Povedzme si úprimne, nikomu sa už nechce čítať o deťoch a veciach s nimi spojenými, preto som sa veliteľsky rozhodol načrieť do spomienok minulosti. Výsledkom tohto načierania je (ako už samotný nadpis naznačuje) nazretie do mojich dobrovoľníckych zážitkov. Ako sa však normálny/krásny/sebavedomý absolvent Financií, Bankovníctva a Investovania dá nahovoriť na dobrovoľníctvo ako zmysluplnú voľnočasovú aktivitu?
Kto tipoval ako hlavný dôvod ženu, máte veru pravdu. Ešte z legálnych dôvodov uvádzam, že podobnosti (skutočné či domnelé) s akoukoľvek reálnou dobrovoľníckou organizáciou sú dielom čistej náhody lomeno vaším osobným problémom.
Tak som sa stal dobrovoľníkom. Moja prvá úloha, pretože osobnostné telesné dispozície ma k tomu predurčovali, bola prevtelenie sa do roly vyhadzovača na benefičnom koncerte v teraz už neexistujúcom zábavnom zariadení. Chápete, holá hlava, skoro dva metre, nejaká tá nadváha navyše, no úplný no-brainer. Háčik bol ale nasledovný. Absencia akéhokoľvek zoznamu hostí mi to celé dostatočne komplikovala. Ako teda dokážete rozoznať, ktoré menšinové dieťa/žena/muž má dovolený vstup a ktoré nie? Tak som to vyriešil svojsky a púšťal zaradom každého. A na chvíľu bolo dobre.
Úspešné splnenie prvotnej úlohy mi otvorilo dvere do temných zákutí dobrovoľníctva, a tak som teda začal chodiť s pani M. (vtedy ešte bola pani P. (rozumej priateľka)) za deťmi do detského domova. Keďže „náš“ domov bol celkom ďaleko, vždy sme dostali na cestu aj auto a až pri ňom som pochopil nekonečnú pravdu o tom, že ak auto patrí firme, treba z neho vyžmýkať maximum. Raz som dokonca musel celou cestou držať dvere od kufra, pretože hrozilo ich odtrhnutie. Ale pani M. bola už vtedy dobrá vodička, a tak sme tieto veci prekonali úplne v pohode. Na čo však aj teraz s humorom spomínam bola absencia akéhokoľvek tréningu, ktorý človek pred prvou návštevou (či de facto kedykoľvek potom) dostal. Proste ste tu, tu je auto, tam je domov, riaditeľka vás čaká a vyberte si nejaké deti, s ktorými budete pracovať a hotovo. Až neskôr som pochopil, že jednoducho tých detí tam bolo naozaj mnoho a venovať sa všetkým nebolo skrátka možné.
No ale o čom sa športovo zapálený milovník xboxu bude rozprávať s rómskymi deťmi? Samozrejme o tom, čo som sa o tejto menšine napočúval od (opodstatnene) militantného otca, to možné nebolo. Jednak som chcel urobiť dojem na pani M., druhak mi ich bolo celkom dosť ľúto a tretiak ešte by ma zbili alebo čo. Plus pochybujem, že tieto deti vedia o tom, čo je vlastne napalm a ako sa dá kreatívne použiť za účelom zníženia doby trvania ľudského života.
Čiže v začiatkoch sa nerobili žiadne previerky, psychotesty, nič. Jednoducho vás hodili do blatom zamútenej kapučínovej vody a idete na to. Ešteže som mal okolo seba dostatok ľudí so skončenou sociálnou prácou (počítadloUrážokSociálnejPráce=1), lebo inak by mi fakt nebolo jasné, čo na tieto deti platí. Ešte pre upresnenie. V detských domovoch rodinného typu žili deti v rozmedzí 4 - 17 rokov a my sme si vybrali asi zo desať z nich. A potom to ešte len začala byť celkom zábava.
