Byl jsem požádán, abych napsal něco o sobě. Snad se mnohé, co jsem tedy napsal, bude zdát neskromné. Ale žádná pomoc. Chtěl jsem se držet co nejblíže pravdy. 

 Josef Šnejdárek, leto 1938

 

 

 

 

Počuli ste už o generálovi Šnejdárkovi? Myslel som si. Nehodil sa do krámu náckom v tridsiatych rokoch, potom ani komunistom, a nakoniec ani nacionalistom v začiatkoch samostatnosti, takže sa veľmi do učebníc dejepisu nedostal. A to je obrovská škoda. Pánko toho totiž zažil toľko, že by to vydalo aj na zaujímavú knižku. Wait, ono to na ňu aj vydalo. Co jsem prožil (1939) alebo druhé vydanie Pochoduj nebo zemři (1996). Ide o autobiografiu s prvkami cestopisu a občas nejakým filozofickým zamyslením. Tvoria chronologicky zoradené jedno- až dvojstranové samostatné historky. Viem si predstaviť, že by sa na jej základe dal natočiť super historický akčák. Ale neviem, kto by ho mohol hrať. 

V tomto článku si tak narýchlo zbehneme generálov život a budem sa ho snažiť hojne citovať, lebo tá kniha má proste gule. Mal som trocha problém pri dohľadávaní nezávislých zdrojov. Tým, že ho história opomínala, tak všetky zdroje, ktoré som našiel, sa vracajú naspäť ku knihe, ktorú o sebe napísal on sám. Ale povedal som si: srať na to. Budem tú hru so Šnejdárkom hrať, budem veriť všetkému, čo napísal, pretože je to tak zábavnejšie. 

Malý Pepa sa narodil 2. apríla 1875 v Napajedlích na Morave. Ako ročnému mu zomrela mama. Ako štvorročný nechápal, ako to, že v Napajedlech nestoja rýchliky. Tak sa postavil medzi koľaje a mávaním čiapkou chcel rýchlik zastaviť. Rušňovodič to ubrzdil, vymenil si spodky, vyskočil z lokomotívy a malému Josefovi strelil takú facku, že z otočky zletel zo železničného násypu. Tento zážitok Šnejdárka ovpyvňoval celý život, vždy si zachovával pragmatizmus a zdravý sedliacky rozum, často sa nezaťažoval nejakými zbytočnými oficialitami. 

Keď začal chodiť do školy, tak sa jeho otec vybral do sveta a Josefa šupol k babičke. Ako trinásťročný sa rozhodol, že sa stane tureckým pašom (vysokým úradníkom/generálom). Neviem, ako ste svoje sny riešili v trinástich vy, ale Šnejdárek si nejaký čas šetril peniaze (netuším z čoho), potom v škole vytrhol z atlasu pár máp a vyrazil do Istanbulu. Došiel do Viedne, tu si najal drožku, aby ho doviezla na cestu smerujúcu do Terstu a pešo vyrazil. Je to nejakých 550 km, dal to za 18 dní. Vydával sa za sirotu, každému tvrdil, že má rodinu v najbližšej rodine. Potom mu došli prachy, tak poslal domov telegram.

Buďte bez starosti Stop Jedu do Cařihradu, kde se stanu pašou Stop Pošlete peníze na cestu Konec Váš Josef

Na základe telegramu ho prišiel vyzdvihnúť jeho strýko. Prekvapivo ho za tento výlet vyhodili zo školy. Tak sa dal do kadetky (stredná vojenská škola).

V kadetce jsem se učil znamenitě. Pamatuji se, že jsem byl nejlepším šermířem. Velmi mi to posloužilo později v cizinecké legii, kde jsem měl několik soubojů, a velmi mi to neposloužilo v rakouských posádkách. Být mladý a umět šermovat – to svádí k různým kouskům.

Ako 20-ročný skončil kadetku v hodnosti poručíka. V tej dobe viedli vojnu Osmanská ríša s Gréckom. Tak sa poručík Šnejdárek zbalil, vybral si dovolenku a ako dobrovoľník sa prihlásil do tureckých služieb. Zažije pár šarvátok. Počas jednej sa naňho vyrúti pár Grékov, niekoľkých zastrelí, ale minie sa mu munícia. Pred nepriateľskou šabľou sa kryje prázdnym revolverom, ktorý sa mu silou úderu zasekne do čela. Prvé zranenie. Našťastie pre Šnejdárka aj nás, včas dobehli Turci a zvyšných Grékov odohnali. Po návrate z dovolenky dostane mladý poručík ako trest 30 dní vojenskej basy. Po odpykaní ho veliteľ pozve na čaj a nechá si rozprávať historky z boja. Po tomto zážitku Šnejdárek vidí, že ho v c. a k. armáde veľká kariéra nečaká. 

