Uvedomil som si, že v mojom živote je priveľa hejtu srdu a cynizmu. Viním z toho najmä časté návštevy portálu denného muža, kráľovstva dokonalosti. Pod vplyvom textov jeho veličenstva srdu, lisovača podrážok, hudobného pseudokritika a jediného diváka Telerána, som sa na všetko pozeral optikou hejtera (srdníka?). Na všetkom som hľadal spôsob, ako sa z toho vysmiať, nedokázal som tolerovať ľudské chyby. Trvalo mi dlho, kým som si uvedomil, že hodnotnejší život budem viesť s pozitívnymi emóciami.

 

Počúvajúc rapujúceho Ladislava Chudíka v jeho featuringu ku Kristíne som hlúpo a vulgárne zanadával namiesto toho, aby som ocenil jeho flow, za ktorý by sa nehanbil ani Busta Rhymes. Silikónovo vylepšeným dvojičkám na Miami som vyčítal kolotočarinu s priblblým textom namiesto toho, aby som im poďakoval za to, aké dobré meno robia Slovensku. Alternatívnej pesničkárke by som najradšej zakázal spievať, lebo som nedokázal oceniť jej netuctovo zafarbený hlas s vlastným výrazom. Toľko negatívnych emócií namiesto toho, aby som si vychutnal kvalitu.

 

V tomto hejterskom období som prvýkrát spoznal svieži mladý talent z Považia – Simu Martausovú. Táto mladá hviezda to dotiahla nielen do pravidelnej rotácie rádií, ale dokonca vystúpila v bašte slovenského intelektu – v relácii Pod lampou, a ako určite viete, tam sa dostane iba poriadna hudba. Okrem toho, jej manažér je chlapík, ktorý dostal na výslnie najväčšie hviezdy slovenského hudobného priemyslu – Lojzo, Tublatanka, Grigorov, Cmorík a najmä Paľo Habera. Čo môže vzniknúť, keď sa takýto človek ujme mladej talentovanej speváčky? V prvom rade podvádzanie manželky, povedalo by moje bývalé cynické ja.

 

Unavovala ma rotácia jej pesničky v rádiu až natoľko, že som si dal námahu vypočuť si od nej všetko. Chcel som napísať, že jej texty sú len zbierka plytkých fráz a klišé s kostrbatým slovosledom aby sa to rýmovalo. Na stupnici kvality textu zlý – veľmi zlý – Kamil Peteraj – Miro Jaroš som ju zaraďoval tesne pred Mira. Moje hejterské a povrchné ja nevedelo pochopiť logickú konštrukciu vety „Možno by duša prenikala moje telo“, dokonca som sa pozastavoval aj nad takými hlúposťami ako je skloňovanie. V každom texte som hľadal nič neznamenajúce absurdnosti a vždy som ich aj úspešne našiel. Chcel som napísať ďalší bezvýznamný rádoby vtipný článok o Siminej mizernej hudbe, ktorý je v skutočnosti iba hlúpou frustráciou z toho, že vôbec neviem robiť umenie, v živote som nezložil pesničku a na opekačkách som dal pred spievaním pri ohni prednosť ľahkým drogám. Toto nie je ďalší hejt, tie nechám tým, ktorí ich vedia písať.

 

Myslel som si, že ja som lietadlo a všetci ostatní len drbnuté húsenice, z ktorých sa nikdy nestanú motýle, lebo žerú blbosti. Ako to už tak býva, húsenica som bol ja, tie davy ľudí na Youtube píšuce komentáre „krásnučky textík“, „nádherná pesnička“ a „Ružomberok smrdí“ sa nemôžu mýliť. Ako sa hovorí, nezaslúžiš si hamburger, ak sa bojíš hrabať v kravských hovnách pri krupobití. Aj keď Simine texty nedosahujú poetickú kvalitu textov No Name, a tiež nemajú silu pohnúť aj dušou čističa mafie z Dunajskej Stredy tak ako texty Desmodu, ich kvalita je nepopierateľná. Nie sú to prvoplánové vulgarizmy, ktoré trefne vystihujú súčasnú politickú situáciu tak ako tento text od Zóny A.  Sú to len také malé nebrúsené diamanty, ktorých kvalitu spozná iba človek s otvoreným srdiečkom, človek ako som ja. A dobre viem, že vy ste len cynické prasce, ktoré čakajú na hnoj, ktorý vrhnem na Simino dielo. Preto vám idem ukázať nehejt, po lopate vám vysvetlím, prečo sú tie texty také dobré. Vybral som si hneď tri príklady, ktorým keby rozumel David Gilmoure, radšej by šiel kopať kanály.

