V našej malebnej krajinke existuje istá zmutovaná odroda futbalu, ktorá je diametrálne odlišná od verzie, ktorú ovciam podsúvajú propagandistické mainstreamové médiá. Je ňou dedinský futbal na východe. Pre niektorých domorodcov náboženstvo, pre iných štýl života. Určite však neodmysliteľná súčasť dedinského folklóru a zmysel života zbedačenej lúzy z miestnych slumov.

Bájok o dedinskom futbale je viac ako futbalistov zbierajúcich ovocie na výherných automatoch a sekery lietajúce vzduchom, vykosťovacie zákroky otvárajúce zlomeniny, rozhodcovia predávajúci zápasy za poldeci, či prestupy hráčov za desať kužeľov (plus dve lopty) sú len fragmentom dookola omieľaných báchoriek. Toto všetko je však iba marketingovou lžou. Pravdou je, že je to oveľa horšie. A toto je autentické svedectvo od jedného z mála, ktorý prežil.

Každú druhú nedeľu sa nahrnie panoptikum vychýrených štamgastov priamo od výčapu v šenku k pipe na ihrisku. Ihrisko na dedine bez bufetu je pre miestnych niečo ako pivo bez borovičky alebo ako klebeta, ktorú do 24 hodín nevie celá dedina. Celých 14 dní prepíjajú dôchodok a dychtivo čakajú na moment, kedy si po omši budú títo báčikovia môcť na domácom zápase opäť oprášiť expresívne výrazy, pri ktorých by sa prežehnával aj samotný Ladislav Meliško.

"Trávnaté" plochy týchto ihrísk sú v dedine multifunkčným komplexom, ktorý sa využíva na požiarnické súťaže, koncerty pseudohudobníkov, chov dobytka a občas aj na futbalové zápasy. Záver jesennej časti nastáva vtedy, keď je potrebné vykopať zemiaky z územia medzi šestnástkami, keďže vnútro malého vápna je poväčšine vyprahnutejšie ako ústa Braňa Mojseja v sobotu ráno. Existuje však aj opačný extrém, kedy je tráva vyššia ako na pasienkoch na Prešovských sídliskách, keďže klub v rámci úsporných opatrení šetrí každý mililiter benzínu, aby sa náhodou nestalo, že nebude na pálenku pre rozhodcov. Je vysoká pravdepodobnosť, že čiary lajnuje Kaliňák najstarší obyvateľ obce s Parkinsonom a dekompenzovanou cirhózou pečene, lebo priamky na ihriskách niekedy vyzerajú skôr ako krivky v Kažimírových grafoch alebo Ficovo EKG. Siete v bránkach boli tkané ešte v období neolitu, a preto sa nikto nemôže čudovať, že sú také zdevastované ako tá Procházkova.

Čo sa týka tvarov ihrísk, tak asi nikoho neprekvapí ich rôznorodosť a priam nonšalantná extravagancia. Obdĺžnik, štvorec, lichobežník, kosoštvorec, či iné kubistické mnohouholníky nie sú ojedinelým zjavom. Vďaka konexiám výnimkám môžu mať ihriská veľkosť tenisových kurtov a hráčom trpiacim klaustrofóbiou sa počas takýchto rizikových zápasov odporúča sedieť na striedačke, ak ňou samozrejme daný klub disponuje. Jedným zo základných pravidiel pre správu ihriska je všetko zamknúť/priskrutkovať/prilepiť/inak zabezpečiť, keďže sa pravidelne stáva, že chalani z ghetta odnesú prenosné bránky do kovošrotu, ukradnú kosačku, či pod rúškom noci vykopú tukáble vedúce k osvetleniu, aby potvrdili príslovie, že pod lampou býva najväčšia tma. Niekedy je potrebné uchrániť liehoviny aj pred vlastnými funkcionármi, a ja som bol osobne svedkom toho, že po monzúnových dažďoch zo zamknutej šatne zmizli z chladničky tri poctivo vypálené domáce destiláty.

