Milujem knihy. Milujem ich vôňu, vŕzgajúci papier, šuchot prevrátenej strany, či drsný dotyk nepoddajného papiera. Milujem predstavivosť Murakamiho, bezprostrednosť Londona, surovosť Bukowského, bizarnosť Baricca, chladnokrvnosť Remarqua, magickú realistickosť Márqueza, či genialitu Dostojevského. Rád sa len tak bezcieľne prechádzam po antikvariátoch či knižniciach a listujem v neznámych príbehoch, ktorých súčasťou sa počas čítania môžem stať. Knihy v tých momentoch pre mňa predstavujú hviezdne brány, pomocou ktorých môžem objavovať neprebádané svety, v ktorých môžu existovať aj v realite nepredstaviteľné veci ako napríklad diaľnica z Bratislavy do Košíc, mĺkvy Jožko Golonka či Robo Kazík bez nočného motýľa pod nosom.

 

Čítanie nie je podľa mňa pre každého. Tí, ktorí nedali šancu žiadnej knihe, si predsa nezaslúžia objaviť čaro sveta kníh. Aj stará ľudová múdrosť hovorí, že tá, ktorá si ho nepostaví, si ho nezaslúži. Knihám ale môže podľahnúť každý. Som toho živým príkladom. Mladý talentovaný športovec, ktorého čakala žiarivá kariéra finančného poradcu či predajcu Aloe Vera, jedného dňa dostal od bratranca knihu od Johna Irvinga „Modlitba za Owena Meanyho“, ktorá navždy zmenila jeho život. Príbeh, ktorý by nenapísal ani najväčší distribútor klišé, Holyud. Mal som 16 rokov, od doktora doživotný zákaz športovať a knihy, ktoré mi v tomto zložitom životnom období zmenili život. Odvtedy som prečítal viac ako 300 kníh a čítanie postupne v mojom živote nahradilo sledovanie televízie, hranie počítačových hier a aspoň trochu obmedzilo sledovanie porna. Plytká slovenská seriálová tvorba mi odrazu ponúkala iba prázdne bezcieľne mrhanie časom, ktorý som mohol investovať do seba tým, že by som otvoril víno nejakú knihu. Knihy postupne formovali moju osobnosť a ukázali mi nové možnosti, ako sa stať lepším človekom. Začal som vidieť veci z inej perspektívy, rozšíril som si obzory, stal som sa vyrovnanejším a pochopil som mnohé veci, ktoré som dovtedy nechápal. Hlavne som časom pochopil to, že nemôžem a nechcem zmeniť druhých ľudí, ale môžem zmeniť seba samého. Zrazu som už nebol ukrivdeným malým chlapcom, ktorého svet nechápe a ktorý nedokáže nikde zapadnúť, ale človekom, ktorý sa konečne akceptuje a nehanbí sa byť pred niektorými ľuďmi sám sebou. Moje morálne hodnoty konečne neovplyvňovali spoločnosťou preddefinované falošné vzory úspechu, ale nedokonalé pokrivené postavy z rôznych príbehov, ktoré som si predstavoval ako seba samého.

 

