„To je Kája! Ahoj Kájo, ahoj. Ja ťa znám, ty mňa neznáš?“ Bohumil Stejskal

 

Zamyslene si kráčate plným nákupným centrom, trávite výživný foodcourtový obed, v hlave spriadate plány na intenzívne popoludňajšie budovanie globálneho kapitalizmu vlastnou závislou prácou, keď na okraji zorného poľa zbadáte známu ženskú tvár. Pozdravíte a kráčate pokojne ďalej, no trvá to len pár sekúnd, kým vám škriatok pochybností nezačne minizbíjačkou preorávať mozgové závity. Prečo vám neodzravila? Prečo sa na vás tak divne pozrela? Veď odkiaľ sa to len poznáte… z práce? Nie. Ani bývalá spolužiačka to nie je, bývalá tiež nie, kamošova bývalá nie. Aha. Nuž, heuréka.

 

Inokedy zasa kráčate mestom, prejdete okolo rohu, takmer vrazíte do dievčaťa, pozriete sa na seba, spoznáte ju, pozdravíte ju, pokračujete. Rovnaký príbeh, iné osadenstvo.

 

Alebo inokedy zasa prispievate na ojazdenú oktávku najznámejšiemu švédskemu držgrošovi, keď tu odrazu známa tvár. Aj s frajerom. Aj s (asi) jeho otcom, ale to už nemáte naštudované a ani vás to nezaujíma. Je to len jej kamoška, ale tak prečo sa nepozrieť na zúbok, fejsbučik a instragramček aj jej. Nejeden generál ŠtB vo výslužbe by potvrdil, že vyťažovať treba každý zdroj.

 

A tak si tu nažívame. Za tzv. starých dobrých čias sa tomu hovorilo tajný ctiteľ, dnes sa musíme uspokojiť so silne negatívne zafarbenými anglicizmami. Povedzte si nahlas: „Ahoj, som tvoj tajný ctiteľ.“ Neviem ako vám, ale mne sa okamžite vybaví mladý rozorvaný van Beethoven, ako pri dokorán otvorenom francúzskom okne vo vzdušnej izbe vidieckeho sídla nejakého nemeckého stredného šľachtica prevoňanej pivóniami a agátom ťuká do masívneho klavíra pamätajúceho ešte staršie a lepšie časy svoje vyznanie Eliške. A teraz si povezte: „Ahoj, som tvoj stalker.“ Cítite to? Nepríjemné pohľady príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré mesto – Stred, týžden nepoliaty fikus v béžovom kochlíku a namiesto pivónií a agátu vôňa čerstvo vytlačeného atramentu na obvinení vznesenom pre trestný čin nebezpečného prenasledovania? Vlčia doba.

 

Je na to jedna alternatívna teória, ktorú prvýkrát sformuloval už Milan Werich: „Jebač je tajný ctiteľ, škaredý chlap je stalker“. Ako však dobre vieme, pravda je vždy niekde uprostred. A tak ako za všetko dobré aj zlé v dnešných časoch, aj za sprofanovanie umenia tajného ctenia žien môže turbokapitalizmus, globalizácia a internety.

 

Mladý nešťastný Ludwig a iní mladí nešťastní Wertherovia dôb predinternetových mohli o svojich Eliškách len tak nešťastne snívať, básniť, skladať piesne a byť radi, ak ju vôbec mali možnosť čo i len vidieť. So 1800s. Chvalabohu, už žijeme v informačnej dobe. Tak ako Tibor Rostáš, aj dobrý tajný ctiteľ vie, že všetko je na webe. A opäť, tak ako Tibor Rostáš, aj dievčatá vedia, že čo neni odfotené na fejsbúčikoch, to sa nestalo. Ponuka na dopyt, dopyt na ponuku. Zatiaľ všetko ok. Ale s dátami je jeden zásadný problém – treba ich nájsť.