Jsem rváč. Jsem voják. Rváč a voják patří na frontu. Když fronta nejde za mnou, musím za ní.

Dobrovoľne vystupuje zo služby, dva roky sa ako turista fláka po Afrike. Keď mu dojdú peniaze,  zahadzuje svoje dôstojnícke vzdelanie a vstupuje do francúzskej cudzineckej légie ako najnižšia hodnosť - "ležjonér".

Život ve francouzské cizinecké legii podobá se básni tvrdé krásy, básni psané krví. V ní vítězí ctnost, ať již v boji se zbraní v ruce, nebo srdcem, jež čelí vražedným bacilům. At již v boji proti vlastním nepotlačeným vášním. Verše této básně mluví o útrapách, o krvi, o smrti... a o nehynoucí slávě anonymních vítězů. Sem se uchýlili princové i žebráci; ti, které život zklamal, i muži plní nadějí. Ti všichni se proměnili v jedno, v slavnou a tragickou cizineckou legii francouzskou, která od roku 1830 dobývá Francii kolonie. 

Kolónie, takže znova Afrika. Povedzme si rovno. Cudzinecká légia nie sú ani dnes žiadni pajáci a mrzáci. Ale začiatkom dvadsiateho storočia to bolo ešte intezívnejšie. Vynára sa mi v spomienkach nejaký film s van Dammom, volalo sa to asi Legionár. Tak nejak tak to vyzeralo, asi... Arabi, tuarégovia a beduíni bol ten posledný nepriateľ légie. Smäd, hlad, únava a choroby boli oveľa nebezpečnejšie.

Roku 1902 vrátil jsem se z expedice. Vyjelo nás 300 jezdců, vrátilo se nás 90. Z těch 210 jich padlo 30, zbytek umřel na útrapy.

Celkovo za svoj život videl Šnejdárek zomrieť viac ľudí, ako stihnem ja za svoj spoznať. Zákonite sa to muselo odraziť aj na jeho literárnom štýle. Je miestami veľmi pragmatický, až cynický.

Tenhle, řekl při nástupu, že se jmenuje Schmidt. Začal brzy postonávat. Doktoři řekli, že je simulant. To se může stát. Umřel. To se může stát. Pohřbili jsme ho. To musí být.

.

Jeden z jezdců leží na zemi a míří karabinou na kapitána. Kterýsi legionář chytí hlaveň karabiny rukou, rána vyjde, dva prsty z ruky pryč. Kapitán se směje. Arab jest usmrcen.

.

Bylo zvykem, že se vojíni sdružovali ve dvojice, jeden vojín že nesl pro oba v torbě rýži, mouku atd., ten druhý pak konservované maso. Ten den jsem obědval bez masa, protože kamarád, který mi maso nesl, po cestě zmrzl.

Po ôsmych rokoch v légii dosiahol hodnosť rotmajstra. Prišiel rozkaz, že sa má dostaviť do Francúzska do dôstojníckej školy. V tej strávil rok, počas ktorého bol vraj nalepší z ročníka, ale skončil ho až ako tretí, lebo Frantíci nevedeli prekusnúť, že by bol cudzinec lepší ako oni. Čo je divné, veď to je predsa známa vec.

Po absolvovaní je druhýkrát v živote povýšený na poručíka a znova sa vracia do Afriky. Tentokrát ale už nie ako legionár, ale ako dôstojník tirajérov - tirailleurs sú domorodí africkí strelci. Konečne nemusí už len držať hubu a krok a dostáva velenie. Táto časť knihy je moja najobľúbenejšia. Šnejdárek rieši všetky problémy s rozumom, citom a zdravým sebavedomím. 

Bol so svojími vojakmi svedkom, ako začali po sebe strieľať dve skupiny Arabov.

Je mou povinností, abych se do toho vmísil a zamezil krvavý boj. Na mém stožáru vlaje francouzská trikolora a zde smím oficiálně střílet jen já. Vedle mne stojí kulomet.

Dal vystreliť pár rán nad hlavy oboch skupín, keď sa ukľudnili a nechal si ich pozvať do tábora. Vypočul si, kde je problém, jedna skupina vraj okradla druhú, bolo to tvrdenie proti tvrdeniu. Obe skupiny pohostil a potom im povedal, že jedna z nich klame. A Alláh by bol nerád, keby klamali svojmu hostiteľovi. Tak sa jedna skupina priznala, vyplatila hodnotu ukradnutého tovaru a rozišli sa v mieri. Čo sa stalo za rohom, to už Šnejdárek neuvádza.

