...“pekne jebe”, ostalo mu v ušiach. Na tom predsa nie je nič výnimočné. Na záťahu pred dvoma dňami skoro prekopol cez bar 30 kilového černoška. Chlapča sa dostalo do vývrtky kvôli pár kvapkám rozliatej koly. V duchu svojho obľúbeného hesla, Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš aby sa tí kokoti správali k tebe, sa dvakrát zhlboka nadýchol a situáciu riešil s kľudom. Konflikt sa začal priostrovať a ukončil ho až príchod esbéesky. Radšej odtiaľ vypadol.

 

Prvé, čo si uvedomil, keď vyšiel na ulicu, bolo ticho. Ticho ako v nedeľu na obed, keď ľudia tlačia rezne a on sa zvykol práve zobúdzať. Ani vzdialený zvuk áut, ani krik detí pri hre. Jediný zvuk, ktorý počul, bol štekot psov, ktorý prichádzal zo všetkých strán, žiaden však nie tak blízko, aby sa znepokojoval. Vydal sa na 15 minútovú pešiu cestu ku kamarátovi, s ktorým práve telefonoval. Veciam, ktoré videl, nerozumel. Neprešlo okolo neho ani jedno auto. Keď si uvedomil tento fakt, snažil sa nejaké nájsť, no neúspešne. Cesty boli prázdne a autá stáli odparkované tak, ako ich majitelia nechali. Absenciu vozidiel nahradili zvieratá. Psov, mačiek, hlodavcov a vtákov videl oveľa viac, ako bolo bežné. Zvieratá boli plaché a pozerali sa naňho z diaľky. V momente ako sa k nim priblížil, ustúpili a neprestávali ho sledovať. Neboli ani plaché ani agresívne, skôr zvedavé. S ľuďmi do styku neprišiel. 

 

„Čo sa stalo?“, opýtal sa blonďavého kamaráta v momente, keď mu otvoril vchodové dvere. V byte zbadal aj ďalších dvoch z predošlého večera, nervózne prechádzajúceho vysokého a mĺkveho ženatého.

 

„Celéjetonapiču, kdesúvšetcivpiči, piči?“, hystericky zo seba vysúkal vysoký.

 

„Je to trest Boží“, ženatý na to.

 

„Vitaj v dome šialenosti, snažíme sa zistiť, čo sa stalo, ale je to ťažké. Internet nefunguje a telka na tom nie je o nič lepšie. Prechádzame satelit a hľadáme zrozumiteľné programy.“

 

„Viete už aspoň niečo? Vonku je kopec zvierat, ale ľudí som nevidel.“

 

„Zachytili sme správy o zmiznutí ľudí. Nevie sa presne o aké číslo ide, ale predbežne sa hovorí o 90%. Tie zvieratá sa asi dostali nejako von, keď sa o nich už nemal kto postarať“, pokračoval blonďák.

 

„Ako môžu ľudia len tak zmiznúť? Nikto nenašiel žiadne mŕtve telá?“ Blonďák pokrčil plecami a vrátil sa k televízoru. „Je to trest Boží“, ženatý opakoval stále dokola.

 

Pripomenulo mu to seriál, ktorý prednedávnom videl. Pozostalí. Pamätal si z toho zmiznutých ľudí a divnú sektu, ktorá sa od ostatných držala v úzadí a v kuse fajčila. Dostal chuť na cigaretu a našiel krabičku položenú na stole. Zapálil si, vytiahol telefón a vytočil číslo. Nechal ho dlho zvoniť, ale otec nedvíhal. Určite ho má zasa niekde strčený a nevie ho nájsť. Nikomu inému mu nenapadlo volať. „Volali ste už domov?“, spýtal sa smerom k ostatným. Vysoký prestal prechádzať miestnosťou a zakýval nesúhlasne hlavou.

 

„Ako to vyzerá u teba? Čo tvoja rodina?“, pozrel sa na ženatého.

 

„Spal som na gauči človeče, ráno sa zobudím a byt je prázdny. V prvom momente som si myslel, že išli do obchodu alebo niekam, ale volal som chalanom a rýchlo mi to vysvetlili. Prišiel som desať minút pred tebou, človeče ja som hotový.“

 

„Mám niečo!“ Všetci sa rýchlo presunuli k blonďákovi a televízoru. Spravodajský kanál v angličtine veľkými titulkami hlásal What is happening to the world? Na zábere z akéhosi amerického mesta stála redaktorka pred obchodným domom. Ľudia šialene behali von a dnu, s rukami plnými jedla. Niektorí vynášali jedlo aj v zuboch a rovno ho besne jedli na ulici. Medzi rabovateľmi vznikali šarvátky a bitky, ale ostatní sa o ne nezaujímali. Každý sledoval svoj cieľ, najesť sa. Medzi davom ľudí pobehovali zvieratá, ktoré sa snažili vytrhnúť jedlo z rúk ľudí a zbierali všetko, čo padlo na zem. Redaktorka dookola opakovala, že všetci sa zbláznili a podobné nepokoje hlásia z celého sveta.

 

„Nikde nehovoria o zmiznutých ľuďoch, asi sú všetci vonku a drbe im tak, ako týmto tu.“

 

„Človeče nehovor o mojej rodine ako o drbnutej.“

 

„Sa neser, vieš ako to myslím. Všetci tam máme rodinu.“

 

„Asibysmemaliísťvonazačaťichhľadať.“

 

Blonďák sa otočil k ostatným. „Asi by sme mali čo najskôr udrbať poriadny arzenál, kým tým magorom nedôjde žranica.“