Hudobník a výtvarník z kenského slumu vystúpi o pár dní na najväčšom slovenskom reggae festivale Uprising. 

Ešte pred pár rokmi bolo pre neho vycestovať z Afriky len nedosiahnuteľným snom - rovnako ako stáť na jednom pódiu s veľkými svetovými hviezdami reggae. Jeho sny sa práve plnia aj vďaka režisérovi Braňovi Vinczemu, autorovi dokumentu o Shoe Shine Boyovi s názvom God is real (Boh je skutočný). Braňo pre Shoe Shinea natočil aj pár videoklipov a práve pripravuje pokračovanie prvého filmu. 

 

Shoe Shine Boy má veľké sny: byť najväčším reggae producentom a promotérom, organizovať koncerty, pomáhať chudobným umelcom z ghetta, aby mohli rozvíjať svoj hudobný talent. Najmä chce však svojou hudbou šíriť pozitívny odkaz - pozdvihovať utláčaných a bojovať za práva bezmocných. 

 

Hovorí, že keď sa to podarilo jemu, môže to dokázať každý. 

 

Tentokrát si rozhovor môžete vypočuť v originálnom znení, prečítať v preklade a samozrejme sťahovať. A nezabudnite nás lajkovať na facebooku!

Shoe Shine zdraví JF3!



Interview in english:

{audio loader:17b8FF}Fantastická trojka|Shoe Shine Boy edition|JF3_7_Shoe_Shine_Boy.mp3{/audio}





Shoe Shine Boy: V slume si sám za seba
 

Lena: My sme o tebe prvýkrát počuli v Braňovom filme. Dojalo nás to a ohromilo a veľmi sme sa s tebou chceli stretnúť. Ty si ten dokument asi videl - čo si o ňom myslíš?

 

Shoe Shine Boy: Bol super, mne osobne sa fakt páčil. 

 

L: Ako si sa s Braňom prvýkrát stretol?

 

SSB: Jedna dáma z eRka (dobročinná organizácia pomáhajúca v afrických slumoch) prišla do Nairobi robiť dokument o umelcoch a umeleckých skupinách zo slumu. A raz, keď som bol len tak na ulici,mi niekto zrazu zavolal - bola to Danica, ktorú som predtým vôbec nepoznal. Takže som si hovoril: kto je táto biela osoba, a čo odo mňa chce? Na druhý deň sme sa stretli a ona mi povedala o projekte eRko a ako plánujú robiť dokument, a ja som jej povedal, že to urobím rád. Už na druhý deň sme s tým začali v malom nahrávacom štúdiu Star Records v mojej štvrti. To bolo v roku 2009. A keď už sme robili ten dokument, poprosil som Danicu a Braňa - keďže majú také super technické vybavenie, ktoré je v ghette ťažko zohnateľné - či by im nevadilo natočiť pre mňa nejaký videoklip, alebo dva či tri… Urobili sme najskôr jeden s názvom God is real. Braňovi to síce nejaký čas trvalo dokončiť, ale keď mi to poslal do Afriky, rozdistribuoval som to televíznym staniciam a do matatov. Matatu je dopravný prostriedok, ktorý v Afrike používame, Nissan dodávka s malou obrazovkou vnútri - a funky hudbou, ktorá odtiaľ reve. Máme aj VJ-ov, ktorí zmixujú videá od rôznych umelcov, spracujú jedno- či dvojhodinové DVDčko a pošlú do matatov, ktoré to potom rozpeckujú! Takže to je ďalší prostriedok na šírenie hudby - pouličné médium.

 

L: Ako si sa vlastne dostal k hudbe?

 

SSB: Všetko to začalo na strednej škole na športovom dni, kde sa objavil aj soundsystém. Mňa v škole poznal každý učiteľ aj študent - ale nepoznali ma v dobrom! Vedeli o mne kvôli samým problémom. Takže učitelia si nikdy nemysleli, že by som mohol urobiť niečo dobré. V tento športový deň potreboval riaditeľ, aby sa niekto postaral o soundsystém - a to som jednoducho musel byť ja… Hneď som sa s ním musel skamarátiť:-) Zobral som mikrofón a pekne som to roztočil, ani som nevedel ako… Vtedy som vôbec netušil, že som to urobil tak dobre. Na druhý deň za mnou prišli nezávisle traja učitelia a povedali mi: Steven, máš talent - pracuj na ňom!  Hovoril som len: Okej, určite… No neskôr poobede ku mne prišla učiteľka - jedna z mojich najväčších nepriateliek! - a hovorí: Chlapče, videla som v tebe niečo dobré! Postaraj sa o to, aby si to rozvíjal, môže ťa to niekam doviesť. Na druhý deň prišiel ďalší učiteľ, ktorý dozeral na hudobný a divadelný krúžok, a povedal mi: Hej, ako to, že ťa nikdy nevidím v mojom krúžku? Vtedy som nad tým začal vážne uvažovať. 

