Bolo by nanajvýš nefér nepozrieť sa po Japonkách na zuby aj ich milým krajanom. V rebelskom protiklade k základnému pilieru japonského myslenia čím zložitejšie, tým lepšie si dnešnú analýzu zjednodušíme na štyri základné skupiny.

 

Japonci sa všeobecne radi grupujú do skupín, ktorých špecifiká sú často determinované predovšetkým požiadavkami spoločnosti, a.k.a. väčšina ich absolútne podlieha diktátu toho, čo práve letí, lebo to vraveli v telke a písali v časopisoch a na módnych blogoch. Mimochodom, nikde na svete neexistuje toľko pánskych časopisov zameraných vyslovene na imidž ako v Japonsku.

 

Jeden rozšírený druh, ktorý sa vymyká tomuto konceptu, je:

 

 

Salaryman


Muž, ktorý žije, aby pracoval, a pracuje, aby žil. Spravidla robí niekoľko desiatok rokov v rovnakej firme, nosí nudný tmavý oblek, ulízanú prehadzovačku a väčšinou pekne silné okuliare. Zmysel jeho existencie spočíva v odovzdávaní celej výplaty manželke, čo je inak v Japonsku dosť bežná praktika. Jestvuje aj podskupina salarymanov, ktorí vyfasujú na deň len 1000 jenov (cca. 7 eur), čo majú ako vreckové presne na jedlo a tým to pre nich hasne. A nielen, že sa títo workáči ani poriadne nenažerú, ale v práci zo slušnosti sedia až kým neodíde nadriadený. Vidieť v nočnom Tokiu rozsvietené celé poschodia administratívnych budov nie je nič výnimočné. V piatok sa potom opijú do nemoty a váľajú sa v oblekoch po zemi.

 

 


 

Oveľa zaujímavejšia je rýchlo sa rozrastajúca skupina mužov, ktorí sa identifikujú ako:

 

 

Choiwaru Oyaji


Niečo ako salaryman gone bad. Hahaha... pardón. Je to tak. Starí fotri a dedci, čo sa hrajú na talianskych womanizerov. Ešte lepší fór je, že celý tento fenomén spískali editori populárneho časopisu LEON, kde v role choiwaru oyaji (doslovne "trošku zlý chlapík") figurujú postarší bieli modeli navlečení do Armaniho, ovešaní Rolexami a opierajúci sa o najnovšie Mercedesy, samozrejme s bielymi modelkami po boku. Veď čo, poznáte to - ako bežný japonský muž na sklonku druhej puberty ani za boha neviete čo s toľkými prachami, kríza stredného veku, existenciálna frustrácia and shit, čo pôjdete meditovať?! Kúpite si LEON, kde vám štýloví belosi detailne poradia ako žiť a najmä ako pritom vyzerať. Treba hrať golf, chodiť na exotické dovolenky, yachtiť, kabrioletovať, kašmírové pulóvre a krokodílie lakovky. As bad as it gets. Lebo veď byť cool, sexy a mať štýl sa predsa dá tak ľahko naučiť, stačí keď vám to formou product placementu podstrčí časopis. Európske modelky sa pobijú, aby s vami mohli pózovať na stránkach... počkať, čo? Takto to nefunguje?

 

 

 

Názov LEON bol vybraný podľa rovnomenného filmu o tom zabijáckom tvrďasovi, čo ho hral Jean Reno. A čerešničkou na tejto majestátnej torte trápneho pocitu za druhých je, že každú titulku zdobí istý Girolamo Panzetta, nesympatický taliansky model/talent/proste celebrita, ktorý okrem svojho pozemského poslania módneho guru je aj akýmsi šéfredaktorom daného plátku.

 

 

Vajčiaci


Prevažnú väčšinu japonských mužov v najlepšom veku však tvorí skupina samoľúbych načesaných metrosexuálov. Neviem ako si hovoria, ale za písmo sväté majú časopisy nazvané Mens Knuckle a Mens Egg! Ako asi vyzerá niekto, čo číta časopis Mužské vajce? Ide o pomerne nepodarený mix drsňáka a jemňáka, lebo novodobý japonský samec má so samcom nášho stredoeurópskeho ponímania len pramálo spoločného. Je to útly krásavček, čo sa (podľa štatistík!) viac než o randenie a sex zaujíma o nakupovanie a údržbu svojho zovňajšku.

 

 

 

Osobne poznám jedného, čo každý deň vstáva do práce o dve hodiny skôr než by mal, len aby si stihol spraviť vlasy. Ak si pamätáte tú maďarskú rozprávku o Pom-pomovi - taký má účes.

 

 

 

 

O obočí sme si už vraveli pri Japonkách, a muži v ničom nezaostávajú: holiť, trhať, strihať, farbiť!

 

 

 

 

Pravidlá pre tvár sú podobné ako u kolegýň: big face = komplexy, small face = kawaii.

 

 

 

Presným opakom načesaných krásavcov sú:

 

 

Otaku


V našom západnom ponímaní sa takto nazývajú všetci japanofilní geekovia, čo majú radi manga a anime, no v Japonsku sú za otaku považovaní aj rôzni úchyláci a psychopati. V podstate toto označenie zahŕňa všetkých obsesívnych fanúšikov čohokoľvek, čo im prerástlo cez hlavu a komplikuje finančnú situáciu ako aj kontakt s realitou. Poznávacie znaky: neupravený účes, zlá pleť, nápadne nudné či naopak prehnane bizarné oblečenie a predovšetkým neprítomný pohľad. Medzi tradičné otaku-záľuby patrí napríklad spávanie s vankúšmi s vyobrazením nejakej prsnatej kreslenej postavičky, zbieranie figúrok z obľúbeného anime, či hranie videohier s tematikou simulácie randenia.

 

 

Väčšinou sú otaku však práve tí trtkovia, čo denne pozerajú (porno) Pokémona a chodia do kaviarne kde je obsluha oblečená ako francúzske chyžné. To že ste nevedeli? Tieto inštitúcie majú v štvrti Akihabara, bašte otaku čudákov, už dlhoročnú tradíciu. A nemyslite si, to nie je len tak, že čašníčka oblečená ako sexi chyžná z kresleného príbehu a hotovo - treba sa poklonkovať ešte nižšie než zvyčajne, a v prípade potreby zákazníkovi pomiešať kávu, prípadne ho aj nakŕmiť lyžičkou!

 

 

 

Disco-claimer

 

Nie som žiadny japonológ, aj keď po rokoch strávených pojedaním sushi s výhľadom na horu Fuji sa zaňho pomaly môžem začať vydávať. Tento článok je písaný s nadsázkou, a ako taký je plný zovšeobecnení, stereotypov a politicky nekorektných subjektívnych dedukcií.