Blonďák naštartoval svoj sedan a vybrali sa na nákupy. Neprešli ani dvesto metrov a z vedľajšej cesty do nich takmer narazilo iné auto. Obidve vozidlá prudko zastavili. Podľa poškriabaných a preliačených plechov by to nebola jeho prvá nehoda. Všetci štyria sa pozreli na šoféra, ktorý divoko gestikuloval za volantom. Červené Seicento cúvlo a odpichlo sa z miesta.

 

„Dobrý kokot! Hybaj za ním, nevyzeral ako jeden z tých divokých, možno niečo vie.“

 

Auto pred nimi išlo rýchlejšie ako by od neho čakali, z jednej strany cesty na druhú. Keď sa dostali na jeho úroveň, z bočných skiel videli šialený výraz vodiča, ktorý sa upieral na nich. Cez zavreté okná nepočuli, čo kričí.

 

„Stooooooj!“ Blonďák sa strhol, pozrel pred seba a obidvoma nohami skočil na brzdu. Auto začalo brzdiť, vychýlilo sa zo svojej dráhy a zastalo asi dvadsať metrov pred trojicou koní, ktorá stála na ceste. Vodič druhého auta zareagoval neskoro a čelne narazil do stojaceho koňa. Auto sa poskladalo do seba a kôň dopadol na kapotu a strechu auta. Nepripútaný šofér vyletel predným oknom a zastavila ho až lampa stojaca pri ceste. Nehybné telo ostalo chvíľu v kľačiacej podobe a zvalilo sa na zem. Prázdna diera ostala na mieste, kde mal predtým mozog. Väčšia časť z neho odletela pár metrov späť na cestu o ostatok ostal na lampe ako nemý svedok celej udalosti.

 

„A cépéčkár je už v péčku!“

 

„Ako vieš, že bol cépéčkár, mal rovnakú ešpézetku.“

 

„Cestný pirát, človeče!“   

 

 

„Tak toto sme nedomysleli“, skonštatoval blonďák, dívajúc sa na zamrežovaný vchod obchodu so zbraňami.

 

„Nečakal som, že budú dvere dokorán, ale až takto? Idem pozrieť do auta, či niečo nemôžeme použiť.“ Pokúsili sa zámok rozbiť všetkým pevným, čo našli v aute, ale ani kľúč na koleso ani malý hasiaci prístroj zámkom nepohli.

 

„Budeme musieť zmeniť plán, chlapci. Najprv obchod, potom zbrane. Inú možnosť nemáme.“

 

„Totosamikurvavôbecnepáči, čokeďnástísmradinapadnú?“

 

„Tak sa budeme brániť tým, čo bude po ruke. Či máš dáky lepší nápad?“

 

„Má pravdu, človeče, musíme to risknúť. Videl si to v telke, tá moderátorka bola v pohode.“

 

„Takže vybavené“, blonďák zavelil k odchodu.

 

 

Pred obchodným domom bola situácia podobná ako videli v televízii. Ostali sedieť v aute na parkovisku a sledovali polonahých ľudí utekajúcich všade naokolo. Tí najedení sedeli na zemi alebo spali, hladní sa bili navzájom. Zvieratá, predovšetkým psy a mačky, zbierali zvyšky potravín zo zeme, ustupujúc vždy, keď sa k nim priblížil človek.

 

„Dívaj na to, tam šukajú“, povedal blonďák a ukázal smerom, kam sa všetci štyria otočili. Žena kľačala na štyroch a muž do nej zozadu prirážal s tlmeným vzdychaním.

 

„A tam sú ďalší a ďalší a ďalší!“ Postupne zbadali ďalších päť súložiacich párov.

 

„Keby to nebolo také divné, by som sa pridal“, blonďák sa otočil na svojich druhov.

 

„Môžeš naložiť dákeho borca, aspoň odvedieš pozornosť.“

 

„Pán múdry, aby som nenaložil teba!“

 

„Postav sa do radu, fešáčik“, obidvaja sa zasmiali.

 

„Keď sa docukrujete, príďte za mnou“, ženatý otvoril dvere na aute a vystúpil. Ostatní vyšli za ním. Pohli sa ku vchodu do obchodu a žiadny z ľudí, ktorých míňali, im nevenoval pozornosť. Vnútri bol chaos a krik. Veľkou miestnosťou sa ozývali zvuky bitiek, vzdychanie páriacich a mľaskanie.

 

„Daj mi päťdesiat centov, idem zobrať vozík“, otočil sa ženatý na vysokého.

 

„Tumášeuro,zoberdva“, vysoký na to.

 

„No nie je to chuj?“ otočil sa ženatý na ostatných. Blonďák s úškrnom mykol plecami a podal ďalšiu mincu ženatému.

 

„Všade vravia, berte konzervy. Poďme najprv tam!“ Po polhodine boli vozíky plné. Okrem konzerv a iného instantného jedla tam mali klince, šróby, drôty, alkohol, cigarety, zapaľovače, balenú vodu, povraz, plynový varič „a sekeru.“ Tupý nástroj dopadol na vrch vozíka.

 

„Kde je ten prerastený zmätkár?“, začali sa otáčať okolo seba.

 

„Chalani,tusom“, blížil sa k nim s náručou plnou malých krabičiek. „ Neďakujtemi, aletoto všetkosomnakúpilzadarmo. Mámeobväzy,leukoplasty,čierne uhlie...“

 

„A ibalgin“, blonďák nadvihol modrú krabičku. „Máš pred krámami, že potrebuješ ibalgin? Štrikované tangáče už nemali?“

 

„Abysisaneposral.“

 

„Neposeriem, máš čierne uhlie“, opäť sa zasmiali.

 

 

Cesta späť do muničáku prebehla bez ťažkostí. Visiaci zámok povolil po štvrtom seknutí sekerou, zámok na dverách po piatich. Do veľkých čiernych tašiek, ktoré v obchode predávali, začali ukladať zbrane, od malých pištolí až po veľké pušky.

 

„Vie s týmito vecami niekto zaobchádzať?“ Všetci ostali ticho.

 

„Som zvedavý, kto si prvý strelí do nohy.“

 

„Akénábojedotohoidú?“

 

„Vyskúšaj, uvidíš“, ženatý zobral veľký červený náboj a vložil ho do brokovnice. Mlčky hádzali veci do vakov. Ku strelným zbraniam pribudli nože, boxery, mačety a slzné plyny.

 

„Vááááááááááu“, ozvalo sa z rohu, kde stál vysoký. Ostatní prišli bližšie a zistili, čo ho tak prekvapilo. Drevená krabica bola plná zelených šišiek s poistkou. Granáty.

 

„Keď ich tento chytí do ruky, tak sme v piči nadobro.“ Ženatý zodvihol krabicu a odišiel s ňou do auta.