V škole sme tiež mali krúžok známy tým, že v ňom boli samí grázli, doň aj chodilo najviac ľudí - mohli ste tam nájsť každého tvrdohlavého žiaka. Tam sme napodobňovali spevákov, hudbu, ktorú sme poznali z nočných klubov. Každý má rád určitú hudbu, a keďže ja mám rád reggae, imitoval som hudobníkov ako je Sizzla, Capleton, Gentleman… Iní zase imitovali Tupaca alebo Notorious B.I.G. Krúžok bol každý piatok popoludní iba o hudbe - o búchaní na lavicu a rapovaní. Postupne som po ukončení strednej školy prenikal do tanečných klubov Nairobi. Zúťastňoval som sa rap battlov, a to bolo super - väčšine protivníkov som to totálne natrel. Bolo to parádne, ale keďže som zatiaľ nemal nahratý singel, nemohol som sa posunúť nikam ďalej. A nechcel som sa zastaviť! Neskôr som v ghette spoznal chalana, ktorý ma predstavil ľuďom z eRka, pokračoval som aj v cibrení svojich hudobných zručností. Nechali sme si od chalanov z ciest nosiť trebárs albumy od Gentlemana, a lokálne albumy sme získali hneď ako vyšli - niekedy sme ich dokonca mali skôr ako rádiá v Keni, takže sme boli popredu! Bolo však pre mňa veľmi ťažké dostať sa do nahrávacieho štúdia. Potom som sa zoznámil s chlapíkom z predmestia menom Yan, ktorý šéfoval malému štúdiu Utopia Records.  Tam som nahral svoj prvý singel. Nebola to taká kvalitná melódia, ale ja som bol veľmi sebaistý: Vy neviete, ako to mám vychytané!  

Také boli moje začiatky. 

 

L: Tvoje skutočné meno je Steven - prečo si si vybral prezývku Shoe Shine Boy?

 

SSH: Na strednej škole som mal rád jeden song od Anthonyho B, kde sa spieva "Hoď dolár chlapcovi, čo čistí topánky, je to dobrý chlapík…"  To som si zvykol spievať, tak mi kamoši dali tú prezývku. Ale má to aj istý hlbší význam. Pre mňa je to tak: ak si umelec, si istým spôsobom vodca. Tvoji fanúšikovia sú ľudia, ktorých vedieš. A ako vodca musíš ukázať svoje vodcovstvo  - tak, že budeš slúžiť. Tak ako čistič topánok leští topánky, ukazuje svojím príkladom, ako sa dá slúžiť ľuďom. Aj v Biblii sa píše - Ježiš umýval svojim apoštolom nohy.  Ako vodca ukazoval apoštolom, ako viesť iných praktickým spôsobom. Musíš robiť veci prakticky. 

 

God is real

 

L: Steven, ty inšpiruješ toľkých ľudí… bol v tvojom živote niekto, kto inšpiroval teba, niekto koho obdivuješ?

 

SSB: Áno. Začal som počúvať reggae ešte ako malé decko. A môj úplne najobľúbenejší hudobník je Anthony B, potom Sizzla, Capleton - to sú ľudia, ktorí pre mňa veľa znamenajú. Počúval som ich hudbu a sníval som, že jedného dňa nejako - ak Boh pomôže - sa s nimi stretnem tvárou v tvár. A tento sen sa stáva skutočnosťou! V roku 2007 som stál na jednom pódiu z Teddy Danom z Jamajky, o rok neskôr to bola Chevelle Franklin, vlani prišiel do Kene sám King Stitch a mohol som si s ním zahrať! No a tento rok je zatiaľ najväčšia pecka - stretnem sa s Gentlemanom, Lutan Fyah, Capletonom, Gentlemanom, s Mr. Perfectom… To je ako splnený sen. Ďalším mojím snom je navštíviť celú Európu, Britániu, Ameriku, Austráliu, Japonsko, a rozširovať tam mojou hudbou pozitívne vibrácie, pozdvihovať utláčaných a vracať nádej zúfalým. 

 

Ingridka: Ty si teraz prvýkrát vycestoval zo svojej krajiny, však?

 

SSB: Prvýkrýt som preč z Afriky. Hral som už v Ugande so svojou skupinou, bol som aj v Tanzánii, niekedy cestujem na vystúpenia. Ale v Európe som prvýkrát. Všetko sa mi tu strašne páči. 

 

L: Naozaj? Aj jedlo?

