Pohodlne sa usaďte, prehoďte svoje bavorské koleno cez druhé, upíjajte zo svojej rannej Wiener Melange, alebo Verlängertem (hohó!) a čítajte o ukrutných bojoch, ktoré sa zvádzali vo vysokých rakúskych horách medzi tlupami Gastarbeiterov a Einheimischov.

To život začne s vami hrať hru, zo začiatku tak zľahka - v roku 1995 som bola postavená pred životnú situáciu – vycestuj za prácou do Rakúska alebo čakaj na byt pridelený mestom, kde si v poradovníku 723-tia. Hrozne ťažké rozhodnutie, do hodiny som bola pobalená a rezala smer Innsbruck. Tam ma čakala kamoška a pokračovali sme do Ehrwaldu, kde som bola pridelená do rodiny maliara a príležitostného chovateľa lám a majiteľky penziónu. Pôvodný plán mojej práce bol nasledovný: ráno pripraviť raňajky, vypraviť deti do školy a potom sa vytrepať do reštaurácie pri lanovke, opásať zásteru a makať do večera (eufemizmus pre hlbokú noc). Majiteľka penziónu a manželka maliara a chovateľa mala zaránky svoje rituály, ktoré boli nezlučiteľné s prípravou raňajok a činnosťami spojenými s jej deťmi a mesjé maliar mal každoranne na starosti donášku čerstvých žemlí z pekárne, to už bolo nad limit prác, ktoré mal so svojou Weib dohodnuté. Takže som vlastne fungovala ako ozajstná mama, len ma, chvalabohu, ušetrili jednej povinnosti. Dodnes to považujem po mojich deťoch za najväčšie životné terno.

Dovolím si vsuvku o rakúskych (a ako popri mojom zamestnaní tak badám) aj nemeckých ženách. Niečo robíme zle, lebo u nich všetko, napodiv, funguje s polovičnou námahou, akú my vynakladáme na chod domácnosti, starostlivosť o deti, našu prácu. Šéfin som videla variť normálne jeden jediný raz za celý čas, čo som tam bola (4 roky). Dobre, mala reštauráciu, ale počas Ruhetagov (pre Zakiho  - to je Zárva) predsa museli niečo jesť, načo by si dali nainštalovať do kuchyne sporák? V živote som ju nevidela žehliť, ak som neožehlila posteľné prádlo ja, tak ho upratovačka obliekla také zožuté, ako vyšlo zo sušičky. Decká prechádzali školu len tak-tak, nikdy som ju nevidela, aby s nimi sedela nad úlohami alebo sa nejako inak venovala ich problémom. S jedným projektom som jej synovi pomáhala ja, odvtedy som sa ho nemohla zbaviť, chodil za mnou ako pes za klobáskou. Jej muž sa každý podvečer vybral za ňou do penziónu a ona vtedy odovzdala buksu mne a šli domov neviem kam. Keď som sa v noci vracala, nikdy auto ešte nebolo zaparkované doma. Ráno už áno. Nikdy som na tajomstvo takéhoto easy lajfu neprišla. Koniec vsuvky.

Každá, ktorá robila čo i len chvíľu v rakúskej tirolskej gastronómii, vie, že ako prvé si vás príde vyobzerať celá dedina a potom aj všetky susedné. Nebolo to inak ani pri mne, najprv prišli starí Stammgasti, potom kadejakí knechti od vleku a lyžiarskych spolkov a škôl, potom mladí sosáci a šéfin si len mädlila ruky, že ide kšeft, lebo Obstler zurčal potokom. Pretekali sa v tom, kto si objedná čo najnezrozumiteľnejšou tirolčinou, takže som im zahrala pre radosť teliatko a pri „a halba“ som sa zatvárila zmätene, „a pfiff“ plačlivo a pri „a kloanes“ som si čelo pritlačila na pípu a zostala tak zo dve minúty, kým sa nedorehotali. Keď sme si tieto divadielka odbili, boli zlatí (až na tú hnusnú figovú pálenku, ktorú mi zlomyseľne objednávali). Že tú pravú laternu magicu na mňa ešte len chystajú, zostávalo v mojej blaženej nevedomosti.

Pred prvým letným Festom som už bola ich „Efa“ a slávnostne sa išiel do Garmischu kúpiť dirndl. Dva! Šéfin dohliadala na cenu, šéf na vzhľad a tak mám doma krásny dirndl, ktorý si môžem hocikedy obliecť, ale za tie roky sa mi ešte ani raz nechcelo. Možno je to aj tou nostalgiou, keď vybledne to zlé, čo ste zažili, usúdite, že to boli pekné časy. A tú klamlivú esenciu dobrého života predsa len obdivujem radšej na vešiaku.

Až na tie hlúpe lamy. Lamy za všetko môžu.

Pod penziónom mal šéf spravenú oboru s lamami, v nej bol pre autenticitu postavený indiánsky stan, pred ním ohnisko, totem, chýbal už len nejaký cigo, čo by púšťal z prehrávača indiánsku pieseň lásky a imitoval hru na panovej flaute. Lamy využívali turisti, ktorým sa nechcelo niesť na vrchol hory batohy, prenajali si potrebný počet lám na celý deň a v prípade záujmu im večer šéf s kamošom a jeho synom urobili indiánsky večer s opekačkou a chlastačkou. Ráno sme ich nachádzali porozhadzovaných ležmo po obore, na hlavách čiapky z lamej vlny, hoci slnko už mlátilo, no ale veď vieme, jaké je slunko sviňa, jaké sú v ňom díry.

