Zobudil som sa na zvuk “pfsccct”: Peter začal raňajkovať pivo. Po prvom dni v robote som mal kocovinu z vodky a neutíchajúci pocit beznádeje kombinovaný s apatiou.

“Dnes ideme do obchodu, do dediny, ideš s nami?” opýta sa Peter a grgne si.

“Idem.”

Zobudíme šoféra Zigyho, ktorému trvá niekoľko minút, kým si uvedomí na akej planéte dnes je a začneme hľadať Podlahu. Nájdeme ho, ako vonku kŕmi labute včerajším nedojedeným kuracím soté.

“Nechcú to, kurvy pyšné!” zhodnotí prieberčivosť majestátnych vodných vtákov a začne nám popisovať recept na kuracie prsia, ktoré má na pláne si dnes spraviť.

“Do obchodu nejdem, všetko mám. Musím aj tak šetriť. Ozaj, keďže za týždeň odchádzam, budem potrebovať miesto v mrazničke. Takže dožerte všetko, čo tam je a ja tam nahádžem kurence, čo zoberiem domov. Mám ich zadara, bol by som chuj, keby som sa vrátil bez kureniec. Žena by ma do domu nepustila, hehe.”

Nasadneme do auta a Zigymu chvíľu trvá, kým si spomenie, ako sa štartuje auto. Dnes ešte nehúlil, ale drží sa dobre: “Ešteže je zajtra výplata. Podlaha má v sobotu rozlúčkovú párty?”

“Vyzerá to tak,” povie Peter a otvorí si pivo.

Autom sme za chvíľku v dedinke. Prechádzame okolo übersuper upravených predzáhradiek s dokonale ostrihanými stromami, okolo domčekov bez záclon a s umeleckými kúskami v oknách, dlho stojíme na jedinej križovatke na červenú, aj keď nikde nevidieť ani živú dušu. Je štvrtok doobeda a všetci práceschopní sú v meste v robote, alebo ak majú nejaký biznis v dedinke, sedia tam, prípadne sedia doma. V supermarkete Jumbo je len pár nemeckých dôchodcov-turistov, ktorý bývajú v domčekoch pri jazere tak ako my. Nakupujú vo veľkom holandské syry, údené šunky a vína.

“Do piči, hádam budem mať taký dôchodok aj ja,” zasníva sa Peter a dá do vozíka 3 balenia najlacnejšieho piva po 24 kusov, “ja som vybavený. Idem trocha ponaťahovať predavačku, potom vás počkám pri aute.”

“Teraz pozeraj ako bude baliť predavačku. Toto robí už vyše roka, čo tu býva,” uškrnie sa Zigy a do svojho vozíka dá asi 5 kíl rôznych čokolád a keksíkov.

Peter príde k pokladni, kde obsluhuje mladá blonďavá Holanďanka, usmeje sa na ňu, podá jej jednu plechovku a povie jej po holandsky ťažko naučenú frázu, ktorú sa bifľoval niekoľko hodín: “Mám tri balenia piva. Dokopy to je… (na sekundu sa teatrálne zatvári, že počíta) 72 pív. Ale medzi nami, nie je to pre mňa.” Predavačka sa naňho mechanicky usmeje a je vidieť, že Petra to zasiahlo. Šťastne, priam zbožne od nej zoberie výdavok a mrkne na nás. Už je skoro jeho… Multi-kulti balenie v praxi.

Ja si nakúpim pár potrebných vecí a ideme naspäť domov. Zigy sa pýta, či niečo kúpime Podlahovi na rozlúčku. Peter hovorí, že postačí, keď mu ráno pomôžeme po párty upratať. Až vôbec.

Po pár hodinách sa vyberieme do práce a ja začínam cítim nervozitu. Oblečieme sa do overalov a automaticky idem vynášať hovná, ale Podlaha ma zastaví.

“Daj si pohov, hovná spravím ja,” prekvapí ma milo, “začni robiť krvavú vaňu”. Zoberiem si vodnú pištoľ a začínam krvavé želé zmývať smerom k odtoku, keď začujem vysoký hlas: “Došľaka chlapci! Niekto zobral vešačom vodku. Máme vojnu!” Otočím sa a za mnou stojí malý chlapík s úzkymi fúzikmi, s prelepeným okom a v nepremokavom overale detskej veľkosti.

