Kapitola 11. Tagaytay, Taal Volcano, Banaue – Pula

10.02.2015 - 14.02.2015

Choroba, opäť Klára, najmenší aktívny vulkán na svete, cesta mrazákom, sme na treku.

Cestou do Tagaytay som sa necítil dobre, začínalo ma bolieť hrdlo. Akonáhle som vystúpil z busu, naskočil som na jeepney a frčal som do vytipovaného hostelu Our Melting Pot. Bez zjednávania som zobral dorm za 400 na noc, zložil som sa a vybral som sa naspäť na Rotonde (ktorá mi prišla ako centrum mesta) nájsť lekáreň.

 

Kúpil som si nejaké multivitamíny s minerálmi a paracetamol. Cítil som sa horšie a horšie. Dal som si v miestnej vývarovni polievku zvanú bulalo (skvasený bravčový vývar) s poriadnou dávkou chili v domnení, že mi to pomôže. Pomohlo, ale takmer do hrobu. Po návrate na hostel sa k prejavom chrípky pridružili aj prejavy črevnej chrípky. Zvalil som sa bezmocne do postele a potichu trpel. Moje stavy mi začalo spríjemňovať dievča z Brazílie, ktoré medzitým dokvitlo na dorm. Sprvoti tichá osoba sa po mojej zdvorilostnej otázke rozrečnila na niekoľko hodín. Ale aspoň som bohatší o životný príbeh človeka, ktorého už pravdepodobne nikdy v živote neuvidím. Večer sa mi náhle ozvala Klára. Plánovala ísť tiež na Taal Volcano – najmenší aktívny vulkán na svete, ale o deň neskôr ako ja. Mne bolo jasné, že na druhý deň nikam nejdem, tak sme sa dohodli, že sa stretneme podľa jej plánu, niekde pod vulkánom a pôjdeme spolu následne aj do Banaue.

 

Druhý deň som preležal v posteli, kúpil som si jedine banány a predĺžil ubytovanie o jednu noc. Večer na dorm prišiel mladý Maďar. Navrhol som im (Maďarovi a Brazílčanke), že sa môžu ku nám pripojiť a ísť s nami na Taal. Súhlasili. Ja som sa začal cítiť lepšie, odolnosť svojho žalúdka som otestoval rezancami s morskými príšerami a s Maďarom sme dali na polovicu fľašku ginu. Bol som vyliečený.

 

Ráno som sa cítil síce slabo, ale inak fit. Vyrazili sme tricyklom (150 PHP) na miesto stretnutia s Klárou – na križovatku Talisay-Tanauan Road a Ligaya Drive. Medzitým mi Klára dala vedieť, že nás tam čaká a že už dojednala zľavu na loďku, ktorá nás prevezie cez jazero na vulkán. Po polhodinovom trmácaní som zbadal blonďavú hlavu a dlhé nohy. Tak sa podarilo. Zvítali sme sa a pokračovali do prístavu v Talisay. Plavba bola tentokrát pokojná (1200 PHP/loď), asi prvýkrát som ostal kompletne suchý.

 

Samotný výstup na Taal Volcano sa dá absolvovať dvoma spôsobmi. Buď ste Kórejec a idete za mierny poplatok na koni alebo ste normálny a idete zadarmo pešo. Nepríjemnosťou je, že Kórejcov je veľa a kone víria prach. Vulkán je stále aktívny, tak je tam patrične teplo. Kombinácia tohto robí 45-minútový výstup dosť vyčerpávajúcim. Na tento fakt doplatila Brazílčanka, ktorá bola tesne pod vrcholom na pokraji kolapsu. Ten pohľad však stál za to (na vulkán, nie na polomŕtvu Brazílčanku).

 

 

loďky na Taal Lake(loďky na Taal Lake)

 

 

Taal Vulcano(Taal Vulcano)

 

 

koňmo hore na Taal(koňmo hore na Taal)

 

 

Nezdržovali sme sa hore pridlho, s Klárou sme mali jasný plán. Ešte v ten deň sme sa chceli presunúť do Manily, odkiaľ sme chceli nočným busom ísť do Banaue. Zbehli sme z vulkánu a preplavili sme sa naspäť do Talisay. Rozlúčili sme sa s Brazílčankou a Maďarom, zobrali jeepney na križovatku Talisay-Tanauan Road a Southern Tagalog Arterial Road a odtiaľ autobus do Manily na stanicu Cubao.

 

Do Manily sme prišli okolo šiestej večer. Podľa informácií z internetov do Banaue mali chodiť autobusy spoločnosti Ohayami Bus z rovnomenného terminálu. Manila v piatok večer je pre našinca neopísateľná záležitosť. Bordel, nenormálny hluk, chaos. S Klárou sme neprehovorili ani slovo, obaja sme mali z toho rovnaký pocit. Čo najskôr sa dostať na nadzemku a preč z tohto hororu. Prebili sme sa cez mraky ľudí, nastúpili sme do LRT line 2 na zastávke Araneta Center – Cubao Station a vystúpili na Legarda Station. Odtiaľ to bolo 10 minút pešo na Ohayami Bus Terminal. Kúpili sme si lístky na bus o 10:00 večer (650 PHP/osoba). Ženská pri okienku nás upozornila, že lístky sú voľné len na centrálne sedadlá. Do odchodu autobusu sme mali dve hodiny. Na miestnom trhu sme si nakúpili nejaké potraviny, dali si večeru a medzitým špekulovali, čo znamenajú centrálne sedadlá.

 

Autobus dorazil. Vošli sme dnu a tisli sme sa uličkou, keď Filipínec predo mnou sklopil zboku do uličky sedátko a vyklopil z neho opierku na chrbát. Pozreli sme sa na seba a nebolo treba ani hovoriť.

