Dôverujúc heslu: „Najhoršie, čo sa vám vo favele môže stať je, že stúpite do psieho h...a,“ sme sa v Riu zverili do rúk miestneho sprievodcu Zezinha, ktorý nás vzal do najväčšej brazílskej favely, do Rocinhe.
Jej vznik a postupné rozrastanie po vertikále smerom nahor začali v tridsiatych rokoch minulého storočia. Dnes tu v kotli s výhľadom na sochu Krista žije údajne okolo 300.000 ľudí, pričom približne 70 % z tohto počtu je viac-menej stálych obyvateľov a 30% je v pohybe, denno-denný prílev a odliv nových obyvateľov.
Napriek svojej povesti to nie je drsná štvrť v štýle slumov, kde vám hrozí ozbrojený útok, únos alebo krádeže, ani ghetto plné poflakujúcich sa a sfetovaných nezamestnaných. Temer neexistujúce sociálne zabezpečenie núti v Brazílii každého, aby sa o seba a svoju rodinu postaral sám. Je to štvrť plná tvrdo pracujúcich ľudí, ako sami seba hrdo, ale pravdivo, nazývajú miestni obyvatelia.
Prekvapujúco (alebo ani nie), s obyvateľmi favel sa stretnete v hoteloch, v obchodoch, v taxíkoch, všade v službách, ktoré využívate ako turista. Pracujú aj v domácnostiach bohatých miestnych cariocas ako slúžky, záhradníci, kuchári, osobní vodiči, prosto bežný personál.
My sme našu prehliadku začali v bežný pracovný deň, na dohora stúpajúcej ulici so štandardnou premávkou čo do áut, motoriek, nákladiakov, v jednom z areálov miestnej vodárenskej spoločnosti, ktorá tu funguje unikátnym spôsobom: vodáreň dodáva zdarma každému registrovanému odberateľovi 1000 l vody týždenne do strešnej nádrže, ktoré vyzerajú takto:
Je na odberateľovi, či dokáže vodou šetriť a využiť napríklad vodu po umývaní a praní na splachovanie WC. Ak minie v rámci týždňa celú nádrž, vodáreň mu bez problémov dodá ďalšiu vodu, ale za ňu už musí zaplatiť. Je to veľmi dobrý spôsob, akým naučiť ľudí zachádzať rozumne s vodou, pričom ju môžu mať úplne zdarma, ak ju dokážu využívať hospodárne. A to tu do začiatku 80-tych rokov nebola zavedená žiadna voda v bytoch. Do každej domácnosti si ju obyvatelia museli zabezpečiť vynesením z pouličnej vodovodnej siete, ktorú mali k dispozícii, ale bez možnosti mať dopĺňanú vlastnú nádrž, ako je to dnes.
Dodávka ostatných médií je rovnako ako u nás založená na distribučných a predajných spoločnostiach, ktorým sa platí za spotrebu. Elektrické rozvody vyzerajú štandardne, ako je to bežné všade smerom na juh od juesej v prípade severnej Ameriky s pokračovaním cez strednú Ameriku až sem do južnej. Takéto rozvody však uvidíte napr. aj v Nepále alebo Indii.
Notoricky známe pohľady na domčeky, ktoré pripomínajú nalepené lastovičie hniezda,
neponúkajú dostatočnú predstavu o tom, ako to vyzerá vnútri, priamo v štvrti, medzi jednotlivými domami, pomedzi ktoré vedú úzke priechodné uličky, plné strmých schodov, po ktorých domáci šliapu k svojim bytíkom.
Samozrejme, sú tu bežné komunikácie,
po ktorých jazdia okrem súkromných vozidiel a motoriek aj dve linky MHD a rovnako tu verejnú prepravu zabezpečujú minibusíky, ktoré sa vedia pretlačiť aj do takpovediac vyšších podlaží favely, kde sa ulice už výrazne zužujú. Sieť minibusíkov je normálna koncesovaná živnosť, prevádzkovaná so súhlasom miestnych úradov.
