Nechal som sa nahovoriť. Zasa. Taký už som. Dostal som ponuku robiť v Holandsku v kuracej fabrike a ja, chlapec z malého mesta a s veľkým srdiečkom, som súhlasil. Ubezpečili ma, že sliepočky ani poriadne neuvidím, že robota je v pohode, a keď mi povedali, koľko euráčov mesačne dostanem, prikývol som. To som ešte netušil, že najbližšie mesiace neuvidím doobedňajšie slnko, budem sa váľať v kuracej krvi a hovnách, že sa naučím zenovej trpezlivosti, párkrát si rozbijem hlavu, prestanem jesť mäso a stane sa zo mňa vrah.

Kapitola 1. Príchod

Pán šofér ma podľa GPS a dohody vyhodí o tretej ráno do hmly. Presne podľa súradníc. Stojím s batohom na parkovisku, kde ma má čakať nový spolubývajúci a spolutrpiteľ v práci. Má, ale nečaká. Odpijem si zo slivovice a rozmýšľam, či som tu fakt dobre. O chvíľu začujem zvuk prichádzajúceho auta a svetlá, vďaka hmle, uvidím až tesne predtým, ako sú takmer predo mnou. Vystúpi obrovský chlapík, predstaví sa ako Peter a odvezie ma do domu, kde budem bývať. Dáme si pivo a dohodneme sa, že sa porozprávame ráno.


 

Akosi sa mi zle spalo, a tak som vstal skoro, aj keď som bol pekne dolámaný z cesty. Vošiel som do kuchyne a tam sa mi naskytol prekrásny výhľad na veľké jazero za oknom. Otvoril som dvere a vyšiel von. Hold, Holanďania. Všetko vyzeralo über krásne uhladené, a dokonca sa ma nebáli ani labute, ktoré keď ma zbadali, ihneď ku mne docupitali.

„To je Ian a Gabika,” povie mi zrazu Peter spoza chrbta, ako náš šéf a jeho slovenská buchta v robote. Veď uvidíš.”

Peter sa nezdržuje raňajkami a otvorí si pivo: Okolo piatej ideme na to! Pripravený? O dvanástej vždy voláme a opýtame sa, kedy máme prísť fabriku umyť. Záleží to na tom, koľko kureniec denne zakilujú, chápeš. Niekedy je to cez 100-tisíc kúskov, a vtedy začneme aj o ôsmej večer. Alebo sa voľačo dodrbe a začneme ešte neskôr. Dáš si pivo?”

Odmietnem a idem sa vybaliť. Neskôr sa zoznámim ešte s ďalšími spolubývajúcimi: s nahuleným Litovcom Zigym a tichým Poliakom Przemkom.

Volaj ho Podlaha, on to má rád,” povie Peter a otvorí si pivo, keď nasadáme do auta do práce, ako Přemek Podlaha, chápeš? My sme umývači, elita. Na nás nikto nemá. Podlahe sa narodil ďalší syn, tak to tu balí. Najbližšie dni ťa zaučí, a potom budeš robiť namiesto neho. Ešte s nami robí Adrián, totálny magor a šéfuje nám Belgičan Ian. Ale nie ten, čo trtká Gabiku. Náš šéfko je v pohode, nič neboj,” dopovie, pivo exne a odgrgne si.

Cesta vedie poľnými cestami a ja sa kochám okolitými poľami a farmami. Asi o pol hodinu vystúpime pred fabrikou. Vyteperím sa z auta a skoro sa pogrcám. Cítim krv, dezinfekciu, hovná a smrť a asi to je na mne vidieť, lebo chalani sa mi začnú smiať: Zvykneš si, neboj nič.”

Vyfasujem o tri čísla väčší nepremokavý overal, gumáky a rukavice. Je mi v tom teplo a nepríjemne. Sedíme v malinkom kamrlíku a čakáme, kým zabijú, rozrežú, vypitvú a zabalia posledné kura, aby sme to všetko mohli umyť a pripraviť sa na ďalší zajtrajší masaker.

“Robotka je v pohode. Pozri na nás.” Pozriem sa a vidím, ako Peter s trasúcimi rukami pije pivo, Zigy si s krvavými očami balí jointa a Podlaha pozerá neprítomne do steny.

O pár minút príde John Lennon, teda Ian, náš majsterko. Fakt vyzerá ako Lennon. Keď zistí, že viem po anglicky, jeho tvár sa rozžiari. Povie mi, že ho to nesmierne teší, pretože som medzi umývačmi jediný anglicky hovoriaci. Peter vie trocha po nemecky a ostatní sú radi, že hovoria svojou rodnou rečou.

Po chvíli sa zdvihneme a ja idem za Podlahou. Ten chlapec toho veľa nenahovorí. Cupitám poslušne za ním a cítim, že ma čaká niečo veľmi, ale veľmi nemilé. Vyjdeme von, obídeme fabriku a vojdeme zadným vchodom.

“Toto je naše miesto!” povie uveličene a hrdo. Ja však uvidím krvou postriekané prepravné pásy, kachličkové steny a stroje, o ktorých nechcem vedieť, na čo slúžia, voľne pohodené odrezané kuracie hlavy, zacítim neskutočný smrad, takže ma znovu napne, ale tento raz už poriadne. Zahmlí sa mi pred očami a rozbehnem sa von. Posledné, čo počujem, je: Nebež, lebo sa zjebeš!” Ale to už ležím roztiahnutý na zemi a váľam sa v krvi medzi odťatými hlavami. Namáhavo sa zdvihnem zo šmykľavej podlahy a skoro si rozbijem hlavu o ostrú hranu nejakej mašiny.

Bože dobrý, kde to som?” napadne mi.

To je ok, nič sa neboj. Zvykneš si. Dnes ťa naučím, ako sa umýva plynová komora, koleso, kde sa vešajú kury a umyjeme spolu krvavú vaňu. Potom ti ukážem, ako sa čistí rambo dráha, ale ako úplne prvé vynesieme tie hovná po niekoľkých tisíckach kúr, ktoré sa tesne pred plynovou komorou posrali od radosti, že už to budú mať za sebou. Hehe,” rozosmeje sa Podlaha a ja si uvedomím, že ten človek vie aj hovoriť. Aj keby bolo možno lepšie, keby bol ticho.

Bože dobrý, kde to som?” napadne mi.

“Zajtra ti ukážem ďalšie veci. Neboj nič. Hentam v kúte mám schovanú vodku. Choď si dať a príď za mnou.”

Odpijem si z nájdenej vodky, z diaľky počujem, ako sa Podlaha zasa na niečom smeje a kričí, že na večeru si spraví kuracie soté a počujem zvuk otvárajúcej plechovky: Peter. Napadne mi: Bože dobrý, kam som sa to dostal?”

Na rozmýšľanie však nemám veľa času, pretože začujem prichádzajúce kroky. Ledva stihnem inštinktívne schovať fľašu, keď sa predo mnou objaví vysoká postava v bielom plášti: Ian, šéf fabriky, riaditeľ, boh kureniec, ten, čo trtká Gabiku...