Aby mi tie dni v nemocnici rýchlejšie ubiehali, pracovala som. Bez notebooku, bez všetkých podkladov, ktoré som potrebovala, bola som žolík na telefóne. Lebo veď uzávierku spraviť treba a nikto ma nevedel zastúpiť. Aspoň som si dokázala, čo všetko si pamätám. A tak babičky na izbe počuli všetky účtovné čachre-machre. Čas sa vliekol. Ráno tak ako každé iné začalo hygienou v lavóre. Stále som naň nedosiahla. Keď som sa pýtala na sprchu, tak ma zvozili, že sedieť nemôžem, aby ma dali na vozík. Stále som sa dožadovala doktora BudemNaVásSrať, aby som sa ho mohla opýtať niečo o mojom stave. Neúspešne. Na vizite za tých pár sekúnd, čo sa mi venoval, mi len odvrkol zastavím sa za vami neskôr. Nezastavil. Ani prepúšťaciu správu som nepreberala od neho. Ale čo stihol cez vizitu povedať, bolo, že príde rehabilitačná sestra a začneme cvičiť. Wuej, dám si do tela. Aerobik, zumba alebo čo to bude? Krúženie prstami na nohách. Keď som to úspešne zvládla, prešli sme aj na členky. Ale všetko s maximálnou opatrnosťou, pomaly, jemne. A takto môžete cvičiť kedykoľvek cez deň, keď mi napadne, aby svaly neochabovali. No do prdele. A ja som dúfala, že ma postavia na nohy.

Teraz moja naj story za ten pobyt. Hlavná hrdinka bola babička ležiaca vedľa mňa. Každé ráno si namaľovala celú tvár, dala si červený rúž, učesala si krásne vlasy, drdolček, jak sa patrí. Nechápala som. Bola som rada za moju hygienu vlhčenými utierkami, a nieto sa ešte česať. To nerobím ani doma, tak načo ešte v nemocnici, pre koho, preboha? Ok, chcela sa páčiť. Tetuška bola po operácii bedrového kĺbu a bola ako inak nechodiaca, ale tým, že mala asi 30 kíl aj s posteľou, mala cievku a nemuseli jej nosiť misu. Bolo poobede a prišli návštevy. Dve hodiny rozptýlenia z domu. Dve hodiny jedenia všetkého dobrého domáceho, čo mi priniesli. Každý mal pri posteli tých svojich. O piatej sestrička začala všetkých vyhadzovať, no ujko, syn tetušky odvedľa, sa nedvíhal a stále sa obšmietal okolo nej. Počkal, kým sestrička doniesla na podnose jedlo a každému v malej miske tabletky. Niekoľkýkrát požiadala pána, aby už odišiel. Ten sa tam ešte pomotkal a nasypal tetuške ešte zo desať iných liekov do misky. Tetuška s chuťou zbodla večeru a všetky nachystané lieky. Zaspala, ani som sa nestihla diviť.

Bola noc, tma. Počujem divné zvuky, ako keď mokré dlane a chodidlá dopadajú na gumenú podlahu a odliepajú sa od nej. Zdvihla som hlavu, dvere na chodbu boli pootvorené a na zemi sa po štvornožky plazila tetuška. Bol to pohľad ako z hororu Kruh, tmavé vlasy jej padali smerom do tváre, bola vychudnutá na kosť, v nočnej košeli, z ktorej jej trčal zadok. Fakt som sa zľakla, že mám nejaký hororový sen. Nebola som sama, ktorá sa zľakla. Hneď ako som zazvonila na sestričku a vybehla na chodbu, začala jačať, keď tam tetušku uvidela plaziť sa. Doniesli ju do postele, dali jej plienku, keďže si vytrhla cievku a kázali jej spať. Neprešlo ani desať minút a tetuška začala zliezať z postele. Kým stihla tresknúť na zem, zvonila som na sestričku. A tak sa to opakovalo niekoľkokrát, až ju nadránom priviazali k posteli. Budíček bol samozrejme o piatej, klasika. Ani som nestihla zaspať. Tetušku odviazali, natiahla sa a skonštatovala, ako sa dobre vyspala. V tom momente som začala byť zlá, veľmi zlá. Rozkričala som sa na ňu, že teda ona sa asi vyspala, ale nikto okrem nej. Že vystrájala celú noc.

Nedostatok spánku na mňa doľahol. Neskôr som sestričke povedala, že som videla, ako jej syn dával aj iné lieky. Bola som bonzáčka. Ale keď ju chce synáčik dostať zo sveta, nech to robí doma a nie že my si odserieme, čo ona vystrája. Na otázku, či je jej syn doktor, odpovedala “nieee, kdeže, on je murár” a teda odkiaľ mal lieky a čo to bolo, nedalo ani sestričkám, tak sme sa dozvedeli, že boli z Ameriky, že si o nich prečítal na internete a objednal ich. Synáčik chcel maminke len dobre. Alebo chcel už dediť. To nevie s istotou nikto. Ale celá táto “funny” noc smerovala k tomu, že mi vypli zvonček. Človek sa môže aj pocikať a nemá šancu sa dozvoniť sestričkám. Dvere boli výnimočne zatvorené. Hlas mám dosť piskľavý, tak som jačala. Čo už, že som asi vystrašila všetkých na poschodí, ale radšej to, ako si pomočiť posteľ. A keď som sa pýtala novej služby, prečo mi zvonček vypli, povedali “vraj ste v noci veľa zvonila”. Aaach, do mňa vošla zlosť ešte väčšia. Plakala som od zúfalstva, že ja už fakt chcem ísť domov a keď ma tu mienia nechať, nech mi dajú tiež nejaké fasa lieky z Ameriky, lebo už to nerozdýcham.

Pozitívum toho dňa bolo, že som v cvičení pokročila a skúsila som si sadnúť. Cieľom bolo, aby som sa naučila s barlami chodiť na záchod a aby ma pustili domov. Tak povedal iný doktor na vizite. Prvé sedenie. Wau. Vidím aj, čo je za oknom, nielen oblohu. Chrbát má úľavu. Točí sa mi hlava, nie, ja som fakt nepila. Zahmlieva sa mi pred očami. Ľahnem si späť. Naordinovaná je cola a musím si zvýšiť tlak, inak sa postaviť nemôžem. Ďalší deň nadupaná colou sedím bez točenia hlavy. Super pocit. Môžem sa postaviť a oprieť sa o podstavec pod pazuchy na kolieskach, nie klasické barly. Pravú nohu som zaťažiť nesmela. Zasa prišli točáky. Pokus je neúspešný, musím si ľahnúť. Rehabilitačná sestrička mi sľúbila, že si na mňa spraví čas aj poobede a skúsime to znovu. Tak sme skúsili.

Prešla som na záchod. Bol to neskutočný pocit. Vôbec mi nevadilo, že stojí pri mne. Ja som po niekoľkých dňoch sedela na záchode. Kto o takú vymoženosť nepríde, nevie, že si to má vážiť. Začínam sa tešiť, už len dostať normálne barly a ide sa domov. Cesta na izbu bola dlhá a ešte šťastie, že mojej rehabilitačnej sestre prišiel na pomoc aj ďalší rehabilitačný brat, lebo dva metre pred posteľou sa mi zahmlilo pred očami a prebrala som sa v posteli. Ach, ten môj nízky tlak. Ale prvý úspech bol za mnou. A už pôjdeme do finále.