“Ty budeš ten nový! Moje ctené meno je Adrián. Včera sme sa nevideli. No vlastne ja som nevidel vôbec nič tri dni. Bol som u doktora, lebo mi prskla do očí chémia, keď som umýval. Ale aspoň som mohol počúvať La Traviatu. Ale iné som chcel. Vešači nám vyhlásili vojnu. Celý hajzel potreli krvou a napísali nám tam odkaz. Musíte to rýchlo umyť, lebo potom to dole už nedáte.”

Podlaha si vzdychne a odíde umyť hajzel. Ticho a bez rečí. Odovzdane. Takže hovná mi predsa len ostali.

“Musím zistiť, kto to bol.”

Priznám sa bez mučenia. Adrián otcovsky kývne hlavou: “Prvý deň. Chápem. Ja som prvé dní vo fabrike tajne prespával. Aby som pochopil bezútešnosť tohoto miesta a lepšie ho pochopil. Budeš musieť kúpiť fľašu. Odkaz na hajzli hovorí jasne.”

“Ale ja som to nevypil všetko!”

“To je jedno. Ide o dokazovanie sily. Zvykneš si. Ja dnes vykonám chemickú odvetu, neboj. Nedáme sa. Ale keby ti prijebali, tak sa nepoznáme…” rozhovorí sa Adrián a ešte mi vysvetlí, že tu pracuje už vyše 10 rokov a je služobne starší ako Boh kureniec aj ako Lennon. Matuzalem fabriky. Rekordman. Prežil približne 730 miliónov kureniec a keď je v robote fakt nejaký pojeb, Boh kureniec zavolá jeho. Raz, keď chceli radikálni vegetariáni podpáliť fabriku, sám sa prihlásil, že ju bude strážiť s roxorovou tyčou. Našťastie nikdy neprišli. V podstate je náš šéf on, keďže Lennon má robotu totálne na háku a čaká na dôchodok. Adrián tu mieni zostať, kým jeho dcéra doštuduje operný spev v Brne. “Vieš koľko stojí taká škola, došľaka?!"

“Neviem.”

“Bohovsky veľa. Počuj, mňa sa nemusíš báť, ja som akoby váš otec. O tejto fabrike viem všetko. Možno ti raz prezradím tajomstvo tohoto miesta. Dokonči hovná a vaňu a príď za mnou, Ukážem ti, ako sa čistí rambo dráha.”

Prikývnem, spravím, čo mám a vydám sa za ním.

Nájdem ho u mechanikov v dielni. Niečo sa pokúša spraviť so svoju vodnou pištoľou a keď má zbadá, nevinne sa usmeje: “To je môj nový vynález, ohnem trocha hlaveň a tak sa dostanem aj do tých najmenších škárok!”

Kým upgraduje svoju pištoľ, v skratke mi povie o mojich spolubývajúcich.

“Podlaha má 23. Sedel 5 rokov v base, lebo sa na 18-ku strašne opil a niekomu niečo strašné spravil. Neviem čo. Nechce povedať. Ale dostal 5 rokov, to je bohovsky veľa. Keď sa vrátil z basy, zbalil jednu babu a tá hneď otehotnela. Tak prišiel sem, zarobiť na decko. On tú babu ani nepozná, ale je to Poliak, veriaci, tak si ju zobral…” pokrčí ramenami.

“Zigy je totálne vygumovaný z trávy. Rozvedený, má 2 decká, ktoré žijú s mamou v Dubline. Vidí ich raz za rok, kedy ide za nimi a za 3 týždne dovolenky minie na ne celý svoj ročný plat. No a Peter, o tom neviem nič. Ten ti o sebe nič nepovie. Iba viem, že je panic. Raz mi to povedal, keď bol totálne opitý. Takže to sme my, umývači. Rôzni ľudia s rôznymi osudmi. To je život. To je román písaný hviezdami. Ja napríklad milujem operu, niekedy ti zaspievam nejakú áriu, keď budeme spolu umývať kontajnery. Tam je prekrásna akustika. Ako v divadle,” povie na koniec a oči sa mu naplnia slzami, “poď, ukážem ti tú rambo dráhu a potom sa tam s tým budeš už jebať sám. Ja pôjdem skontrolovať, či chlapci-vešači ešte neurobili nejakú neplechu.” Teplo poetických úvah v kuracej fabrike má skutočne zasiahne.

