Kapitola 9. Puerto Princesa, Port Barton, presun do El Nida
01.02.2015 – 07.02.2015
Prílet do Puerta, trhy s jedlom, Underground river, predlžovanie víz, duch a ľudia Port Bartonu.
Počas letu nás letušky zabávali rôznymi bizarnými súťažami, ktorých pravidlá chápali iba Filipínci. Turista sa nechytal ani jeden. Lietadlo dosadlo o druhej poobede. Letisko je v Puerto Princesa miniatúrne a nachádza na konci hlavnej cesty, ktorá vedie priamo do centra mesta, vzdialeného približne dva kilometre. Vonku bolo príjemne, ani 30 stupňov. Odpálkoval som miestnych prepravcov a vydal som sa pešibusom.
Po ceste do mesta som minul niekoľko ubytovní, ale nič čo by ma zaujalo. Nakoniec som skončil v Manny´s Guest House, ktorý bol odporúčaný v sprievodcovi. U Mannyho to zívalo prázdnotou, ubytko však čisté, Manny sympaťák, výhľad na miestny slum. Dohodol som si dve noci za 450 PHP/noc.
(slum Puerto Princesa)
Zvalil som sa na posteľ a začal plánovať ďalšie dni. V Puerte som si chcel primárne predĺžiť víza a zadovážiť vstupenku do podzemnej rieky – The Underground River. V nejakom hlasovaní sa táto atrakcia umiestnila medzi novými prírodnými 7 divmi sveta, tak prečo nie. Na rieku sa dá dostať dvoma spôsobmi – individuálne alebo cestovkou. Pôvodne som rozmýšľal nad tým, že pôjdem individuálne (čo vyjde na približne 950 PHP na komplet), ale v miestnej cestovke som vyjednal zľavu z 1500 PHP na 1100 PHP (cesta, vstupenka, obed) a bez starostí s dopravou, takže nebolo o čom. Vracajúc z cestovky som si v meste ešte vybavil nejaké nákupy a vrátil som sa k Mannymu. Medzičasom sa u neho ubytovali dvaja Nemci. Dal som si s nimi pivo, trochu sme pokecali. Varovali ma pred cestou busom z El Nida do Puerta, vraj je to 8 hodín trmácania po kokotnej hrboľatej ceste.
Neskôr sme sa vybrali nájsť niečo pod zub na domáce trhy so žranicou. Tu som si takmer pomýlil varené vajíčka s balutom (varené kačacie vajce s malým kačacím embryom). Predavačka sa ma dvakrát opýtala, či fakt chcem tri baluty. Nakoniec mi to došlo, keď som zbadal domorodca, ako to vedľa mňa chrúme. Chuť ma prešla na čokoľvek, ale premohol som sa a dostal do seba pár jarných roliek a nejaké pikantné mäso s ryžou. V noci som sa vôbec nevyspal. K obligátnym kohútom sa pridali aj psiská. Netušil som, čo sa deje, ale znelo to ako vojna pouličných psích gangov.
Ráno ma pred ubytkom čakal klimatizovaný mikrobus. Nebyť českého páru, ktorý si, ako inak, sadol vedľa mňa, bol by vekový priemer v mikrobuse 70 rokov. Cestu do dediny Sabang, vstupnej brány na podzemnú rieku, som teda preklábosil s Čechmi.
K rieke bolo potrebné ešte bangkou prekonať krátky úsek po mori. Opäť nás nezastihlo príliš vľúdne počasie, ale aspoň nepršalo. Samotná exkurzia po rieke prebiehala tak, že nás naložili do loďky pre 8 ľudí, prvý držal lampáš a podľa inštrukcií ním mieril na výzdobu v jaskyni. Inštrukcie zadával loďkár, ktorý okrem toho dosť otravným spôsobom komentoval tvary jednotlivých útvarov. Rozhodne to nestálo za to a nechápem, ako sa toto mohlo ocitnúť na zozname divov sveta. Čo sa jaskynnej výzdoby týka, videl som u nás ďaleko zaujímavejšie miesta. Čiže neodporúčam.
(vjazd do podzemnej rieky)
Večer som strávil ďalším plánovaním cesty. Naisto som vedel, že chcem ísť do El Nida. Nevedel som sa však rozhodnúť, či predtým stráviť pár dní v pokojnej rybárskej dedine Port Barton alebo v ešte pokojnejšom San Vincente, kde mala byť 14-kilometrová biela pláž. Na nič múdre som neprišiel. Rozhodol som sa nakoniec, že pôjdem tam, kam pôjde prvý spoj. Predtým som si však musel predĺžiť víza.
V ďalší deň som hneď ráno naklusal na imigračný úrad. Úradníčka bola veľmi milá, otočila ma na päte s tým, že potrebujem ešte fotky. Turista, čo čakal za mnou, mi poradil miesto, kde ma na počkanie odfotia a o polhodinu som bol naspäť aj s fotkami. Samotné predĺženie víz potom bolo otázkou 15 minút, vyplnenia jedného lajstra a zaplatenia vydieračských 3030 PHP.
