V našom paneláku sa mení väčšina susedov rýchlejšie než žiarovky vo výťahu, takže pre mňa nemá zmysel zoznamovať sa s nimi. Náhodou sa zblížime a za pár mesiacov budem ja mávať  sťahováku a citová trauma so mnou, už len to mi chýba! Raz sa to však zvrtlo.

Začalo to partnerskou hádkou v našej domácnosti. Obvykle sa hádame potichu v spálni, máme takú zásadu, že rodičia by nemali pred deťmi súložiť a hádať sa. No a preto sme sa aj hádali skrytí a potichu, ale zrejme o tom tie mrchy aj tak vedeli, lebo zabúchali na zamknuté spálňové dvere s otázkou, či máme sex alebo hádku. Muž vyletel von znechutený vývojom situácie a vyhlásil, že okamžite odchádza sám na chalupu. Vydýchla som si, potomkovia sa zlomyseľne uškrnuli, pes uši v polohe zásah elektrickým prúdom.

Už si nepamätám, koľko času uplynulo od jeho odchodu, ale stihla som vypiť dva poháre červeného a zožrať bonboniéru s jej pôvodným poslaním obšťastniť šéfa na narodky, ale teraz urobila šťastnou mňa, keď tu odrazu decká upozornili na zúfalý psí brechot na chodbe pri výťahoch. Niekomu sa zrejme stratil pes. Rozbehla som sa oduševnene k vchodovým dverám ako Mitch z Baywachu, pričom na rozdiel od kuracích nožičiek Hajzelhofa, za ktorého bežali nohy cudzieho chlapa, moje turistické haksne dablérku zatiaľ nepotrebujú. Deti bežali za mnou. Syn ešte stihol vziať so sebou duchaprítomne misku s vodou.

Vybehli sme von, obstúpili sme stratené zviera a kým chlípalo vodu, snažili sme sa márne nájsť na obojku štítok s menom majiteľa. Niekde treskli vchodové dvere. Doriti, nie niekde, to boli naše dvere! Obliala ma poriadna horúčava ako pri kremácii. K vystrašeným psím očiam sa pridali tri páry našich. Vyzerali sme ako migranti na Slovensku pri pohľade na naše sociálne dávky.

„Kto má so sebou kľúče?“ pýtam sa detského kolektívu. Obe deti pokrútili záporne hlavou. Rovnako ako aj pri otázke o mobile. No na parádu, sme na chodbe v domácich tričkách a teplákoch, nemáme so sebou nič, len misku s vodou, vlastne už aj vodu nám psisko vychlípalo a hlava rodiny už zrejme nasratá chlastá na víkendovej chalupe. V byte ostal len náš pes. V tej chvíli sme ľutovali, že sme mu nikdy nezaobstarali špeciálny výcvik na otváranie dverí, lebo načo sú nám teraz príkazy nepoužiteľné v tejto krízovej situácií typu „sadni, ľahni“... Teraz si určite aj bez našich povelov ľahol na našu posteľ a mončiči.

Chvíľu sme len tak bezmocne chodili po chodbe hore-dole, ja som chvíľu aj zúfalo zavýjala a zatúlané psisko si nás nedôverčivo obzeralo, že čo je to za svorku debilov, k týmto sa veru nenasťahujem. Neostávalo mi nič iné len zazvoniť u susedov. Pán profesor z garzónky nebol doma, v ďalšom byte ticho, až v tom treťom, práve v tom, kde nájomníci rotovali rýchlejšie ako motroci v nadnárodných spoločnostiach, konečne zazneli kroky.

Vybehla suseda a spoza jej chrbta vykúkali jej chalani, ktorí zvykli vo výťahu robiť zle nášmu psovi, za čo som ich v duchu nenávidela, ale teraz som sa priateľsky usmiala a vtipkovala, že ahoj, chlapci, máme ďalšieho psa, plus k tomu kľúčový problém.

„Poďte ďalej,“ zmätene ma pozývala suseda dnu.

„My si nehľadáme nový domov,“ vysvetľujem horlivo. „Mne stačí, keď mi požičiate mobil a ja si zavolám na pomoc manžela s kľúčom.“

Vydýchla si, mobil mi požičala a naďalej ponúkala azyl v jej byte, čo som zanovito odmietala. Tá chodbovica sa mi zdala celkom fajn party.

Nepamätám si žiadne telefónne číslo okrem manželovho. Dodnes nechápem, prečo som si zapamätala práve jeho číslo, ktoré je najmenej zaujímavé, deti majú také milé číselné opakovačky a aj tak pri spomínaní na ich čísla mám v hlave prázdno. Bránim sa fatalizmu, vysvetľujem si to radšej tým, že muža poznám dlhšie ako svoje deti. Len čo som sa mu dovolala, hlasom zlomenej ženy som mu vysvetlila, že sedím na chodbe aj s jeho milovanými deťmi, vymknutá a že ak ešte nepil, tak by bolo fajn, keby nás prišiel zachrániť, ale ak už pil, tak nech ho Boh chráni, keď nás tu takto nechá. Počula som jeho hlboký výdych plný úľavy, že si ešte nestihol naliať a už aj sedlá tátoša.