Domy vyzerajú rôzne, záleží to na tom, v akej časti sú umiestnené a aké sú staré. Niektoré sú omietnuté, iné nie. Ceny nehnuteľností zodpovedajú faktu, že je to favela. V rámci nej závisí cena nehnuteľnosti od výšky jej umiestnenia, čím nižšie je byt, tým je vyššia cena, pretože expanzia favely je smerom nahor, kde sú stále užšie uličky, prakticky dostupné len peši. Veľmi populárny je predaj rovnej strechy vlastného baráku inému záujemcovi, ktorý si tam vytiahne svoje poschodie. Pôvodný majiteľ strechy zvyčajne vráža získané financie na vylepšenie svojho bývania. Dnes v Rocinhe nájdete aj domy, ktoré možno nazvať luxusnými a ich majiteľmi sú ľudia pôvodom z favely, ktorí sa vypracovali a majú pomerne vysoký príjem, sprievodca nám ukázal dom úspešného plastického chirurga, ktorý aj napriek tomu, že sa na spoločenskom rebríčku posunul oveľa vyššie, než zvyknú byť jeho susedia, zostal v Rocinhe.
Aktuálne tu žije okolo 70 cudzincov, zväčša Angličanov a Írov, ktorí sa rozhodli pre svoj život v Riu zvoliť práve toto miesto, možno aj pre výhľad, ktorý Rocinha poskytuje
Ak chcete rozšíriť ich rady, pripájam ceny nehnuteľností pri aktuálnom kurze 1 BRL = 0.2732 €
V dolnej časti Rocinhe, ktorá je urbanisticky najstaršou časťou, sme natrafili na celkom pekné činžiaky, ktoré vyzerali ako naše bytovky a celá ulica bola plná domov natretých výraznými farbami. Vysvetlenie nášho sprievodcu bolo nasledujúce: činžiaky sa vybudovali na mieste pôvodnej zástavby, ktorá bola zrovnaná so zemou. Dôvodom bola epidémia TBC, ktorá mala okolo roku 2010 pomerne vysoký peak a preto sa štátne orgány (nie mestské, ale priamo štátne), rozhodli prostredníctvom celoštátneho programu na zlepšenie podmienok života vo favelách pre radikálne riešenie. S prihliadnutím na to, že najstaršia zástavba, t.j. malé baráčiky natlačené na seba, žiadne možnosti vetrania, ani prirodzená ventilácia vzduchu, či dostatok svetla, boli skutočne živnou pôdou pre šírenie TBC, pôvodných obyvateľov dočasne vysťahovali, baráky strhli a na ich mieste postavili činžiaky, s veľmi social friendly pravidlami, že napr. na prízemí bývajú starší ľudia alebo hendikepovaní ľudia.
Farebné fasády domov v okolí týchto novopostavených činžiakov majú také prozaické vysvetlenie, že sme tomu ani nechceli veriť. Posúďte sami: keď mal predchádzajúci americký prezident Barack Obama navštíviť Brazíliu, tak súčasťou programu bola aj návšteva Rocinhe. A preto sa rýchlo namaľovali domy v štýle nám dobre známej „potemkiády“. Iróniou osudu navštívil úplne inú favelu, mám pocit, že v San Paule, ale možno sa mýlim.
Z peňazí spomínaného celoštátneho programu zameraného na zlepšenie podmienok života obyvateľov favel bol na rozhraní favely a susediacej „normálnej štvrte“ postavený bazén, ktorý využívajú miestni, resp. decká na športové aktivity.