 

SSB: Áno, jedlo je fajn, je pripravené iným spôsobom, ale je dobré. 

 

I: Braňo ti niečo uvaril?

 

SSB: Áno, rastaman mi spravil mäso, ryžu a šalát. 

 

Braňo V.: Nemá rád štipľavé!

 

SSB: Áno, nemám rád čierne korenie.

 

L: Včera sme ťa videli vystupovať v Bateliéri a bolo to namakané. Pôsobil si veľmi živo a energicky. Mávaš niekedy aj trému?

 

SSB: Niekedy som trochu nervózny pred vystúpením, ale tentokrát to bolo iné. Keď som sem prišiel, Braňo sa so mnou rozprával, a navrhol mi, aby som šiel najskôr vystúpiť do Subclubu, len tak neplánovane - hrali tam práve nejaké reggae. Že môžem urobiť hosťovačku a zbaviť sa tak trémy. A to bol super nápad, všetok strach a napätie tam zo mňa opadli. Takže na druhý deň v Budapešti som sa už naozaj len tešil, rovnako ako na bratislavský Bateliér, a veľmi sa teším aj tento víkend na Uprising. Ale niekedy som nervózny, inokedy som zasa hrdina!

 

I: Cítil si spätnú väzbu od obecenstva?

 

SSB: Áno, veľmi sa mi páči, ako Európania žúrujú - kým hrá dobrá hudba, hýbu sa a tancujú do rytmu, či ťa poznajú alebo nie. Bol som prekvapený aj v Subclube - úplne som tam to obecentvo ovládol! Všetci veselo skákali a veľmi dobre reagovali, rovnako v Budapešti. Takúto spätnú väzbu mám rád, je to príjemné a povzbudzujúce. Tým viac mi to dodáva energie, čím viac sa ľudia hýbu.

 

Still Strong

 

L: Ty si aj výtvarník, nielen hudobník. Akému umeniu sa venuješ?

 

SSB: Maľujem abstraktné obrazy na plátno a na pohľadnice, vyrábam aj sandále z pneumatík a rôznych iných materiálov - tie sú veľmi pekné, nechávam ich predávať po meste a z toho mám peniaze na prežitie. Takto si zarábam na živobytie - hudbou a umením.

 

L: Takže z toho problémového chlapca si sa stal dosť úspešným…

I: Do akých problémov si sa vlastne dostával?

 

SSB: Bol som drzý, šaškoval som, a nikto mi nesmel robiť zle, lebo som mu jednu šupol… Za trest ma posielali domov alebo sekať trávu v školskom areáli. Niekedy som aj kradol učebnice a predával som ich, aby som mohol ísť do klubu. Utekal som z triedy, keď som sa nudil... Priveľa problémov!

 

L: Povieš nám niečo o svojej rodine?

 

SSB: Len moja mama je nažive, tatko pred pár rokmi zomrel. Nebývam už s mamou - ona žije s mojimi mladšími sestrami, a staršia sestra je vydatá. Navštevujem ich.

 

L: Takže rodina je na teba hrdá.

 

SSB: Áno, teraz konečne áno, ale predtým… Môj otec nechcel o hudbe ani počuť! Keď videl, že idem do klubu, mal som prúser, prísne ma potrestal. Takisto keď ma videl s walkmanom alebo diskmanom. Ale dnes už ma prijali takého, aký som.

 

I: Sú aj iní členovia tvojej rodiny talentovaní ako ty?

 

SSB: Áno. Moja malá sestra je dobrá speváčka, tá druhá tiež, ale tá je trochu hanblivá.

 

I: Plánujú byť tiež profesionálnymi hudobníčkami?

 

SSB: Keď som doma, dávam im všetku možnú podporu. Vždy sa s nimi rozprávam a povzbudzujem ich. "Ak to myslíš vážne, môžeš to dokázať. Ale ak len tak blbneš, alebo sa hanbíš, ostaneš pekne tu.":-)

 

L: V Braňovom dokumente sme počuli aj to, že nevidíš hudbu len ako pekné tóny, ale aj ako spôsob prenášania istého odkazu. Aký odkaz chceš odovzdávať? 

 

SSB: Skutočný život, skutočné skúsenosti a zážitky sú mojou inšpiráciou. Čo vidím na ulici, čo sa deje okolo mňa, čo zažívajú moji kamaráti. Rozhodol som sa, že budem hovoriť o realite. Lebo život je reálny, nemusím ho prikrášľovať. Spievam o skutočných stránkach života, o povzbudzovaní utláčaných. Zodvihnúť hlas, hovoriť za tých, ktorí nemôžu hovoriť sami za seba, brániť spravodlivosť. Bojovať proti rôznym formám zla a vyzvihovať správne a božie cesty. Som Kresťan, a Biblia je mojím zákonom. 