Na autobusovú stanicu som prišiel niečo po deviatej ráno. Miestny nadháňač ma uistil, že do Port Barton nič nejde, ale on ide o polhodinu do San Vincente. Pozrel som sa na autobus a nebolo tam ani nohy. Klasický ojeb a ja by som tam čakal do večera. Po krátkom pátraní som narazil na prepravcu do Port Barton, ktorý vyrážal mikrobusom o jednej poobede. Dohodol som sa s ním na cene 500 PHP. Čas čakania som strávil tmolením sa po miestnej tržnici, kde sa dalo kúpiť úplne všetko. Ľudské mravenisko. Pred odjazdom som si dal ešte zo dve pivá a obed. Cestou som hodil reč so starším Dánom. Bol predtým 3 týždne v Angeles City a v Port Barton sa chystal relaxovať. Angeles City sa označuje aj za hlavné mesto zábavy na Filipínach (je to tam jeden bordel na druhom), chápal som ho.
(tržnica_Puerto_Princesa)
Extrémne hrboľatou cestou sme sa za 4 hodiny dotrmácali na miesto určenia. Najskôr ma jeden domorodec upozornil, že všetko ubytovanie je obsadené a iba on má voľný bungalow za 1000 PHP/noc. O päť minút neskôr som už býval za 400 PHP/noc v Bamboo House & Restaurant, ubytovanie som zobral na 4 noci.
Už som bol unavený z neustáleho presúvania sa z miesta na miesto a práve Port Barton mi pripadal ako ideálne miesto na niekoľkodňové poflakovanie sa po plážach. Toto miesto mi nakoniec dalo presne to, čo som od neho očakával. Nie sú tam najkrajšie pláže a svojím spôsobom sa tam nedá nič extra robiť. Sála však z neho taký pohodový duch. Keď tu človek stretne turistu, môže si byť takmer istý, že ide o človeka podobného razenia a bude si mať s ním čo povedať. Takto mi tie štyri dni a noci ubehli ako nič.
Prvý deň som celý prespal na pláži. Ďalší deň som stretol pohodový slovenský pár z Boholu. Pripojil sa ku nám Kanaďan, ktorý predal svoj byt vo Vancouveri a vydal sa na cestu okolo sveta. Skončili sme popíjajúc pivo a mastiac karty do noci. V tretí deň sme si spravili vychádzku na blízku White Beach a v deň posledný som sa nechal zlákať na výlet po okolitých ostrovoch s troma Francúzkami (700 PHP/osoba). Obed na pláži vo forme čerstvo ulovených grilovaných rýb nemal žiadnu chybu. Rovnako ako celý deň v spoločnosti mladých príjemných dievčat na civilizáciou nedojebaných ostrovoch.
(Port Barton)
(ostrov pri Port Barton)
(obed)
(White Beach)
Posledný večer sa konala plážová party. Pridal som sa k jednej multikulturálnej skupinke, ktorú tvorili domáci, Francúz, Cyperčanka a Čech, poslední menovaní manželia. Daniel (tak sa Čech volal) bol v Port Barton niekoľkýkrát a tak sa mu miesto páčilo, že si tam plánoval otvoriť svoju lekársku prax. Počas party som si dohodol odvoz do El Nida s miestnym podnikavcom Antonom. Z ceny 800 PHP som ho na konečných 500 PHP ani nemusel ukecávať. Stačilo mu naznačiť, že viem o možnosti ísť do El Nida za 400 PHP kombináciou jeepney + bus a pochopil. Len som mu musel sľúbiť, že to ostatným pasažierom mikrobusu neprezradím. K zľave mi navyše ponúkol lukratívne miesto v mikrobuse s dostatkom miesta na nohy.
Ráno sa na dohodnuté miesto a v dohodnutom čase prirútil mikrobus s vyškereným Antonom. Nastupoval som ako prvý. Naschvál. Dal som mu sľúbených 500 PHP, všetci ostatní platili 800 PHP. Sprisahanecky na mňa mrkol. Neskôr sme sa dali do reči. Anton bol plný nádeje v lepšie časy. V San Vincente sa stavia medzinárodné letisko a o dva roky bude aj asfaltka do Port Barton. Pre domácich to znamená vyššie príjmy z turizmu. Pre ľudí typu, akých som tam stretol, to znamená o jedno miesto s pohodovou atmosférou menej.
Ale to sme sa, ešte stále poriadne hrboľatou cestou, blížili do El Nida.
Kapitola 10. El Nido, presun cez Manilu do Tagaytay.
07.02.2015 - 12.02.2015
Pohoda na plážach, kšefty s perlami, dochádza cash, kohútie zápasy, vápencové ostrovy, bláznivý rumunský párik, let vrtulákom do Manily, cesta do Tagaytay, Klára.