Budovy, v ktorých sa nachádzajú šatne, sú postavené zväčša v štýle komunistického ošumelého slohu a smrdia podobne zatuchnuto ako čakáreň na geriatrii. Ďalším mokrým snom každého klaustrofobika je šatňa hostí, ktorá má veľkosť špajzy na kompóty a 15 ľudí sa tam vtesná iba v nejakom vtipe o Somálcoch. Šatňa domácich je naopak o poznanie väčšia a pojme aj špeciálnu barovú skrinku či ohrievač, ktorý dokáže nahriať šatňu za štyri hodiny, v lete. Jediná informatizácia, ktorú nestihol SMER aktuálne na čele s módnym guru Pellegrinim dojebať, bola informatizácia športu, a preto musia dedinské kluby posielať zápisy zo zápasov cez internet. Na to ale potrebujú počítač, ktorý je z mojich skúseností ISSF manažéra najčastejšie imitáciou mašiny zo Slunce Seno a funguje iba silou vôle, pričom na ňom seká aj Solitaire a internetové pripojenie padá častejšie ako perzeidy. Voda v sprchách niekedy smrdí akoby ju ťahali priamo zo žumpy a teplá voda je orwellovskou utópiou, keďže bojlery na celom východe zrejme ujebal Vaský. Sprchové šampóny sú nedostatkovým erárnym artiklom a dobre vyvážený tím musí mať iniciatívneho blbca, ktorý ich pravidelne nakupuje a nenávratne požičiava. V útrobách "štadióna" je zároveň aj miestnosť, kde sa nachádzajú tréningové pomôcky, ako napríklad rozlišovačky, ktoré počas tréningov nerozlišujú hráčov farbou, ale zápachom, alebo kužele, ktoré sú futbalovými schopnosťami prirovnávané k niektorým hráčom. V tomto kumbáli sa nachádzajú aj rôzne druhy „lôpt“. Tie najkvalitnejšie (zápasovky) sú drahšie ako trhová hodnota polovice manšaftu dokopy. Tie tréningové sú buď:

  1. vyrobené zo žalúdkov ošípaných,
  2. hranaté ako Ficova hlava,
  3. zaobstarané z benzínových púmp za natankovanie nad 3 eurá a ľahšie ako prostitútky na Vajnorskej,
  4. ťažšie a väčšie ako medicinbaly a po každom hlavičkovaní sa hráčom zrážajú body z IQ.

Keď som už pri IQ hráčov, tak mi najprv náleží vyvrátiť dogmu, že má každý dedinský futbalista IQ voliča Vzdoru a v hlave opicu s činelami. Poznám minimálne troch dedinských futbalistov, ktorí dokončili bakalárske štúdium na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ďalších dvoch, ktorí si vedia na prvýkrát prevliecť rozlišovačku a dokonca aj jedného, ktorý si tento článok dokáže prečítať. Väčšina hráčov vysokohorských líg pritom patrí medzi členov mensy menzy, kam sa cez prestávky od lopatovania chodia stravovať.

Možno nie sú všetci dedinskí futbalisti laureátmi Nobelových cien či držiteľmi Fieldsovej medaily, no sú aspoň slušnými ľuďmi, zarábajúcimi si vlastnou šikovnosťou. Existujú však aj dediny, v ktorých sa snúbi jebnutosť funkcionárov, fanúšikov a zároveň hráčov. Ničím neobvyklým potom nie sú policajné patroly, prepichnuté gumy, vyhrážky smrťou, inzultácie rozhodcov a kartelové dohody s najbližšími pohotovosťami. Tieto dediny si rokmi vybudovali status psychopatov a sú naň hrdí rovnako ako extrémisti za svoje fašistické názory. Ak sa niekto pýta, prečo tam vlastne normálni ľudia chodia a riskujú vlastné zdravie, tak mu odpoviem otázkou. Prečo ľudia v Pamplone bežia dobrovoľne po uliciach pred býkmi? Prečo sa ľudia rútia dolu strmým kopcom a chytajú syrový kotúč Double Gloucester? Prečo sa ešte niektorí ľudia snažia vyžiť zo slovenskej výplaty?