Takto sme si nažívali v svornosti, až zrazu chlapci začali podozrivo často spomínať spln. Vravím si, kam som sa to dostala, čo im hrabe so splnom, snáď nebudú odo mňa chcieť držať nejakú šialenú diétu alebo nebodaj aby som behala holá po lese ako Viktorka u splavu. Ku koncu týždňa sa k splnu pridal aj „der grosse Manitou“. Vraj príde. Pri týchto rečiach som len pritočila ventil na pípe a čapovala som si svoje ďalej, kým nechcú, aby som vítala Manitoua v dirndli, som v suchu.

Spln pripadol na sobotu, ráno sa šlo na trek s lamami, očakával sa bežný soví večer (zas budú húkať do rána). A tu prišla zmena programu, šéfin hovorí - Efa, ideš s nimi na trek, skupina je väčšia ako obvykle, objednali si aj piknik na polceste k vrcholu, tak tam budeš nalievať, natierať a tak.

Achduliebescheisse, za čo?

Ok, pobalili sme sa, naložila som Giacoma (asi najkrotkejší lamiak), vyfasovala som indiánsky klobúk, aby mi nezhorel ksicht a šlo sa. A šlo sa, a šlo sa, a šlo sa. Začala som si robiť starosti o špek a grammelschmalz, čo viezol Giacomo v batohoch, ale vidiac, ako po ceste ostatní dezinfikujú dutinu ústnu a zažívací trakt, som si povedala, poručeno. Dezinfekcia je činnosť náročná, začali sme spomaľovať, lamy mierne znervózneli, asi im ten alkoholový odér nerobil dobre, a tak sme sa zložili (niektorí doslova) k pikniku. Robila som, čo sa dalo, menej sa nedalo. Všetko tam pospalo, niektorí v ruke tak urputne zvierali vôdzku, že chúďa zviera, keď spáslo všetko v dosahu, tak sa snažilo kolenačky dosiahnuť ta, kde bola ešte tráva, tak som milé lamy pobrala z tých ožratých nedobrých rúk a snažila som sa ich popriväzovať o rôzne dostupné prírodné predmety, voľne vyskytujúce sa v okolí. Lama je ale hrozné stvorenie, neviem, či zacítili, že najvyššia autorita (šéf) chrápe, tak sa začali šalieť. Kto nevidel, čo všetko dokáže lamí samec, keď naňho príde veselá chvíľka, nevidel nič. Ziape to ako Mariah Carey na vianočnom koncerte, skáče, pľuje, taký chlpatejší Donald Trump - démon de luxe. Okolovandrujúci sa pristavovali pri tomto prírodnom divadle, mannšaft spiaci a ja bojujúca so šiestimi lamami. Siedmy bol Giacomo a ten celkom poslúchal. Keď mi došla trpezlivosť, začala som tie mŕtvoly prebúdzať k životu, lebo hrozilo, že sa mi lamy rozutekajú po Alpách a ak mi to šéf bude chcieť zosobniť, tak tu budem trpieť do smrti. Nasadila som každého jedného na jeho lamu a dali sme sa na pochod dole k obore. Mala som chuť skočiť s lamou do rokliny, ale človek vydrží veľmi veľa, tak sme nejako dokrívali a ľudské zdochliny som poukladala v stane. Išla som vyložiť náklad do penziónu a vypýtať od šéfin nové noty, podľa ktorých budem teraz hrať. Šéfin mi nabalila nejaké veci na gril, ešte viac chlastu (WTF) a poslala ma do stanu. Oproti mne beží stádo lám. Skáčem do trávy vedľa, pálenka drží! Bežím smerom k obore, zbesilo loviac v pamäti, či som dobre zaríglovala bránu a už vidím šéfa, ako naširoko stojí v rozchliapenej bráne a huláka ako na lesy neartikulovanou rečou niečo v zmysle, že nech sa pracú do pekla, keď nevedia poslúchať. Skladám batoh s chlastom a bežím hore k šéfin, nech volá niekoho, kto tie lamy pochytá, lebo jej starý sa zbláznil a budú problémy. Šéfin chytí telefón a volá gendarmerieov (čítaj žandárov). Mela začína, žandári chcú najprv stanovisko od šéfa, ten nie je schopný zmysluplnej vety, na to sa vyberú lapať lamy a ja (JA!) im mám v tom pomôcť. Našťastie mi napadlo, že syn šéfovho kamoša nešiel s nami, ale na treky niekedy chodí, tak ten bude viac platný, ako ja, čo sa aj žaby bojím.

Krátka slučka: Erwin ich všetky pochytal. Priviedli sme ich do obory, v stane zrazu nik nebol. Tak keď máme lamy, nemáme ľudí? Šéfin nič nevedela, nik nič nevidel. Žandári prešľapovali, či teda teraz ideme po valale naháňať ľudí? Šéfin velí rozchod, kto sa stratil, nech sa sám hľadá. Vrátili sme sa k práci a večer, keď sme išli okolo obory domov, pred stanom horel oheň, postavičky tancovali nejaký zbesilý tanec a spievali kraviny od Zillertaler Schürzenjäger.

Šéfin si len odpľula a potom som mesiac spratávala šéfove periny z gauča v obývačke. Myslím, že si v duchu hovorila – teraz nech ti dá ten tvoj Manitou.

To Bolo, Co? (dľa vkusu možno odstrániť čiarku)