Dosť bolo rozkoše, prišiel čas povedať si niečo o tunajších pracovných pomeroch. Od tých slovenských sa líšia ako život polárneho medveďa žijúceho v budapeštianskej zoo v porovnaní s reláciou Bublinky vysielanou na renomovanej TV Región. Oba prípady majú kdečo spoločné, no nájdeme tu aj nespočet rozdielov.
V prvom rade si ujasnime finančnú stránku veci. Áno, zarobíte viac. Ale aj miniete viac. Napríklad taká škôlka zhltne pokojne aj 40 percent mesačného príjmu jedného dospelého, kým nájom priemerného 3bedroom 2baths domu (viď ten náš na fotke hore) 30minút vlakom od mesta zhltne tých percent približne rovnako. Ale nie je to podľa mňa úplne o peniazoch. Ja stále tvrdím, že kto nemá v hlave nasraté a trochu sa snaží, ten sa dokáže presadiť aj na Slovensku.
Americká pracovná morálka na mňa hneď na prvý pohľad urobila dobrý dojem. Mám možnosť pracovať v úplnom centre (či downtowne) Chicaga, a patrične si to celé užívam. Každé ráno cestujem MHD-čkou a, namôjdušu, stojí to za to. Tak napríklad ako pracuje taký ujo v autobuse. On nerobí nič iné, len šoféruje a otvára dvere. Žiaden predaj lístkov, vydávanie mincí či iné hlúposti. Nastupuje sa zásadne a len cez predné dvere, kde si musíte buď v hotovosti kúpiť lístok (na každom autobuse je napísané, že vodič peniaze nemá, a preto ak nemáte presne, smola), alebo ukázať mesačník, alebo zaplatiť bezhotovostne Ventra kartou. Za celý čas, čo chodím autobusom, som sa nikdy nestretol s tým, aby niekto prešiel bez platenia. Možno aj vďaka tomu tam nemusia platiť žiadnych revízorov, ktorých všetci dobre poznáme a ktorých efekt na príjem celého cestovného podniku je podľa mňa prudko minimálny.
Tak ak som prežil cestu autobusom a nikto ma nezastrelil a ani nezapichol, pekne peši si prejdem k vlaku. Pamätám sa, keď mi môj prastarý otec „vyprával“ o tom, ako kedysi žil v Chicagu. Robili v železiarňach, či v akejsi podobnej, extrémne zdraviu prospešnej fabrike. Vždy mi vravel, ako to tam celé bolo a nikdy nezabudol spomenúť, aké bolo všetko veľké. Podľa jeho slov ak videl nápis mesta Chicago, vedel, že potrvá ešte minimálne hodinu, kým sa dostanú do práce. Vtedy som si o tom myslel svoje, pretože viete, ako to býva s príbehmi starých ľudí. Kto to nevidel na vlastné oči, ten tomu len veľmi ťažko uverí. Cestovanie vlakom po Chicagu je priam nevyhnutnosťou, pretože v ňom žije neskutočne veľa ľudí a cesty sú takmer stále prepchaté autami. Napríklad v časti mesta, kde bývame, ich žije okolo 6 miliónov. Vlaky sú však na úrovni a majú dokonca dve poschodia. A chodia stále tie isté, nie ako keď na Slovensku požičajú vlakovú súpravu na Majstrovstvá sveta v hokeji z Bratislavy do Prešova na dva týždne, len aby sa nepovedalo.
Čiže práca. Nik sa nikde nepípa a rovnako nik nesleduje, ako dlho v práci ste. Ak ste si kvalitne urobili robotu, všetci budú spokojní. Práca priamo u zákazníka je podľa mňa ten najlepší vynález hneď tesne po jednorázových žiletkách. Aj keď ste len obyčajný kontraktor, chodíte na všetky mítingy, viete všetko z prvej ruky a osobne vám nedá nezaujímať sa o vyvíjané produkty a osud firmy ako takej. A to nehovorím iba preto, lebo sme každý pondelok dostávali ovocie zadarmo.
Pracujem v tzv. Boeing Building, kde okrem nás sídli aj kopa iných firiem. Ako zaujímavosť uvádzam, že ako odmenu za prenajatie kancelárií organizuje vlastník budovy minimálne päťkrát do roka rôzne akcie s jedlom zadarmo. Takýmto spôsobom hmotnými statkami preukazuje svoju vďaku tým, ktorí ho živia/platia nájom. No uznajte, sveta žiť!
Rovnako som si v nejakej extrémnej miere nevšimol, že by Američania boli nejakí brutálni workoholici. Jasné, kontrolujú si pracovné e-maily aj doma, no to podľa mňa v dnešnej dobe robí každý správny zamestnanec. No majú radi mítingy "na vyrozprávanie sa", to uznávam. Avšak s istou dávkou direktívnosti ich viete uťať priamo v zárodku. Bez ohľadu na ostatné však makajú tak, ako sa patrí. Tu nepoznajú paragrafy na doktora, či OČR - ky. Ak niečo potrebuješ, vezmi si dovolenku, alebo neplatené voľno. Napríklad za celý rok mám ja osobne 10 dní dovolenky a 5 kusov štátnych sviatkov. That's all. Na Slovensku som pre porovnanie mal 20 dní dovolenky, 14 dní paragrafov a OČR, plus 15 štátnych sviatkov (spolu 49 dní). Ach, ako neskutočne sa teším na návrat a možnosť užívať si tieto dary slovenského trvalého pracovného pomeru (okrem iného aj stravné lístky, pretože o ničom takom tu nik ani nechyroval). Ako bonbónik dodávam, že dovolenka sa vám pripisuje na konci každého mesiaca alikvótnym spôsobom. Kto si chce vybrať týždeň voľna vo februári, tomu ostanú len uši pre plač.
Ešte by som sa rád pristavil pri jednej veci, ktorá sa mi tu veľmi páči. Každý rok naša firma organizuje tzv. HackWeek. Vo svojej podstate ide o týždeň, ktorí majú zamestnanci na vytvorenie niečoho, na čo celý rok nie je čas. Stačí odprezentovať svoj nápad, získať spolupracovníkov a môžete týždeň robiť napríklad na aplikácii, ktorá absolútne zmení svet. Aktívne som sa na jednom z nich zúčastnil a dokonca aj prezentovanie pred sto ľuďmi som si celkom užíval. Občerstvenie a sladkosti sú pre účastníkov prirodzene zabezpečené for free. No povedzte mi, ktorý zamestnávateľ by vás v dnešnej dobe nechal robiť na niečom inovatívnom, čo ste sami vymysleli a pritom vám dával plat? Síce sa nám za náš nápad patent nakoniec získať nepodarilo, ale nevadí. Aj o tom je podľa mňa práca v ju-es-ej.
