So zdravotníctvom našej krajiny-nekrajiny som prichádzal do styku odmalička a často – bol som chorľavé a háklivé decko, čo by v Sparte hneď po pôrode letelo z útesu ako angry bird. Inkubátor, šelest na srdci (ten sa našťastie upravil sám od seba), senná nádcha, ktorá postupne prešla do sezónnej astmy, krátkozrakosť a v puberte akné také brutálne, že som vyzeral, akoby ma do ksichtu strelili brokovnicou. Zubár vyťahujúci mi nerv bez anestézie s tým, že „injekcia je pre baby, chlap ako ty musí niečo vydržať“, bol už len milý bonus. Mal som teda o tureckom bordeli zvanom slovenské zdravotníctvo málo ilúzií. Tento článok je o tom, ako som v lete 2014 prišiel aj o tie posledné.

 

Júl

Mama spadla a buchla sa do hlavy.

Netuším, kedy a ako sa to stalo; ona si to nepamätá a ja som sa v tom čase preháňal po Európe so zájazdovým autobusom plným Kórejčanov. Nemala žiadnu hrču ani iné viditeľné zranenia. Tak či onak, viedlo to k vzniku hematómu, ktorý jej v mozgu robil psie kusy s priestorovou orientáciou. Keď sa po dvoch týždňoch na cestách vrátim jeden večer domov, má problém trafiť v trojizbovom byte zo spálne do kuchyne.

Samozrejme narobím väčšiu paniku ako kokotleby na detskom karnevale a hneď na druhý deň sme medzi prvými v čakárni našej obvoďáčky, ktorá nás okamžite posiela na neurológiu.

Mikulášska poliklinika, rozľahlé socrealistické monštrum, je momentálne v procese pomalého vyprázdňovania. Ambulancie sa sťahujú buď do mestskej nemocnice alebo novšej budovy naproti, kde je možno nižšie nájomné, ale zato je kapacitne absolútne nedostačujúca a v mrňavých, dusných čakárňach sa pacienti tlačia ako hipsteri v Starbuckse. Neurológia je hlavne medzi dôchodcami obľúbenejšia ako mítingy Smeru a turecké telenovely dohromady a ak nemáte termín, odporúča sa byť tam pred šiestou ráno aspoň s dvomi knihami, zásobou potravín a vody a noise cancelling slúchadlami. Možno si myslíte, že ste dostatočne psychicky rezistentní, aby ste hodiny počúvali geriatriu preberať politické, spoločenské a kultúrne otázky, ale verte mi, po tridsiatomtreťom chválospeve na svätého Róberta budete pripravení spáchať harakiri naostreným kľúčom od auta.

Po troch hodinách mamu zoberú dovnútra, vyšetria ju a pošlú ju na röntgen a magnetickú rezonanciu. To zaberie ďalšie dve hodiny. Skončíme na neurologickom oddelení v nemocnici, kde na doktorku mamine výsledky urobia taký dojem, že si ju tam rovno nechajú (prečo nás tam obvoďáčka neposlala hneď, keď jej podľa symptómov muselo byť jasné, že to inak dopadnúť nemôže, presahuje moje chápanie). Chirurgické krídlo mikulášskeho špitálu je pomerne nové; izby sú len "meh" a nie "OMG WTF, WTF OMG" ako inde, a lekárka, ktorá mamu dostane na starosť, je mladá a vyzerá kompetentne. Vysvetlí mi diagnózu aj spôsob liečby (výlučne liekmi; operácia by vraj bola overkill), ja zaskočím domov po župan, drogériu, krížovky a obligátny hajzlák a na konci dňa odchádzam síce nervózny, ale s vedomím, že je v dobrých rukách.

 

August

Po desiatich dňoch mamu zo špitála pustia domov. Predpíšu jej toľko liekov, že by som s nimi sfetoval celý okres Revúca a ešte by zostalo pre polovicu Hnúšte. Upozornili ma, že doba zotavenia bude dlhšia, než čakali, možno aj pár mesiacov, takže ma fakt, že na nej nevidno žiadne zlepšenie, najprv neznepokojuje.