Vysvetlí mi, že rambo dráha je miestnosť s veľmi nízkym stropom, ktorá slúži na rýchle schladenie kureniec, keď už sú vypitvané a idú na baličku, kde ich mašiny režú na stehná, prsia, krídelká a podobne a kde sa nakoniec balia. Mrazenie je na rambo dráhe už vypnuté, ale aj tak je tu brutálna zima. Človek si musí ľahnúť na nízky vozík s kolieskami, aby sa pod háky vôbec zmestil a vodnou pištoľou odstrániť všetok zamrznutý krvavý ľad z podlahy. Vyzerá ako čerešňová dreň. Veľký overal sa mi zachytáva o háky, kolieska na vozíku sa ťažko hýbu, s pištoľou sa nedá dobre manipulovať a ja 2 hodiny ležiac umývam pár metrov štvorcových a cítim miernu klaustrofóbiu. Napil by som sa…

Keď skončím, utekám zasa za Podlahom, ktorý usilovne maká. Strká si niekoľko kíl kuracích stehien do vaku a usmieva sa: “Hehe, bude na párty.” Spolu dorobíme zvyšok roboty, keď ma chvíľu pred fajrontom zavolá zasa Adrián.

“Zajtra príde nový potenciálny odberca a Boh kureniec ho bude prevádzať po fabrike. Všetko musí byť tip top. Čo aj je. Ale Boh kureniec má jednu extra fintu, ktorú s radosťou používa. Označil červenou fixkou pár miest na podlahe i stenách, ktoré teraz brutálne vydrhneš. Najskôr chémiou a potom ešte čistou vodou.”

Pozriem sa na štyri zakrúžkované miesta. “Na čo to je?”

“Keď pôjde Boh kureniec s obchodným partnerom na obhliadku po fabrike, len tak medzi rečou prehodí, že hygiena je tu stopercentná a na dôkaz toho pretrie akoby náhodne miesto prstom, ktorý si potom oblizne. Niekedy oblíže aj rovno kachličku. To vtedy, keď mu odberca fakt stojí za to, rozumieš? Takže označené miesta musia byť čisté, aby nedostal voľáku infekciu. To je trik, čo?!”

Dám sa do toho a počujem, že chalani končia. Počujem otvárať plechovku piva a zacítim jointa. Sú tri hodiny ráno. Adrián ešte raz prestrieka hajzel vešačov silným chemickým roztokom tak, že sa doňho nebude dať najbližšie hodiny vojsť bez toho, aby ste sa nepogrcali a oči vám nevyliezli z jamôk.

“Hotovo, vyčistil som aj ich kantínu. Chladničku som tak vydrhol chémiou, že tam nedajú nič najbližšie týždne. To savo by im vsiaklo do chleba aj cez tri vrstvy alobalu. Naša chemická odveta,” povie Adrián a zahmká si nejakú časť opery, “Páni, dobrú noc. Vidíme sa zajtra. Ozaj Podlaha, robíš v sobotu párty?”

“Jasné.”

“Čo budeme grilovať?”

“Kurence, nie?”

“No čo sa pýtam. Dobrú…”

Nasadneme do áut a ako vychádzame z areálu, cez okno v domčeku Boha kureniec uvidím postavu s rozpustenými vlasmi. Vyzerá ako princezná. Zdá sa mi, že mi zakývala. Asi Gabika…Neriešim, čo robí o tretej ráno hore pozerajúc z okna do tmy. Teším sa na posteľ. V noci sa mi sníva o divokom sexe s Gabikou v (našťastie) umytej krvavej vani za doprovodu spievajúceho Adriána, ktorý má namiesto nôh kuracie paprče.