Sezóna vinobraní, remeselných slávností a obecných jarmakov je s príchodom zimy v nenávratne. Čas s nenahraditeľnou atmosférou a riedkou stolicou z nekvalitného burčiaku, premastených zemiakových placiek a nedopečenej živánskej. Proste to pravé čaro hodov, tiež podčiarknuté neprehliadnuteľnou externalitou, ba dokonca dôležitou súčasťou, akou sú kolotoče.
Je inak zaujímavé, že aj v dnešnej uponáhľanej dobe plnej virtuálnych nástrah, prevratných mindfuck vynálezov a cieleného, premysleného a agresívneho marketingu miereného na naše deti, kedy najväčší argumentačný nástroj rodičovskej výchovy je odopretie prístupu na Facebook, stále zaujmú kolotoče, ktoré brázdia naše mestá. Osobne ma fascinujú najmä kúsky, ktoré vyzerajú ako rodinné dedičstvo. Veď materiál na ich výrobu vynášal ešte strejdo Vašek každú druhú nočnú šichtu z Vítkovických železiarní v gatiach. S kámošem Jardem ich pozvárali na dvorku a nadstavili na sprivatizovanú Liazku z bývalého JRD Lhotky u Litultovic. V záujme dodržania prísnych bezpečnostných noriem im raz ročne dopraje nový aerosolový náter s obrázkom Hasselhoffa, Pamely alebo Mickeyho Mousa Zbyněk zo spriatelenej spoločnosti Feliciatuning.
Oveľa viac ako samotným kolotočom by som sa rád zameral na ich pánov. Verím, že kolotočiarom sa stať nedá, tým sa musíš narodiť. Aj keď mnoho ľudí, najmä návštevníci dedinských diskoték alebo nákupných centier, by sa im chceli priblížiť aspoň z módnej stránky. Po vlastnej skúsenosti z tých pár tohtoročných jarmokov je vidieť, že skalní kolotočiari sú dekády verní svojmu štýlu - nebáť sa kombinácií vzorov a materiálov (hlavne šuštiaku), výrazných neónových akcentov a hlavne tričiek bez rukávov. Maroš Kočišík by pri hodnotení iste vypotil mláku vo veľkosti Kaspického mora. Ale keďže vieme, že Kaspické more vlastne nie je more, ale jazero, všetko je v poriadku.
Moja prvá spomienka na kolotočiara je z obdobia raného detstva, teda približne mladšej doby bronzovej, keď som ako prcek sedel na autodrome a podával žetón strašidelnému ujovi (v tričku bez rukávov) s cigaretou v ruke. Za 100 korún slovenských vydali nejaké tie štyri jazdy + cukrová vata. Ako bonus bolo utieranie krvi po udretí nosa do volantu pri zrážke s kamošom. „Bezpečnostný pás“ sa síce vo vozidle nachádzal, ale slúžil skôr ako slučka, než záchrana. Inak bezpečnosť je pri kolotočoch samostatná kapitola, ešteže sa tí kolotočiari vždy vedia vynájsť.
Ďalšia spomienka je asi z obdobia mojich 12–13 rokov, keď som na prázdninách čítaval sesternicino Bravo. Medzi top článkami typu „Tony z East17 – buldozér dievčenských sŕdc“ (schválne takto si dáva dnes) a „Škandál – najstarší z bratov z Kelly Family sa dal ostrihať, tak už nevyzerá takto, ale takto!“ sa vyskytovala pravidelná rubrika „Láska, sex a nežnosti“ (po rebrandingu premenovaná tuším na „Láska, sex a trápení“). Tam legendárny stĺpik* – „Tenkrát poprvé“. Áno, to je presne ten, kde dievčatá opisovali, ako prišli o vienok. A neraz sa tam objavovali príbehy, síce s menšími deviáciami, ale približne s nasledujúcim jadrom:
„V našom meste sa konal jarmok a pri centrifúge/ húsenkovej dráhe/ nejakominomkúlkolotoči obsluhoval On. Bol strašne zlatý a všetky dievčatá sa okolo neho točili. Keď som mu podávala do rúk žetón, jemne ma chytil za ruku a pomohol mi nastúpiť, pričom ma nežne chytil za zadok. Bolo to také vzrušujúce! Hlboko mi pozrel do očí a ja som bola šťastím bez seba. Potom mi dal ešte dve jazdy zadarmo a povedal, že o desiatej končí, tak by som mohla prísť za ním. Nemohla som uveriť, že si vybral práve mňa! O desiatej som za ním prišla. Vzal ma do svojej maringotky a tam sa to stalo. Najprv to síce trochu bolelo, ale potom ma zalial slastný pocit. Keď sme skončili, povedal mi, aby som vypadla, že musí robiť dačo iné a nemá čas sa zahadzovať s nejakou nánou. Bežala som domov a celú noc preplakala. Na druhý deň som sa odhodlala ísť za ním opäť, aby sme si to vysvetlili. Tváril sa ale, akoby sme sa nepoznali a povedal mi, že ho nemám otravovať. Zakrátko odišli s celou karavánou do iného mesta a ja som ho odvtedy nikdy nevidela...“
*pre ľudí narodených po roku 2000 – stĺpik = niečo ako blog v tlačenom médiu. Tlačené médium je ten papier, čo si váš otec berie na WC a po vykonaní potrebného ho vráti späť na policu.