Nasledujúce týždne sú kolotoč návštev všetkých možných aj nemožných ambulancií a odborných pracovísk. Na neurológiu a interné chodíme častejšie než smeráci po alobal - už spoznávam miestnych štamgastov, strážca parkoviska mi drží privilegovaný flek a mám leví podiel na tom, že prevádzkovateľ kávomatu vo vestibule mohol upgrejdovať z trojkového bavoráku na päťkový. V jednej z koženkových lavíc je dodnes priehlbina v tvare môjho zadku.

Niektoré exkurzie majú aj nadregionálny charakter. Röntgen a MRI v mikulášskej nemocnici sú bežné destinácie; k tým exotickejším patrí cétéčko v Poprade alebo vojenská nemocnica v Ružomberku. Už si prisámbohu nepamätám, načo sme tam boli – v tej dobe mi všetky tie biele dvere splývali. Viem akurát, že predmetný doktor bol nejaký Sýrčan a že sa do slovenskej lekárskej komunity zjavne integroval dokonale, keďže od neho mama vyšla nasratá ako Mike Tyson z daňového úradu.

Hoci ju videlo viac bieloplášťov ako Rudka Schustera, jej stav sa zhoršuje. Závrate a pocity dezorientácie sú častejšie a intenzívnejšie. Po návrate z nemocnice bola ešte schopná dôjsť si sama do samoobsluhy dvesto metrov od baráku; teraz bez mojej pomoci nezíde ani dolu schodmi a aj pri chôdzi po rovine ju musím podopierať. Keď na ňu príde to, čo sama nazýva „zblbnutosť“, je jej reč pomalá a artikulácia zastretá a neostrá. Rozpráva ako Braňo Mojsej po litri borovičky.

Na konci mesiaca ju hospitalizujú znovu.

 

September

Tentokrát je v špitáli päť dní, počas ktorých do nej infúziami pumpujú také kvantá minerálov, že pravdepodobne celkom sama vytrhla ťažobný sektor z recesie. Niežeby to pomáhalo – to svinstvo v jej hlave je odolnejšie ako Noriellina pečeň a pri prognózach zotavenia začínajú padať čísla ako pol roka alebo rok.

Asi v polovici septembra sa u mamy objaví neznesitelná bolesť chrbta, a tak absolvujeme bonusové kolo Tour de Dochtor na trase obvoďáčka – interné – ortopédia (s fakultatívnym výletom na röntgen a späť) – interné, vrátane dĺĺĺhého čakania medzi jednotlivými etapami. Celý deň som nervózny ako mačka v aquaparku a kulminuje to u ortopéda, ktorý vyzerá ako zostarnutý Rumburak v ranom štádiu senility a je príjemný ako morský ježko v análnom otvore. Jeho predstava komunikácie s pacošom je vypáliť kadenciou samopalu vzor 24 tri otázky naraz a keď mu mama, unavená a v bolestiach začne odpovedať na prvú, zvýšeným hlasom jej skočí do reči a zopakuje druhú. Keď to urobí tretí raz, sestrička vidiac, že sa z mojej strany schyľuje k brachiálnemu násiliu na jej chlebodarcovi, zasiahne a dokončí anamnézu sama. Až teraz pochopím, prečo je jeho čakáreň prázdna, zatiaľ čo u ortopéda o poschodie nižšie čaká zo desať ľudí.

Nakoniec nám chlápek dá recept na painkillery a pohŕdavo poznamená, že on žiadny fyzický dôvod na bolesť nevidí. Moju odpoveď, že ja zase nevidím dôvod, prečo namiesto liečenia ľudí neleží pohodený kdesi v komposte, nenesie veľmi dobre.

 

Október

Zamestnal som sa ako vodič MHD v Banskej Bystrici. V retrospektíve to bol blbý nápad, vďaka ktorému musím pendlovať cez Donovaly, geopatogénnu zónu, kde sa vodičom podobne ako vo filme Happening vypína pud sebazáchovy. Neprejde týždeň, aby som nemusel strhnúť auto na krajnicu v snahe vyhnúť sa samovrahovi predbiehajúcemu kamión v neprehľadnej zákrute.

Mamin stav sa zhoršuje. Stavy útlmu a „zblbnutosti“ sú čoraz častejšie. Predtým mala problém len s priestorovou orientáciou, teraz sa už nevie sústrediť ani na televíziu alebo knihy. Rapídne chudne. To svinstvo v jej hlave sa nevstrebáva navzdory konským dávkam liekov. Chýbajú jej minerály, hlavne sodík – to, čo do nej napumpujú, v jej organizme mizne a netušia prečo. V epizóde Doktora Havza by toto bola zhruba tridsiata minúta, keď už vylúčili aj lupus a liečba prebieha metódou pokus-omyl. Jeden z tých pokusov bolo aj objednanie sa do Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni v snahe zistiť, či za to nemôže mamina štítna žľaza.