Každá kniha sa stávala niekde hlboko v mojom vnútri mojou súčasťou. V mnohých postavách som nachádzal kúsok seba a vďaka veľkej predstavivosti som dokázal vniknúť do príbehu tak, že som zabudol na všetky problémy, nehľadel som na čas a vôbec ma nezaujímalo, čo sa deje vo svete okolo mňa. Cítil som ľútosť Raskoľnikova, strach Yossariana, odpor k dogmám Winstona Smitha, sklamanie zo života Martina Edena a bojoval som spoločne s Jurim Živagom proti nepriazni osudu. Nejedol som, nepil a nespal som, kým som sa nedozvedel, kto je vrahom v Ecovej detektívke, aký osud čaká Nabokovu Lolitu, alebo či sa Murakamiho Kafka dokáže zbaviť prekliatia svojho otca. Ponoril som sa do tých kníh tak hlboko, že som sa bál čo i len nadýchnuť, aby som tým niečo nepokazil. Samozrejme, že nie všetky knihy ma takto dokázali uchvátiť. Neľutujem však ani sekundu, ktorú som strávil čítaním knihy, ktorá mi nič nedala a vôbec ma neoslovila, pretože ma aspoň naučila nájsť v sebe vôľu doťahovať veci do konca a niekedy vedel aj ten koniec veľmi milo prekvapiť. Zároveň ma tie knihy naučili nehľadať dokonalosť, ale tešiť sa z drobností, a preto mám po každej prečítanej knihe pocit, že som o niečo bohatší. A aj keď sa hovorí, že peniaze nerobia človeka bohatším, tak si za ne môžeme kúpiť knihy, ktoré ako jedna z mála výnimiek toto pravidlo nepotvrdzujú. Kedysi som podobne ako Harpagon šetril každý cent a nedoprial si ani akciovú vifonku, až kým som si vďaka knihám neuvedomil, že ma viac peňazí nerobí vôbec šťastnejším. Viac kníh ale áno.

 

Každý čitateľ preferuje niečo iné. Niektorí milujú detektívky, iní realizmus, fantasy, sci-fi, dobrodružné romány, biografie alebo iné žánre (červenú knižnicu medzi knihy nepočítam, keďže ju považujem za hrubšie časopisy pre ženy, ktoré v nich hľadajú vysnívanú lásku, ktorú im ich partner neposkytuje). Ja mám napríklad rád ich rôznorodosť a knihy si vyberám podľa nálady. Takmer všetci moji kamaráti sú alkoholici športovci, a tak asi nikoho neprekvapí, že poznám asi iba štyroch z nich, ktorí vedia čítať v živote prečítali viac ako 5 kníh. Jedného (momentálne vášnivého čitateľa) z nich som priviedol k čítaniu tým, že som mu podaroval knihu. Neuveriteľné, však? Po tejto šokujúcej skúsenosti som dospel k záveru, že ak nemá človek IQ voliča Vzdoru, tak naňho niekde čaká nejaká nadržaná kniha, ktorá túži iba po tom, aby sa jej nežne dotýkal a s ktorou by si určite užil. K tomu je ale potrebné zahodiť za hlavu predsudky, čo ale nie každý hejslovák dokáže.

 

V štatistickom prieskume, ktorý som si teraz vymyslel, údajne výrazne prevažujú čitatelia, ktorí si svoje obľúbené knihy prečítajú viackrát. Ja sa musím priznať, že čítam dvakrát iba knihy, ktoré sa mi až tak nepáčili, alebo som ich úplne nepochopil. Raz som skúšal po niekoľkých rokoch opäť prečítať jednu z mojich obľúbených kníh, no vôbec sa mi nepáčila. Ako by povedal Dickens, mal som veľké nádeje, no kniha už mala úplne inú príchuť, pocity už neboli rovnaké, zafarbili sa a tá farba sa už jednoducho nehodila k farbe mojej nálady, akoby povedala Šuvadová. A veď nie nadarmo sa hovorí, že všetkého veľa škodí. U mňa to platí aj pri knihách. Raz za čas u mňa nastane obdobie, kedy za pol roka neprečítam ani leporelo. Žiadna kniha ma vtedy nedokáže dostatočne zaujať, a tak to jednoducho nesilím a čakám na moment, kedy budem mať na čítanie opäť náladu. Takisto nemám napríklad vždy náladu na Stendhala či Tolstoja a potrebujem si prečítať niečo ľahšie, najlepšie niečo obrázkové.

 

Knihy pre mňa ale predstavujú útek od reality, útočisko v ťažkých chvíľach a svet, ktorý si môžem podľa vlastnej fantázie sám vymodelovať. Moju lásku k nim by dokázal správne popísať asi iba Sparks či Simmel, avšak to by tá láska musela raz zomrieť, čo si ani s predstavivosťou väčšou ako zadok Kim Kardashian nedokážem predstaviť. Možno som iba naivný rojko snívajúci s otvorenými očami, no verím, že knihy robia svet oveľa lepším miestom.