Potom u mňa nastáva obsiahla spomienková odmlka, keďže priebeh väčšiny jarmokov z môjho pubertálneho a vysokoškolského obdobia si akosi nepamätám. Teda okrem vycibreného playlistu kolotočiarskeho dídžeja. Za 100 korún slovenských by vydali síce už len nejaké tie tri jazdy na autodrome, zato sa však dala privodiť masívna opica. Ak som bol náhodou na vážkach, či by ten liter a pol burčiaku nebolo náhodou pre víziu svetlých zajtrajškov lepšie vydáviť, pár minút pri kolotočiarskom repráku ma utvrdilo v kladnej odpovedi.
Ostatný pohľad na kolotočiarov sa však mení s príchodom vlastnej ratolesti. Najmä, keď začína byť v tom veku, že s neskrývaným údivom hľadí na kolotoče. Na jednom z hodov mestskej časti našej najväčšej dediny sme sa teda rozhodli dopriať dieťaťu trochu radosti. Na narážanie na autodrome to ešte nie je, manželka sa teda obetovala a voľba padla na „Labuťky“, to je kolotoč podobný tomu, na ktorom sa vozil ožratý Bohuš. Idem teda kúpiť žetón za deklarovaných 2,50€. V združenej kabínke Labute/Retiazkový kolotoč sedela pani, ktorá vyzerala, že sa mimo sezóny živí ako first kontakt manažérka v čistom priváte v novostavbe s bezproblémovým parkovaním, kde svoje služby ponúkajú veselá Janka a vášnivá Erika, ktoré ponúkajú, ale i vyžadujú diskrétnosť. Mala rovné havranie vlasy pod zadok a gélové nechty.
Tak vravím, že: „Jedenkrát labuť“.
Pani sa pýta: “Koľko osôb?“
Ja že: „Akože koľko osôb, veď jednu labuť.“
Pani na to: „To je na osoby, je jedno, či má nula alebo 100 rokov, proste osoba 2,50€.“
Inak asi budem znieť ako starý otec, ktorý spomína, ako za 10 Kčs urobil sobotný nákup, ale 5€ za takúto spanilú jazdu je teda kurva biznis. Opäť sa vrátim k obľúbenému autodromu, dnes na úrovni 3,50€ za auto. Pri plnej obsadenosti, čo je cca. 18-20 aút na jeden autodrom, to robí neuveriteľných takmer 70€ za pár minút. Furt sa divím, prečo Penta nesmeruje svoje investície aj do tohto biznisu...
Chvíľu sa síce pohrávam s myšlienkou nechať dcérku samotnú, keďže sama sa ohradzuje tým, že: „us je veukáá“, ale netúžim byť v reportáži v krimi novinách ako rodič, ktorý nechal dva a polročné dieťa osamote na takomto kolotoči. To už by mi hádam neprešlo ani u obsluhujúceho kolotočiara. Potláčam teda svoje židovské korene, keď už mám plat priemerného gazdu v najväčšej slovenskej dedine, obetujem 5€ na detskú radosť.
Labutí kolotoč rozbieha svoju veľkolepú show a ja počujem milú pani z kabínky: „Všetko si tu zajebal tými špinavými rukami a pomiešal mi žetóny! Hajzel vyjebaný!“ ...karhala svojho asi 12-ročného syna.
Takže kolotočiarska kultúra sa stále dedí z pokolenia na pokolenie a nevymetú ju ani moderné technológie. A verím, že pre budúce generácie bude len prekvitať. Aby sa aj tie v rytme centrifúgy mohli nechať unášať kolotočiarskymi piesňami v pravej jarmočnej atmosfére.