Objednaní sme tam na šiestu ráno, čo je odrb väčší než mrzinasto.sk. Som si vedomý toho, že čas na objednávacom lístku je na Slovensku často len hausnumero, ale v NEDÚ dotiahli túto divergenciu na celkom novú úroveň. Okrem nás má termín na šiestu ďalších odhadom 60 kusov, stojacich pred prijímacou kanceláriou vo fronte ako na začiatku semestra pred intrákmi. Keďže mama sa nevie udržať na nohách, vystojím si to ja. Trvá to jeden a pol hodiny, a potom ďalšie dve hodiny pred ordináciou pridelenej lekárky. Povedať, že zúrim, je rovnako nedostatočný popis skutočnosti ako tvrdenie, že Ivan Hrozný preferoval agresívnejší štýl manažmentu poddaných.

NEDÚ mamu hospitalizuje na štyri dni a má to na jej stav rovnaký efekt ako bublifuk na tehlovú stenu. Asi polhodinu po tom, ako som ju odtiaľ odviezol mi volá nejaká trúba, že sa mám vrátiť, vraj som im zobral barlu. Žiadnu barlu som nebral, ani ju v aute nemám - síce interiér Mazdy pokrýva vrstva parkovacích lístkov z poltucta nemocníc a polikliník, ale som si istý, že jedenapolmetrový kus plastu by som si všimol. Avšak jednoduché vysvetlenie očividne nestačí. Nasledujú ďalšie tri telefonáty, počas ktorých sa agresia baby stupňuje a len moje vrodené džentlmenstvo mi bráni graficky jej vysvetliť, kam má so svojou barlou ísť a čo si tam s ňou má urobiť. Ide si svoje ako medzilaborský raper netušiac, že ma vytáča ďaleko za benchmarky nasranosti, ktoré u mňa stanovili inštitúcie ako Slovenská pošta, Alianz alebo železnice. Všetok hnev, strach, frustrácia a bezmoc, ktoré som za posledné mesiace potláčal, sa zrazu prebudili, spojili dokopy a pýtajú sa von urgentnejšie než salmonelózna zmrzlina. Zo všetkých síl sa držím na uzde, ale potom ženská urazene zahlási: "Tak keď sa nevrátite, dáme vám ju zaplatiť!"

A je to, vyhodí mi poistky, odpáli dekel a ujebe bojler. To, čo nasleduje, nie je obyčajný pičung; je to vezuvoidná erupcia vulgarity, ejakuácia rúhania, explózia kliatieb kompletne neprimeraná situácii, ale priam orgazmicky uvoľňujúca; taká silná, že listy na stromoch pri ceste uschnú, zožltnú a spadnú, lesné zvieratká sa k sebe vydesene túlia v hĺbke svojich nôr, v okruhu sto kilákov sa sami od seba rozoznejú kostolné zvony a sochy Krista a Panenky Márie začnú roniť krvavé slzy. Až po chvíli si uvedomím, že ziapem do hluchého telefónu. Urobil som si z tej chudery hromozvod; presne to, čo sám neznášam. A ani mi to nie je ľúto.

Potom mi už kvôli zmiznutej barle nevolal nikto.

 

November

Mamin stav došiel do fázy, keď ju nemôžem nechať samotnú ani na deň, a tak ju s ťažkým srdcom veziem k jej sestre, dôchodkyni žijúcej na dedine pri Trenčíne. Už je „zblbnutá“ skoro stále, na knihu alebo film sa nedokáže sústrediť viac ako pár minút a krížovky, čo som jej kúpil, smutne ležia na stole nedotknuté. Začínam si pripúšťat worst case scenario - že by takáto mohla ostať navždy, napriek ubezpečeniam od lekárov, že sa z toho dostane. Nebolo by to nič nezvládnuteľné. Po siedmych rokoch v Nórsku ma peniaze netlačia, mám nejaké vedľajšie zdroje príjmov a v lete by sa o ňu mohla starať teta, kým ja by som jazdil poznávačky s Aziatmi. 