„A kurva, tak toto je to centrálne sedadlo.“

Kým sme vyštartovali, zabávali sme sa hľadaním polôh, ktoré budú vhodné aj na spánok aj na prežitie tej 9-hodinovej tortúry. Nakoniec sa ako hlavný problém cestovania autobusmi neukázalo sedenie, ale klimatizácia. Keď domáci na začiatku povyťahovali páperky a čapice, tak som tomu nerozumel. Keď som na konci cesty vystupoval skrehnutý z autobusu, tak som tomu porozumel. Nikdy však nepochopím, prečo je na Filipínach v každom jednom autobuse vypeckovaná klíma tak, že v ňom ľudia mrznú.

 

Do Banaue sme prišli o siedmej ráno. Až na tú zimu sa to nakoniec celkom dalo. Zašli sme do hrnciarne a pri raňajkách sme prediskutovali ďalší plán. Vyšlo z toho, že hneď po raňajkách vyštartujeme na trojdňový track ryžovými terasami z Banaue cez dedinu Pula do Batadu s návratom naspäť do Banaue. Zbalili sme sa do môjho batohu, Klárin sme nechali v hosteli v úschovni a vyrazili sme. Na odporúčaného sprievodcu sme sa vykašlali, Klára mala offline mapy, GPS a 4 mesiace takéhoto blúdenia po juhovýchodnej Ázii za sebou a ja som jej veril.

 

Počasie bolo od začiatku na prd, pod mrakom a mierne mrholilo. To nás neodradilo, dúfali sme v zlepšenie. Pomaly sme stúpali po asfaltke, smerujúc k odbočke na turistický chodník do Puly. Cestou sme sa zastavovali na vyhliadkových bodoch na ryžové terasy, do ktorých je Banaue zasadené.

 

 

ryžové terasy, Banaue(ryžové terasy, Banaue)

 

 

ryžové terasy, Banaue(ryžové terasy, Banaue)

 

 

Po približne šiestich kilometroch sme boli na odbočke. Pustili sme sa na chodník, ktorý začínal ako panelmi vyložená úzka cesta. Panely po 500 metroch skončili a započalo kamenisto-blatisté peklo, ktoré malo pokračovať ďalších 12 kilometrov. Pochod to bol nekonečný, z mrholenia sa stával dážď a na ceste bolo čím ďalej tým viac blata. Výhľady neboli žiadne, celý čas sa šlo cez les. Keď sa aj otvoril nejaký výhľad, cez hmlu nebolo vidieť nič. Po polhodine som bol premočený na durch, po dvoch hodinách som mal premočené aj topánky. Malo to aj svoje výhody – už mi bolo jedno, či som od blata zasratý iba po lýtka alebo až po uši. Klára napriek všetkému prekypovala optimizmom. Preto som pičoval iba v duchu.

 

„Počuj, čo myslíš, chodia tí domorodci aj tadeto vo flipflopoch?“ ozvala sa Klára.

 

„No to ti neviem povedať, ale tipol by som si, že hej.“

 

„Nezoberiem ti batoh?“

 

„Nechaj tak, len si užívaj, že neťaháš tú svoju 20kilovú kokotinu.“

 

„Hahaha, no dobre, potom povedz, keď bude treba“.

 

Odtrpel som si to celé, ego zvíťazilo nad chuťou hodiť batoh aj so sebou do údolia.

 

Cestou sme stretli iba 2 dvojice ľudí. Prvou boli domorodci, malý chlapec so ženou. Neveriacky sme na seba pozreli – ten malý šiel v tom teréne úplne bosý. Takže teória o flipflopoch sa nepotvrdila. Druhou boli starší Francúzi. Opäť sme sa čudovali, neboli ani trochu zablatení. My sme vyzerali ako prasce.

 

 

ešte dobrý úsek do Puly(ešte dobrý úsek do Puly)

 

 

Po piatich hodinách sa konečne zjavili domy. Pula. Domy boli na rovnakej úrovni ako my. Bol som síce na pokraji síl, ale toto mi dodalo energiu. Cesta sa však začala prudko zvažovať dole.

 

„No tak to je v piči“, chcel som povedať, lebo som si uvedomil, že to bude treba zase vyšliapať až úplne hore. V rámci zachovávania pozitivizmu sa zo mňa ozvalo nepresvedčivé „no tak to je.............krása..“.

 

Klára chytila záchvat smiechu a nakazila tým aj mňa. V takejto nálade sme dorazili do Puly, dediny o pätnástich domoch, kde je jediné ubytovacie zariadenie a žiadna elektrina. Podnikavá starena prenajíma pár izieb za 250 PHP na hlavu. Mali sme šťastie, voľná bola presne jedna izba s veľkou posteľou, zvyšné boli obsadené troma Kanaďanmi. Ubytko bolo nakoniec fajn, aj tá ľadová voda, aj tá ryža s kapustou na večeru, aj tá nekonečná čierna tma, ktorá dopadla po zotmení na celé miesto. Pri večeri sme sa stretli so sympatickými Kanaďanmi – hráčmi frisbee, polhodinku pokecali a šli spať.

 

„Ak ti bude zima, pokojne sa pritúľ,“ navrhol som Kláre.

 

„Áno? Dobre, keď mi bude zima, tak sa pritúlim,“ uchechtla sa.

 

Zaspal som v sekunde.

 

 

Kapitola 12. Pula-Batad-Banaue, Sagada, presun do Manily

 

15.02.2015 - 19.02.2015

 

Pokračovanie treku, scestovaný Japonec, štedrý Izraelec, visiace rakvy, filipínska kolaudácia, najkrajšie ryžové terasy, nekonečná cesta do Manily, rozlúčka s Klárou.