Po tom, čo som zabezpečila záchranu mojich potomkov, šla som s nimi zachraňovať psa. Vzali sme ho na ruky a prechádzali sme jednotlivé poschodia paneláku. Veľa vchodových dverí nemá dobre vyriešenú zvukovú izoláciu dverí, a tak sme spoznávali po schodoch, po zvukoch, čo sme kto za ľudia... Už som aj chcela jedným zazvoniť na dvere a poradiť im našu zásadu o hádaní sa pred deťmi potichu, lebo bolo počuť detský plač na pozadí hádky, ale zrejme by mi nepoďakovali. Na ďalšom poschodí za dverami s vycifrovanou mosadznou menovkou ma prekvapili zas neviazanou zábavou, na ktorej dominovalo viac vulgárnych slov ako má Rytmus v pesničkách, a to je už celkom umenie. Menovka vycifrovaná, slovník vyšperkovaný, tí ľudia sa nezdajú. Chvíľu som tam aj postála, že či nezapočujem voľajaký meliškovský šperk typu „Nemáš doma cibuľu...pip...pip...bzdocha....pip...pip.“ Ale žiaľ, nadávky len taký nudný štandard.

Na jednom poschodí sa po chodbe prechádzala zamračená ženská, ktorej okrem dobrej nálady mohlo chýbať aj kadečo iné, trebárs pes. Aj tak bolo. Len čo nás zbadala, vydrapla nám psa z náručia a dôrazne povedala, že to je JEJ pes.

„Máme svojho,“ upokojovala som ju a ona prikývla, že to ona vie, má totiž všetkých psičkárov dôkladne zmapovaných. Ešte toť nedávno som mala fóbiu zo psov, psičkári boli u mňa dole na rebríčku hneď za zubármi s Parkinsonom, kvôli deťom máme teraz psa a kvôli nemu som už aj sledovaná, tak to je nečakaný bonus. Toto človeku dáva nádej, že to s nevšímavosťou ľudí nie je až také zlé.

Spokojne a v krátkom časovom intervale som sa s existenciou paparazzi babizne vyrovnala, medzitým ona aj pes zmizli v útrobách bytu. A tak sme sa len tak medzi sebou sentimentálne a z nedostatku iných dôvodov tešili, že sme psovi našli jeho stratený domov. Potom sme si šli sadnúť na našu chodbu medzi kvetináče s obrovskými rastlinami, ktoré mali smolu, že keď snaživo vyrástli príliš do výšky, za odmenu ich majitelia vyrazili na chodbu a tiež rôznymi starými haraburdami, ktoré sa niekomu nechcelo odniesť do kontajneru a dúfal, že to niekto z chodby ukradne, ale tie svine zlodejské kradnú len to, čo sami chcú. Z nudy sme sa začali rozprávať a tak som pri tej príležitosti zistila, že synovi nejdú v škole jazyky a dcéra je vegetariánka. Vlastne mi už vôbec nevadilo, že sme sa vybuchli z bytu. 

Keď však vystúpil z výťahu muž, tvárila som sa nešťastne, čo ho očividne potešilo. Niekedy ma prekvapí, čím všetkým dokážem urobiť mužovi potešenie. Zamával hrdinsky kľúčom ako mečom a otvoril nám dvere domova.

Náš pes previnilo zliezol z našej postele, decká sa rozbehli k počítačom a my sme chvíľu premýšľali, prečo sme sa vlastne pohádali. Uzavreli sme to s tým, že to určite nebol taký kľúčový problém, keď sme si na to nevedeli okamžite spomenúť.

So susedou sme sa potom niekoľko týždňov milo zdravili, párkrát sme si vymenili napečené koláče s úsmevom, že však ochutnajte, susedka, a keď budete chcieť, aj rodinný recept dodám, a potom sa za nimi zľahla zem.

Dnes tam už býva celkom iná rodinka. Jej šikmookí členovia sa mi zdajú veľmi zaujímaví, sú slušní, úctiví, ticho našľapujú, takže ich nikdy nie je počuť, keď sú na chodbe a celkom by ma zaujímalo, o čom točia, lebo sa stále chichocú, keď svoj sushi set ráno vodia do škôlky. Netvrdím, že je to pre mňa kľúčový problém, ale celkom by som privítala situáciu, kedy by sme sa mohli pekne po susedsky zblížiť, a tak prestávam kontrolovať kľúče po vreckách...