Okrem klasických poobedňajších návštev jeden – dva razy za mesiac sme ich aj raz ročne brávali na tzv. tábor. To nám ich zvyčajne vytešené vychovávateľky doniesli na miesto určenia, „džabli“ nám do dobre vychovaných úsmevov ich preukazy poistenca (ruka v ruke s rozpisom, kto má kedy užívať aké lieky) a pakovali sa preč. Sprvoti ma udivovali dve veci. Prečo sa tak tešia, keď sa môžu zbaviť „svojich“ detí (keďže teraz už mám vlastné, údiv zmizol) a prečo takmer každé jedno dieťa berie nejaké lieky. Hlavne lieky na hyperaktivitu boli dosť v kurze. Opäť, len tak sme sa traja starali o dvadsať detí, bez raňajok, ničoho. Ale malo to aj svoje pozitíva. Ak vo vás niekto verí, tak idete do vecí po hlave a robíte to najlepšie, ako viete. Čo teda urobíte, ak jedno dieťa udrie druhé? Naučíte ho doslovný zmysel slovného spojenia o oku za oko. Čo urobíte ak dieťa dostane na tábore vysokú teplotu a bojíte sa, aby mu nezapadol jazyk? Vymyslíte mu hru, pri ktorej z rozličných príčin musí každých tridsať sekúnd vyplaziť jazyk. Čo urobíte ak si chce dieťa minúť celé mesačné vreckové na horalky? Vysvetlíte mu princípy šetrenia, časovú hodnotu peňazí a nakoniec mu aj tak tie horalky dovolíte kúpiť.
Táto doba temna ale trvala len do momentu, kým sa nám jedna pubertálna domováčka na tábore začala vyhrážať vyskočením z okna a dlhodobo odmietala vyliezť spod postele. Chvalabohu reagovala aspoň na mňa ako silný mužský vzor, čo s veľkými ťažkosťami niesli všetky ostatné dobrovoľnícke kolegyne lomeno absolventky sociálnej práce, podľa všetkého omnoho erudovanejšie pripravené na takéto situácie zo školy (počítadloUrážokSociálnejPráce=2). Po tejto tortúre sme si prešli školením ako zvládať takéto deti a aj keď to za veľa nestálo, snaha sa cení. Ešteže sa nič horšie nestalo, lebo mať na starosti toľko detí bez akéhokoľvek výcviku, to bolo doslova „koledovanie“ si o problémy.
Očividne sme ale neboli jediní, ktorých takéto čosi postretlo, a tak sa organizácia rozhodla trochu pritvrdiť. Zrazu sme museli podpisovať tajomné zmluvy, čo trochu preriedilo dobrovoľnícke rady. A pretože vzdelávať sa treba kontinuálne, vrchnosť v Bratiske vymyslela Akadémiu. Tú museli absolvovať všetci noví dobrovoľníci. Ako však vznikne taká dobrovoľnícka Akadémia? Kto si myslel, že sa zoberie niekoľko mnoho expertov s dlhoročnými skúsenosťami v relevantných oblastiach a vytvorí prednášky, predmety a cvičenia, myslite znova. Dobrovoľnícka akadémia sa robí inak. Zoberiete si tak do stovky dobrovoľníkov bez praxe (najlepšie s vyštudovanou sociálnou prácou počítadloUrážokSociálnejPráce=3) na jedno miesto a prikážete im vytvoriť si študijný plán a predmety, aké by sa im k životu hodili. Aby ste nepovedali, že nevidím poloplný pohár, tak aspoň ďalšie generácie dobrovoľníkov tak trochu vedeli do čoho idú.
Ale samozrejme o rozhodnutia od zeleného stola nebola núdza. Tak napríklad. Niekto super múdry raz vymyslel poučku, podľa ktorej je dieťaťu najlepšie v jeho biologickej rodine. A čo, že dieťa cez prázdniny na návšteve doma znásilní strýko, súrodenci mu popredajú diskmen a iné veci (aby ste vedeli aký som už starý) a rodičia mu „náhodou“ spália všetko oblečenie. Asi preto majú tieto organizácie dobrovoľníkov prevažne v mladých ľuďoch. Veď tvarovateľné mysle sú predsa požehnaním z nebies. Len sa nepúšťajte do otvorených diskusií s vrchnosťou. Moja snaha vysvetliť nadriadeným, že jednému konkrétnemu dieťaťu doma lepšie nebude (a ono samo domov ani ísť nechce) sa nestretlo s pochopením. Ale zase na ich obranu, ak človek prestane chodiť do terénu, tak veľmi rýchlo stráca kontakt s realitou.
(snáď bude aj pokračovanie)