Pochopiteľne, sme realisti a nebudeme sa tváriť že je to najpríjemnejšie miesto na život (tých úspešných plastických chirurgov, ktorí zbohatli a radšej zostali bývať vo favele, je pohříchu málo). Nie, nie je to žiadna selanka a nebudem tvrdiť, že tu neexistuje žiadna kriminalita, to by bolo trocha naivné. Má tu sídlo drogová mafia, ktorá sa stará o bezpečnosť svojich obchodov, čo v sebe zahŕňa aj bezpečnosť zákazníkov voliacich nákup priamo v Rocinhe. Údajne práve kvôli bezpečnosti drogového biznisu si urobili poriadok s bežnou kriminalitou na uliciach, ktorá dnes nevybočuje zo štandardu veľkomesta s viac ako 16 mil. obyvateľov. Sprevodca tvrdil, že väčšie nebezpečenstvo nejakého kriminálneho činu pre turistu, alebo aj domáceho, hrozí na Copacabane a Ipaneme. A že najväčšie problémy spôsobujú policajné zložky, ktoré niekedy nevedia, čo so sebou a ich záťahy vyvolajú búrlivé reakcie domácich. Všetci sa snažia o zachovanie krehkej rovnováhy, s toleranciou akceptovateľnej úrovne drogového biznisu na jednej strane a manifestáciou kontroly situácie zo strany štátu na strane druhej. Nervy povoľujú častejšie na strane ozbrojených zložiek. Môžem potvrdiť, že v Rocinhe fungujú štandardné pobočky bánk, počas dňa, keď sú otvorené pre verejnosť, pred nimi hliadkujú policajti a žiadna z nich ešte nebola nikdy vykradnutá (vraj).
V čase našej návštevy sa ulicami štvrte promenádovali náboženskí aktivisti, ktorí sa tam doviezli prenajatým autobusom a prechádzali jednotlivými ulicami, bubnujúc, spievajúc a mávajúc vlajkami presne tak, akoby to bolo v akejkoľvek inej časti mesta. V sprievode aktivistov boli aj takéto chutné čokoládky, ktoré bubnovali a tanečkovali.
Štvrť má pomerne silné komunitné zázemie, fungujú tu vlastné rozhlasové stanice a aj TV. Na uliciach je plno a živo, ju tu taký mravčekovský ruch, každý niekam ide, niečo nesie alebo robí. Prípadne posedáva a diskutuje. Príležitostí na posedenie so susedmi alebo známymi je veľa, všade sú malé krčmičky, reštiky, obchodníky s občerstvením, kaderníctva a obchody s oblečením.
My sme obedovali v typickej miestnej reštike, kde si vyberáte z pultov s jedlom a platíte za váhu jedla. Ponuka jedál bola úžasná (ja už som nemohla ani vidieť, nieto jesť čokoľvek, čo malo stejkový charakter, preto pridávam fotku zeleninového pultu )
Okrem reštaurácií, krčmičiek a baríkov tu dnes môžete nájsť aj ubytovacie služby, sú tu hostely alebo ubytovanie na súkromí.
Nás ako turistov vnímali miestni buď neutrálne, že si nás nevšímali, alebo skôr pozitívne, dvihli ruku s palcom hore a vzájomne sme sa pozdravili. V podstate sú na tieto prehliadky zvyknutí, chápu, že turisti chcú na vlastné oči vidieť a zažiť atomsféru favely a využiť možnosť urobiť si vlastný názor na život v nej. A je pravdepodobné, že každý tu nechá nejaký ten chechtáčik, minimálne za fľašu vody kúpenú v miestnom bistre.
Môžem konštatovať, že uplatnením jednoduchého univerzálneho princípu správania: som tu na návšteve, rešpektujem domácich, neblokujem chodník alebo cestu, nefotím ľudí bez súhlasu, využívam úsmev a „bon dia/obrigado/obrigada“, toto celé zhrnuté do pravidla: nesprávam sa ako debil, vytvorilo z tejto návštevy v mojich očiach topku celého krátkeho pobytu v Riu.
Viac info nájdete na www.favelatour.org.
Na záver pridávam toto grafiti, som ním úplne očarená.
A ešte k fotkám: ja rozhodne nie som lovec záberov, majster kompozície, kráľovná pixelov atď. Pocvakala som čo-to na mobile, bez primárneho zámeru verejnej prezentácie, takže poprosím o zhovievavosť, sú tu len na dokreslenie opisovaného.