Zatiaľ ale brázdim Bystricu mestskými autobusmi a mamu navštevujem cez víkendy. Jedného dňa, keď práve robím nenávidenú linku 34, mi volá teta. Jej obvoďák si pri vyšetrení všimol nejakú zlú odozvu na maminých pľúcach. Hospitalizovali ju v nemocnici v Trenčíne a čakajú na výsledky cétéčka, ktoré budú po víkende. Vravia, že je to zápal pľúc a tak to aj liečia. Ale môže to byť nádor.

Rád by som toto ešte raz zdôraznil. Tri hospitalizácie v dvoch rôznych zariadeniach. Milión vyšetrení v rôznych ambulanciach; v čakárniach som strávil viac času ako Matovič pred zrkadlom. Rezonancie, cétéčka, röntgeny. A nakoniec na to, že má niečo s pľúcami, príde dedinský obvoďák, dobrácky sedemdesiatnik ako z Menzelovho filmu, ktorého stetoskop pamätá ešte C&K monarchiu.

Je mi jasné, že či už zápal alebo nádor, mama bude potrebovať starostlivosť a tete ju na krku predsa len nechať nemôžem, ani na pár dní. Dávam teda na SAD-ke výpoveď (asi im nebudem chýbať, keďže som si za tie dva mesiace musel kvôli maminým vyšetreniam každú chvíľu pýtať voľno alebo čachrovať so zmenami). Dve hodiny potom, ako naposledy odídem z roboty, mi teta volá znovu a prídu najhoršie dve vety v mojom doterajšom živote: „Má vraj na pľúcach nejaký veľký nádor, čo jej tlačí na artériu. A nevedia nič robiť, je tým celá prerastená.“

O desať minút už sedím v aute. Obvykle dvojhodinovú trasu absolvujem za hodinu dvadsať, ženúc úbohú Mazdu rýchlosťou na hranici FTL. Môj duševný stav asi najlepšie ilustruje fakt, že som predbehol troch debilov, sedem kreténov, štyroch jebentov a dvoch chujov. A jeden kokot predbehol mňa.

Pľúcne oddelenie nemocnice v Trenčíne vyzerá ako z filmu noir – ponurý barák s olupujúcou sa šedivou fasádou. Posledný akt údržby na nej bol spáchaný v dobe, keď Paška kachličkoval. Vnútri to tiež nie je práve Hilton – jablkovozelené dlaždice, steny so škvrnami po priesakoch, masívne železné postele a všadeprítomný zápach lacnej dezinfekcie. A staré záchodové misy s takou tou plochou vykladacou platformou, aby ste si mohli podrobne prezrieť, aké monštrum ste priviedli na tento svet predtým, než ho spláchnete do zabudnutia – veľmi hygienické. Mamina izba pripomína skôr celu predbežného zadržania v Ulánbátare než zdravotnícke zariadenie členskej krajiny EÚ.

O pol piatej popoludní tam už nie je žiadny lekár, čo tiež o niečom vypovedá. Mama spí, pod nosom má hadičku s kyslíkom, do jednej skeletálnej paže jej tečie infúzia. Jej obed, pripomínajúci bioexperiment firmy IG Farben, je nedotknutý. Má 71 rokov, pred týmto prúserom by jej človek tipoval nanajvýš 55. Teraz, vychudnutá a zošúverená, pripomína osemdesiatničku.

Na druhý deň to na nás doktorka vybalí natvrdo. Hoci mame dokázali odstrániť kus nádoru tlačiaceho priamo na artériu, kedy hrozilo, že ju pretrhne, jej pľúca sú rakovinou prežrané tak, že sa už nedá nič robiť. Zostávajú dni, možno iba hodiny.

Teta sa takmer zosype a mne tiež veľa nechýba. Ale mama je v ten deň pri vedomí a lucidná, rozprávame sa, dokonca zje nejaké ovocie a pár súst z tej biomasy, ktorú nemocnice vydávajú za stravu. Na jej pohrebe potom kňaz zahlásil, že "sviečka horí najjasnejšie tesne predtým, než zhasne", čo je typický bezobsažný černokňažnícky žvást ako z knihy Faráring for dummies - 100+1 klišé pre vašu nedeľnú kázeň. Ale bola to príležitosť rozlúčiť sa. Tú tiež nedostane každý.

