"Dostal som pokutu. Nedal som deti očkovať a teraz mám za to platiť," pochváli sa nám kamarát a s víťazoslávnym pohľadom Fica po voľbách čaká na našu reakciu. Tou ho asi trochu sklameme, lebo namiesto potlesku, potľapkania po ramene a objednania šampanského sa mu ujde sprcha kamarátskej kritiky, vulgárnej, ale láskavej zároveň, ktorej myšlienka sa dá zhrnúť jednou vetou: "No nejebe ti trochu?" Aj napriek všetkej našej snahe ostáva kamarát presvedčený o tom, že spravil dobrú vec, a že sa mýlime.

 

Keď vám v minulosti celé vaše okolie vravelo, že ste blbec, neostávalo nič iné, iba sa trochu zamyslieť nad tým, či asi nemajú pravdu. Koniec koncov, keby ste boli nepochopeným géniom, asi by ste teraz sedeli v CERNe a nečítali tento článok. Krčmové odmietnutie bolo lakmusovým papierikom jebnutosti vašich myšlienok, v prípade hromadnej kritiky ste prestali rozmýšľať nad pičovinami a začali sa venovať ozajstným témam, ako napríklad prečo je Premier league najpreceňovanejšia liga na svete, alebo či sú všetky ženy tak psychicky labilné ako tenistky.

 

Ak mal Internet niekedy slúžiť ako novodobá agora na rozumnú diskusiu, konfrontáciu faktov, prípadne výmenu názorov, tak zlyháva viac ako erekcia po sedemdesiatke. Namiesto toho aby sme sa rozprávali s ľudmi, ktorí vidia vec inak ako my, hľadáme ľudí rovnakých, ľudí, ktorí majú rovnaký názor ako my a potvrdia nám aj tú najšialenejšiu teóriu. Na internete nie si sám s akoukoľvek prijebanou myšlienkou a milión debilov mysliacich si to isté musí mať pravdu. Krčmové pritakávanie kamarátov je nahradené virtuálnou masážou ega, na potvrdenie domnienky stačí nájsť človeka, čo si myslí to isté čo ja. Obskúrne chujoviny, písané ľudmi, čo im sami neveria, kedysi vychádzali v pár stovkovom náklade, sú dnes iba dve kliknutia ďaleko a na očiach všetkých ľudí. Žijú si svoju renesanciu a stávajú sa druhým mainstreamom, studňou pravdy pre jednoduchých ľudí, ktorí si v záplave informácii vyberú tú, ktorá je iná ako všetky ostatné.

 

"Je to môj názor," vraví diskutérka, ktorá si myslí, že učiteľský štrajk je dielo mimovládok USA (platí tieto mimovládky USA, alebo Rusko?). Vyjadrenie názoru sa stalo ukončením diskusie, pretože názor je neotrasiteľná skala, ktorá je nedotknuteľnejšia ako novorodenec v papamobile. Názor nemôže byť hlúpy, prijebaný, absolútne mimo, názor skrátka je a iný nebude, a musíme ho rešpektovať, aby sme náhodou nikoho neurazili. Vo svete nehybných názorov existujú iba extrémy, buď si slniečkár alebo nácek, stredná cesta neexistuje. Samonasieracie typy zažívajú zlaté obdobie, lebo sa môžu uraziť na čokoľvek a konečne to nie je ich problém, keďže konšpirátori nastavili latku ignorácie faktov tak vysoko, že sa dá iba podliezť. Ak náhodou napíšeš, že učitelia sú sebeckí, lebo neprotestujú za zlepšenie platov pokladníkov v Lidli a ľudia ti povedia, že to je kandidát na cenu Mezenskej argument, tak sa stále môžeš uraziť, že ľudia nerešpektujú tvoj názor. Kľudne si ma tu mínuskujte, viem, že je to preto, lebo ma nemáte radi, nie preto, čo píšem.

 

Na internete platí post-Sokratovské viem, že všetko viem, a tak sa aj v diskusii o organických prídavkoch do hnojiva dozviete, že imigranti sú židomoslimova, platení židokurvami, ktorí prišli židorozložiť našu civilizáciu, pretože americká ekonomika krachuje a vojna v Európe ju zachráni. V dobe mudrlantov je byť bez vyhraneného názoru na každú tému novodobé faux pax, trápnejšie ako podkolienky vo flip flopoch. Obklopení vševedmi, ktorí sú vyzbrojení názormi na všetko, ostanete prebití krupobitím pseudofaktov, voči ktorým neexistuje obrana, dôležitá je iba kvantita. Jedinou obranou je zaujať jednoznačný postoj a proti argumentom sa obrniť magickou vetou: "Je to môj názor". A kruh sa uzavrie.