaby a osvietilo ho. Jeho modzgové symfonické centrum spojilo niekoľko stoviek biliónov miliárd neurónov, ruka schmatla pero a husľový kľúč už napísala na začiatok notovej osnovy akoby podvedome. Dupkal si nôžkou do rytmu, vizualizoval si stupnice, predstavoval si vhodný rytmus, tempo, počul, ako tiká metronóm, ruky sa samé od seba rozbehli po snehobielych klávesoch Steinway & Sons… no ľudia, čo vám jebe šibe? Mohlo to byť nejako takto? Nezdá sa mi.

 

Miro Jaroš má taký impozantný, kvalifikovaný hlasový prejav, že mi pripomína predsmrtné skuvíňanie zachrípnutej neurotickej zúfalej čivavy, kríženej so zmutovaným mongolským nosorožcom, po vivisekcii, bez anestetík, spadnuvšej niekde v pivnici do veľkej prázdnej konzervy od farby. Jaroš napriek tomuto hendikepu stále statočne skúša používať hlasivky na svoju obživu. Tento umelec je dobrý príklad zlého príkladu, pretože je absolútne nekompetentný v tom, čo robí a čomu sa venuje. Snaží sa spievať, ale je to akoby si Sheikh Ahmed Ismail Hassan Yassin dookola a stále znova podával prihlášku na miesto správcu pamätníka Jad Vašem, alebo akoby Boris Kopulár mal riadiť experimenty v CERNe, alebo akoby Gašparovič mal byť právnikom… oh wait. Je to ako keby hluchoslepý dementný orangutan chcel riadiť premávku na križovatke Trnavské mýto v pondelok ráno. Alebo ako keby pán Riapoš chcel na paralympiáde skákať o žrdi. Keď má osoba ako Jaroš hlasový aparát vhodný akurát na nenáročné používanie, teda napríklad na bežné rozprávanie, prečo kurva sa stále pokúša “spievať”? Ja by som napríklad chcel napísať niečo ako Hlava XXII, ale ani len nezačnem, pretože aj napísanie nasratého textu o neschopnom “spevákovi” nie je až také jednoduché.

 

Za vrchol drzosti ale považujem, že Jaroš spáchal cover verziu(?) Hapkovej muziky a úplne bez hanby do Hapkovej melódie bohapusto huhňá pičoviny o snehu a vežiach, a v tom klipe v úvode je dokonca titulok, že Hudba: Petr Hapka, Miro Jaroš & Marek Danko, však to vyzerá akoby boli obaja (otraja) z rovnakej branže, kámoši muzikanti, heh? Dačo podobné, akoby hovno vyskočilo na policu v špajzi a myslelo si, že zrazu je z neho lekvár. Nech sa snažím ako chcem, okrem Hapkovho motívu hraného na klavíri tam žiadnu inú hudbu nepočuť, len Jarošovo šušlanie a pred koncom klipu aj feat. Dominiky Mirgovej zavýjanie (neviem, ktorá univerzita dáva takýto titul?). Keby boli majstrovstvá sveta podpriemerných spevákov, tak predpokladám, že Jaroš by skončil na peknom poslednom mieste, na dne, v základnej skupine, s nula bodmi na konte.

 

Originál CD “Tešíme sa na Ježiška” sa dá zohnať za sympatických necelých jedenásť eur. Kúpte si to, lebo tak o 666 rokov to možno bude mať nejakú zvláštnu hodnotu v dajakom panoptiku pofidérnych obskúrnych predmetov, kde budú zozbierané veci, ktorých vznik sa nedá vysvetliť. Slávnostne udeľujem jeden krvavý zvukovod z desiatich. Je to strašné a malo by sa to predávať spolu s liekmi proti zápche. Vlastne, nie, niečo takéto by vôbec nemalo existovať.