 

L: Dokument o tebe sa volá "Boh je skutočný", čo samo o sebe vzbudilo istú pozornosť, pretože tu nie je veľmi cool veriť v Boha, najmä medzi mladými ľuďmi. Čo znamená spiritualita pre teba?

 

SSB: Uctievaj svojho Pána celým svojím srdcom, svojou vôľou, všetkým. Boh je ten, ktorý je za všetko zodpovedný, stačí aby sa na chvíľu odvrátil a ty si ničím. A druhý princíp je: miluj svojich bratov a sestry, zaobchádzaj s nimi dobre, tak ako chceš aby oni zaobchádzali s tebou. Keď vidíš brata padnúť, podaj mu pomocnú ruku. 

 

L: Aký je tvoj najväčší sen?

 

SSB: Vlastniť veľkú reggae rádio stanicu, stať sa jedným z najväčších reggae promotérov a producentov, viesť nahávacie štúdio, ktoré bude dávať šancu mladým nastupujúcim umelcom, ktorí majú talent, ale nemajú príležitosť ho rozvíjať. Chcem byť ako Sveťo! (Sveťo - DJ Simple Sample, jeden z organizátorov Uprising festivalu) Chcem to naozaj dokázať. A možno aj urobiť taký veľký koncert ako je Uprising v Keni a pozvať veľkých svetových umelcov.

 

I: A smeruješ k realizácii tejto túžby?

 

SSB: Áno, minulý rok sa mi podarilo zorganizovať menší koncert v slume, a bolo to super, jedna kamarátka - raperka z Austrálie prišla vystúpiť… Takže sa to skutočne deje. Tento rok chcem tiež urobiť koncert. Pomaličky, krok za krokom to bude rásť a potom to bude také veľké ako Jam Jam, Uprising, Summer Jam v Nemecku, možno až ako odovzdávanie cien Grammy!  

 

L: Ako tráviš bežné dni?

 

SSB: Nemám veľmi naprataný program. Vstávam skoro - okolo piatej, vzdám vďaku, modlím sa, potom urobím pár sklápačiek. Okolo 5:45 idem behať, vrátim sa o hoďku a cítim sa dobre, trochu si oddýchnem… to ma inšpiruje. Väčšinu piesní totiž skladám ešte pred deviatou, kým odídem z domu. Urobím si raňajky, a keď meditujem, všetko v mojej mysli je stále čisté a čerstvé. Okolo 9:00 idem do ateliéru v ghette alebo do nahrávacieho štúdia, alebo mám nejaké stretnutie v rádiu či telke - roznesiem tam svoju hudbu a videoklipy, potom idem trebárs na koncert. Večer relaxujem s priateľmi, delíme sa o skúsenosti a myšlienky. Tak získavam nápady na hudbu, pretože život je mojou inšpiráciou.

 

I: Videli sme veľa videí o živote v Nairobi a slumoch, ale rada by som to počula z tvojho uhla pohľadu. Aký je tam život?

 

SSB: Život v uliciach Nairobi je ťažký. Väčšina mladých nemá prácu… Niekto mi hovoril o Cigánoch tu u vás - oni dostávajú trochu peňazí od vlády?

 

L: Áno.

 

SSB: Och! Okej, v Keni je každý sám za seba. Keď si nezoženieš jedlo, ideš spať hladný. Za vzdelanie musíš platiť, za všetko musíš platiť a musíš naozaj bojovať, aby si sa zabezpečil. Takže niektorí si zvolia nejakú skratku - vezmú zbraň a idú lúpiť. Život je tam veľmi ťažký, musíš byť veľmi odhodlaný a zameraný na svoj cieľ. Ak sa naň poriadne nesústredíš, môžeš ľahko stratiť svoju víziu a zísť z cesty.

 

L: A ako si udržiavaš toto zameranie; ako nestrácaš cieľ zo zreteľa?

 

SSB:  Chcem byť jedným z najväčších reggae promotérov a producentov - tak sa vedome rozhodujem nevziať do ruky zbrať, tak sa rozhodnem aj písať texty piesní, nájsť nejaký koncert, tvoriť umenie.

 

 mix 2

Ďakujeme organizácii eRko, Braňovi Vinczemu a chalanom zo štúdia Konečná.

 

 

 

 

God is Real


 

 

Rozhovor si môžete vypočuť kedy len chcete. A môžete si ho aj stiahnuť ako mp3 a počúvať v posteli.

 

Sledujte a lajkujte nás tu: http://www.facebook.com/jeeftrojka. Ďalšie rozhovory sa blížia...