Keďže teta má osemdesiat rokov a slabé srdce, personálu oddelenia napíšem na papier moje telefónne číslo a zdôrazním, že keď sa to stane, majú dať vedieť mne, nie jej; som si istý, že jej to dokážem oznámiť šetrnejšie. Môžete si tipnúť, ako to asi dopadlo. Na druhý deň ráno si práve umývam zuby, keď začujem cvrlikanie tetinej nokie a krátko nato pridusený výkrik. Je mi okamžite jasné, čo sa stalo, ale keď tetu nájdem napoly v mdlobách, namiesto trúchlenia tŕpnem, aby sme nemali akciu „dva exity za cenu jedného“. Našťastie, keď už-už vyťukávam 112, teta sa spamätá a pripraví tým Zvolenskej rezort o bonusové body za doublekill.

Na druhý deň vybavujem pohreb. Je to prekvapujúco nebyrokratický a customer friendly proces, v podstate stačí nájsť pohrebáka, zastaviť sa v nemocnici po papiere a na matrike a je to - stihnem to za jedno dopoludnie, zatiaľ čo teta dohaduje s ich obecným Gargamelom termín bohuslužby. Poobede už je všetko dohodnuté. Vašu liečbu možno totálne odfláknu, ale nech je vám útechou,  že akonáhle konečne chcípnete, pôjde všetko ako po masle. 

Ošetrujúcej lekárky na pľúcnom sa pýtam, ako je možné, že rakovina mamu zvnútra vyžrala ako Homer Simpson obchod zo šiškami a ani jeden z desiatok lekárov, ktorí ju vyšetrovali, si nič nevšimol. Odpoveďou je mi vyhýbavé krčenie plecami a tvrdenie, že „viete, to je ťažké, hlavne, keď vôbec nemala bolesti“, čo mi pripadá ako alibizmus ficoidných proporcií. Jej mimika svedčí o tom, že to sama tak celkom nechápe a je akurát profesionálne solidárna s kolegami.

A ponaučenie? Najlepšie ho vystihol Pavol Hardoš v tomto rozhovore. Rád si robím srandu z biošamanov radiacich namiesto konvenčnej liečby židosorošovskými farmafirmami piť sódu bikarbónu s javorovým sirupom (odporúča deväť alternatívnych onkológov z desiatich; desiaty si stále bráni svoju fľašu Sava vlastným telom). Ale ilúzia, v ktorej som dovtedy žil, je rovnako hlúpa a nebezpečná. Hej, systém je bezodná žumpa, kradne sa všetko, čo nie je pribité, prachy určené na starostlivosť hrabe do vačku Penta, koPaškovci a kopa iných zmrdov stredného doletu a ľudia, čo v tom marazme robia, sú preťažení a mizerne zaplatení. Ale fakt som veril, že keď pôjde človeku v ich starostlivosti o krk, budú si robiť svoju prácu svedomito a pacient dostane maximálnu možnú starostlivosť. A prekvapujúco sa ukázalo, že piču drevenú.

Hardoš tvrdí, že neobviňuje ľudí, iba systém. Nuž, je lepší kresťan než ja (čo zasa nie je také ťažké – opice na Borneu sú lepšími kresťanmi než ja). Nebolo to totiž to zlodejské fúzaté smerácke hovno, ani Penta, ani teta Anka, ani Prehnitý Systém, čo si nevšimli rakovinu, kým nedošla do terminálneho štádia, hoci im mama pol roka chradla pred očami – boli to konkrétni ľudia, celá kopa konkrétnych ľudí, ktorých džob bol si to všimnúť, presne tí ľudia, čo tak radi štylizujú do polohy obetí Systému sami seba. Že nemala bolesti a nesťažovala sa je vzhľadom na všetky vyšetrenia, ktorými ju prehnali, výhovorka stupiditou na úrovni Záhumenského prerážania cesty záchranke. V skutočnosti mali – a je mi úplne u prdele, či to bolo z neschopnosti, pocitu nedocenenia, rozptýlenia alebo obyčajného flákačstva - všetci zúčastnení na saláme robiť si svoju robotu poriadne. Proste pacoša jebal pes.

A poučenie je iba to, aby ste si dali bacha, žeby ten pes náhodou nabudúce nejebal vás.