Šnejdárek pre vojnovú lesť nešiel nikdy ďaleko. Raz bol v nejakej zapadnutej pevnosti pri obchodnej ceste s posádkou dvadsiatich tirajérov a jedným lekárom. A lekár sa tak trocha zbláznil. Proste mu preplo z tepla a zo samoty. Začal strieľať po všetkých naokolo. Namiesto toho, aby Šnejdárek poslal pár Arabov vyriešiť to, napísal si na list papiera rozkaz, že nejaký generál ho povoláva s veľkou cťou niekam. Lekár sa zbalil a vyrazil na cestu. Keď sa dostal do cieľa, už ho tam čakali. "Ó, samozrejme, pán generál vás očakáva, navlečieme túto bielu košieľku, v tejto miestnosti trocha počkáme." A po pol roku nechcem-vedieť-akých-psychiatrických-kúr-zo-začiatku-20.-storočia bol znova fit.

Ako som spomínal, s predpismi sa Šnejdárek až tak nekamarátil. Raz sa stala nemilá vec. Francúzsky dôstojník, podľa osobných záznamov prchký chuj so sklonom k surovosti, švihol svojho arabského podriadeného jazdeckým bičíkom cez ksicht. Neuvedomil si, že kým on mal v ruke len bičík, vojak mal v ruke pušku. Po vojakovi bolo vyhlásené pátranie a Šnejdárek mal byť ten, kto mal prehľadať jeho dedinu a vraha zatknúť. Prišiel so svojou eskortou do dediny, ohlásil sa u náčelníka, ktorý bol zhodou okolností otcom hľadaného. Oznámil mu, prečo prišli s tým, že dedinu prehľadajú až ráno, pretože jeho chlapi sú po ceste unavení. Ráno prekvapivo podozrivého nenašli. O pár rokov sa utečenec vyznamenal v nejakej koloniálnej bitke, dostal milosť a rád čestnej légie. 

Šnejdárek okrem iného dohliadal aj na stavbu ciest. Každé ráno mu oznamovali počty chorých alebo zranených robotníkov, ktorí nemohli v ten deň pracovať. Vzhľadom na to, že veľa z nich bolo len drobných odrenín, ktoré si spôsobili, keď sa večer pobili v hašišovom opojení, začal robiť poručík každé ráno pravidelné zdravotné prehliadky chorých. 

Nerozuměl jsem lékařské vědě ani za mák, ale podle názoru domorodců, francouzský důstojník rozumí všemu, nesměl jsem tedy dělat výjimku. Moje léčivé metody byly velmi prosté. Měl jsem jen dva léky: chinin a jodovou tinkturu. Zařídil jsem si to takto: Byla-li rána nebo nemoc viditelná, dal jsem to místo natřít jodovou tinkturou, nebyla-li viditelná, dostal pacient do úst pilulky chininu. Při takové lékařské prohlídce pacienti seděli na bobku v jedné řadě před mým stanem. Přešel jsem rychle před touto řadou sledován dvěma vojíny, kteří nesli: jeden láhev s jodovou tinkturou a štětcem, druhý nádobu s pilulkami chininu. Dal-li jsem znamení nosiči chininu, dostal pacient sedící na zemi do úst pilulku chininu. Dal-li jsem znamení nosiči jodové tinktury, dostal pacient nátěr jodovou tinkturou.

Vzhľadom na to, že väčšina pacientov boli tvrdí chlapi z púšte a hôr, tak by sa väčšinou skôr či neskôr uzdravili aj bez jeho pričinenia. Napriek tomu sa začala medzi domorodca šíriť jeho povesť ako zázračného lekára. Už za ním nechodili len robotníci, ale vodili tam celé svoje rodiny.

Jednou jsem však přece přišel do rozpaků. Přivedl mi totiž jeden horal svou ženu, že prý ztrácí mnoho krve. Byl jsem na rozpacích. Patří na to chinin, nebo na to patří jod?

Šnejdárek v Afrike spoznáva aj svoju druhú lásku, budúcu manželku Cathérine. Je to žena presne podľa jeho vkusu.

Statečná. Člověk může myslit jen na svou povinnost. Ona se umí postarat o sebe. Pamatuji se, jednou se v Oranu vloupali do vily dva ozbrojení lupiči, Arabové. Žena byla sama doma s maličkou Mirriam. Bála se o dítě. Oba zastřelila.

 

 

 

Sorráč, zase som sa rozpísal :-( Tu na dnes skončíme. Šnejdárkove osudy počas prvej svetovej vojny a po nej v Česko-Slovensku budú v druhej časti. Stay tuned!