 

Boh je svätý, je svätý, je svätý
Do vlastných rúk ber svoj život nie ty

 

Moje cynické ja si vravelo, že trikrát zopakovať to, že je boh svätý, je rovnako obohacujúci fakt, ako to, keď poviem, že černoch je čierny. Na druhej vete som si všímal najmä pokrivkajúci slovosled, ktorý je zjednocujúcim prvkom väčšiny Siminych textov, čím dáva facku do tváre dnes tak módnemu – obsah je forma. Namiesto nepodstatných prkotín treba zamerať svoju pozornosť na odkaz. Sima ukazuje nielen svojou účasťou na pochode za život, ale aj textami, že sa nebojí ísť proti moderným plytkým názorom – buď sám sebou, svoj život máš vo svojich rukách, nejedz biele pečivo. Nie, milé dámy a páni, svoj život odovzdajte do rúk imaginárnej bytosti, ktorá vás očistí od temnej sily, ktorá sa dedí z ľudského pokolenia na pokolenie, pretože kedysi hovoriaci had prinútil ženu vyrobenú z rebra zjesť magické jablko, čo je len tak mimochodom prvý príklad direct marketingu. Vskutku osviežujúci text v tom heretickom balaste.

 

Kam tento svet speje?
keď zuby majú byť len biele
vraždy sú aj v leporele

 

Sima sa nebojí požičať si frázu, ktorá patrí najmä dôchodcom v MHD a nazvať podľa nej celú pesničku. Exhejter vo mne chcel Sime odkázať, že zuby nemusia byť len biele. Ale podobne ako nepodáte ruku človeku, čo ju ma zadrbanú od hovna, ani človek, ktorý nevie venovať pár minút ústnej hygiene, nie je v spoločnosti zrovna najobľúbenejší. Moja povrchnosť mi bránila vidieť hlbší zmysel týchto slov. Sima si určite uvedomuje, že zuby nemusia byť len biele. Toto je skôr odkaz farmaceutickej mafii, že už toho bolo dosť a viac sa nedáme dopovať zbytočnými liekmi a sme si vedomí nátlaku, ktorým je povinné očkovanie. Nebol to len náhodný rým speje-biele, lebo sa to ani moc nerýmuje. A vraždy v leporele? Ste takí naivní a myslíte si, že Sima číta leporelá s vraždami? Nie, toto je iba zámerne vyhrotený príklad toho, čo naše deti v budúcnosti čaká, ak necháme homoloby cpať im do rúk Žubajíkov šlabikár. Ak dnes konfrontujeme deti s rozvodom na základnej škole, zajtra budu konfrontované s vraždami v škôlke. Nenápadné a poetické upozornenie na pálčivý problém spoločnosti.

 

Možno by sme vyzerali bielo
keby sa nám viacej chcelo

 

To najlepšie na koniec. Kuly od úžasu vypľúva klobásu z úst, Igor Timko vyhlasuje, že Banská Bystrica sú nové Košice, Kamil Peteraj ide do dôchodku a Miro Jaroš… zaujíma niekoho, čo robí Miro? Nevidíte to? Myslíte si to čo ja, keď som to počul prvýkrát – keď Sima nevie, čo zarýmovať, tak použije bielu farbu a k tomu doplní náhodný zhluk slov. Ach, vy povrchné hnidy bez kúsku porozumenia. Sima sa, samozrejme, nebojí svojimi textami upozorniť aj na najhorúcejšiu tému Slovenska – rómsku problematiku. Na rozdiel od konfrontačnej metódy, ktorú zvolil župan kraja, v ktorom Sima pôsobí, vybrala Sima slová zmierlivé. A ako sa hovorí, trafila nimi cigána po paprči v cudzom vrecku klinec po hlavičke. Jasne naznačila, že to, čo nás rozdeľuje, nie je farba pleti, ale iný spôsob života. Ukázala, že riešením tejto problematiky je zapojenie Rómov do pracovného procesu, čím sa stanú akceptovateľnými pre bielu majoritu. A to všetko dokázala v dvoch riadkoch pesničky o porozchodovej bolesti. Adele so svojím Someone like you sa môže strčit do zadku.

 

Na záver už len jeden odkaz pre všetkých hejterov, ktorí vedia len kritizovať a závidieť: Pokračujte v tom, ale Siminu tvorbu nezastavíte.