Koncom mája začne klopať na dvere letná sezóna a peňaženka velí ísť. Takže zimné anoraky zabalíš do kufra úplne na spodok, vrch optimisticky vyplníš letnými tričkami a ak si včera čo-to popil, tak zbalíš aj plavky. Ale veď ak prídu lejaky a šéf zakúri v bavorskej peci, tak možno aj na plavky príde rada. Uvidíme. Alpy sú samé prekvapenie, štvrté leto ma zocelilo a nemôže ma už ničím šokovať. Ráno nebo modré ako Kristovo oko (ok, podľa typológie by mal mať oči hnedé, ale vysvetlite to mojej mame) a na obed už križujú oblohu blesky a gumová kačka sa v detskom bazéniku na terase ustráchane krčí pri kraji. Vtedy rada pozerám z panoramatickej reštaurácie mojej Chefin na hmly a pary nad končiarmi.
A keď sa nudím už nadmieru, idem pozrieť dvoch Čecháčkov, ktorí gastarbeitrujú v hoteli Grüne Tanne dole v dedine. 5 hviezd, chlapci tam robia od deväťdesiateho roku, sú, takpovediac, doma za vodou, každý má už v hlave podnikateľský plán, do čoho na rodnej postati zainvestuje, keď im to tu už pôjde na nervy. Zatiaľ ale ešte zhŕňajú. Musím povedať, že lepších čašníkov ako ich dvoch som zatiaľ nevidela. Neviem, či to bolo tým, že boli dobre finančne motivovaní, čo v kombinácii s českou ukvákanou mentalitou hosťom mimoriadne vyhovovalo, ale bežalo to tam ako na drátkách. Raz som večer sedela u nich v bare, čakala som, kým skončia a pôjdeme „pařit“. Bola tam tlupa Holanďanov, z ktorých jeden vykríkol „Bitte Asbak!“ Oto rezko vytiahol umeleckými prstami sedem koňakových pohárov, umne nalial Asbach Uralt 8y a zaniesol. Hološi skoro skolabovali, že oni chceli len popolník (menkib potvrdí) a tu pristane na ich stole táto pálka. Oto ale vytasil svoj tschechischen Charme a veľmi sa im ospravedlnil za akusticky nezvládnutú objednávku, pričom ale vysvetlil výhody takéhoto drobného zásahu zhora a zázrak sa dostavil. Hološ, ktorého najdrahší vianočný darček pre svoju milovanú bol vyrobený z čajčích pierok nazbieraných vlastnoručne na pláži v Scheveningene, rundu zaplatil a ostatní ju pustili veselo dole hrdlom. Jemu samotnému už asi nepustilo. Jo, s Holanďanmi to Oto vie.
Pařba v ich ponímaní prebiehala trochu posh na môj vkus. Zrejme boli rozhýčkaní svojimi príjmami, ale s nimi sa pilo a jedlo len „vom feinsten“. Mali v GaPa (Garmisch Partenkirchen) svoje lokály, kam chodili a ja som sa v nich v tom čase cítila ako holý v tŕní. Naučila som sa však mnohé, čo sa dalo zužitkovať v mojom ďalšom živote, aj napríklad to, že je klamlivé posudzovať ľudí podľa toho, k akej vrstve sa sami hlásia. Pripomína mi to zakaždým Jiřina Jirásková sťaby grófka Elisabeth von Lansdorf vo filme Zámek v Čechách - Já se nepotřebuju dělat zajímavá. Já jsem zajímavá. Hovořím čtyřmi jazyky, vystudovala jsem kunsthistorii na vídeňské univerzitě a v Baden-Badenu jsem vyhrála čtyřikrát stotisíc předválečných korun a dneska žiju za deset korun denně. Skrátka - tí najzaujímavejší ľudia to nepotrebujú nikomu dávať na obdiv.
A ešte som v reštaurácii am Rießersee jedla toho najlepšieho rotbarscha ever, hoci ja ryby nevyhľadávam. Len ten názov neviem preložiť, v češtine je to okouník zlatavý. Taká červená okatá ryba. Vyzerá blbo, chutí skvele. Ako moje tvarohové pirohy s opraženou krupicou.
To isté sa týkalo trávenia voľných dní. Nie vždy mi to vyšlo tak, aby som šla s nimi, ale ak sa to podarilo, uviedli ma vždy do takých inštitúcií a podnikov, že keby som nebola dobre vychovaná, tak mám otvorené ústa ešte dnes. Tenisové kluby, golfové kluby, súkromné párty bohatých innsbruckých detí, bolo toho na jednu nánu dosť. Ale zaklincoval to až tenisový zážitok zo štvorhry. Chalani nastúpili proti Holanďanom, otcovi a synovi. Všetko bolo super, počasie nádherné, poludnie krásnych hier, len Otovi sa neveľmi darilo. Bol na sieti, dúfal, že to otočí a tu zas nič, tak od zlosti podľa vzoru McEnroeho šmaril raketu o zem. A keďže hrali na špeciálnom tenisovom koberci, raketa odskočila a holandský syn stojaci poblíž to schytal rovno do zubov. Okamžite ho vyvrátilo, zaliala ho krv, našťastie, raketa extrahovala len jeden predný zub a škaredo rozčesla peru. Zachraňovali sme, čo sa dalo, teraz by boli z toho zábavné selfíčka. #holandskoceskavojnazapocata #hlavnezejeraketavporiadku #bermezubabezme A áno, Ota to stálo veľa Asbachov.
Keď to mám tak zhrnúť, títo dvaja Češkovia ma naučili jednu dobrú vec. Ako svoju pracovnú silu nedať za lacno. Vieš jazyk, roboty sa nebojíš, používaš pri práci mozog a nie si lekvár? Máš o 50% viac ako Rakúšan a o 100% viac ako Maďar. Tak s tým rozumne obchoduj a práci, v ktorej ťa neplatia uspokojivo, sa vyhýbaj. Možno sa tomu budete smiať, ale v tej dobe našinca ešte bolo treba učiť, ako si sám seba vážiť, komouši to v nás nevypestovali a ak niečo začalo klíčiť, tak to poliali travexom.
S tým som sa vracala na Slovensko v roku 1999, pretože som kupovala svoju prvú nehnuteľnosť a môj prvý syn nastupoval povinnú školskú dochádzku.
Už nikdy potom som sa v gastronómii nevyskytla. A týmto končím.