 

Je bez debaty, že stráviť niekoľko hodín komponovaním klavírnej sonáty je pre jednotlivca i spoločnosť oveľa prínosnejším spôsobom ventilácie náhodného alebo neopätovaného citového či pohlavného vzplanutia ako stráviť ten istý čas browsovaním facebookových profilov desiatok ľudí, ktorých ste v živote nevideli a zrejme ani neuvidíte, len preto, aby ste našli svoju Elišku, ako spontánne pózuje pre zrkadlom s ajfonikom v ruke. Ak už máte meno, tak dajme tomu, ale keď treba nájsť ženu takpovediac z ulice? Duševne zdravý človek tak nejako inštinktívne cíti, že na tom je niečo creepy. Ale prečo vlastne? Zákon porušený bol? Nebol. Trpia mačiatka? Netrpia. Veď z bežných verejne dostupných zdrojov viete zistiť o ľubovoľnom človeku takmer všetko. Bydlisko? Na raňajky. Kde robí mama? Na desiatu. Kedy a kde sa ženil bratranca morského koňa vnuk? Ako dezert po ostrokyslej s kung-pao. Všetky tieto informácie sú v rôznych komibináciách pre rôznych ľudí skrátka viac či menej verejne dostupné.

 

Navyše, práve v prípadoch, keď nemáte ani len meno, ide o pomerne sofistikovanú aktivitu, ktorá si vyžaduje nasadenie značného množstva inteligenčného i kreatívneho potenciálu. Kadejakí marketingoví pseudomanažéri a podobní jehovisti majúci plné huby myslenia mimo škatule nikdy v živote nemysleli tak mimo žiadnej škatule, ako musí myslieť tzv. stalker, nad ktorým by dievčatá z dobrých reklamiek ohrnuli svojimi prepudrovanými noštekmi, keď chce vyfejsbučikovať dievča, ktoré pozná len z videnia z autobusu. Žiaden expert na data mining z vás nevytiahne toľko analytického myslenia ako stávka s kamarátom, že tú vysokú blondínu z budháča vystalkujete – čo na tom, že namiesto profilovky má len čierny štvorec. Nikto vám nikdy nezaplatí ani halier za to, že do dvoch hodín po tom, čo vyleziete z bazéna, máte profil tej dlhovlasej brunety so super riťou, čo ešte aj pekne pláva. Creepy necreepy, nič v zlom baby, ale chce to oveľa väčší skill, ako na 54. krát spraviť nenútenú fotku typu #nofilterneeded #wokeuplikethis.

 

No a navyše, už len to samotné slovo. Stalking. Bezprizorne prevzaté z úpadkového anglického jazyka, v ktorom má jeho základ to stalk, prosím pekne, podľa cambridgeského slovníka nasledujúci význam:

 

- to follow an animal or person as closely as possible without being seen or heard, usually in order to catch or kill them (The police had been stalking the woman for a week before they arrested her.)

- to illegally follow and watch someone over a period of time (He had stalked her for several months before he was arrested. He was arrested for stalking.)

​- if something unpleasant stalks a place, it appears there in a threatening way (When night falls, danger stalks the streets of the city.)

 

Vidíte to?! Chytiť. Zabiť! Nelegálne! Nepríjemné. Ohrozujúce. Opomeňme teraz zjavnú genderovú nevyrovnanosť citovaného slovníkového hesla a odpusťme jeho tvorcom a tvorkyniam, že v oboch príkladoch v druhej odrážke rodovo absolútne nevhodne predikujú, že stalkovať a byť za to zavretý môže len muž. V angličtine je slovo stalking veľmi silne negatívne podfarbené a pravdepodobne to tak má byť, ja sa s nimi hádať nebudem. Ale my sme ho prevzali do našej ľubozvučnej slovänskej prareči, a keďže také ukrutné hanebnosti, akým ho pripisujú Anglosasi, sa v našich končinách vôbec nevyskytujú, kde-kto ho používal aj na činnosti, ktoré zďaleka nie sú také opovrhnutiahodné ako skutočný stalking.

 

Veď keby mohol, tak aj Ludwig si 3x denne pozerá Eliškin instagramový profil a popod fúz len tíško podpičuváva, že si nepridáva viac fotiek, keď tá krava Irmgard tam drbe 3 duckfacey (podľa vzoru Andrey) denne. Pokiaľ sa jej nemotá popod okná, neposiela 254 poštových holubov denne a Eliškinej manke sa nevyhráža kyselinou v zemiakovom prívarku, je všetko v pohodičke. To máte tak ako s tým ujkom, čo prvý vyšiel na Everest. Pýtajú sa ho, reku, ujec, načo ste sa tam štverali? A on im takto po anglosasky (dnes na nich máme šťastie) že „because it‘s there”. No tak preto. Keď si tam budete postovať fotky svojich anduliek, čiváv, lasociek a mystických keriek, nebudete mať tajných ctiteľov. Ale komu tím prospějete?

 

Vidíme sa!