Život so sebou zavše prináša spolu s tým dobrým aj to iné. A jednou z hlavných ľudských vlastností je (okrem závisti) aj schopnosť zabudnúť na to zlé a pamätať si len to dobré. Na podobnom princípe fungujú mnohé vzťahy, v ktorých sa ľudia k sebe opakovane vracajú. Dúfajú pritom, že tentokrát to predsa len bude iné. A ono nie je. Presne pre tento dôvod uvádzam to najhoršie z najhoršieho, čo sa nám v USA za celý čas stalo. Aby sme teda (ako hovorí pani M.) odpustili, ale nikdy nezabudli.

 

 Tak začnime pekne poporiadku. Mnoho z toho najhoršieho pramenilo z toho, že sme boli ako osamotená rodinná jednotka v zahraničí a žiadna babka/dedko v blízkosti neboli. Pamätám sa, ako sa nám Matilda prebudila okolo desiatej večer na bolesti brucha. Onedlho nato začala zvracať, čo trvalo približne do tretej rána. Každú pol hodinu sa zobudila s plačom a len ju napínalo a napínalo. Pritom už v nej nebolo vôbec nič. Tú noc sme toho veľa nenaspali.

 

 Z podobného súdka je aj zážitok spojený s prvým záchvatom vzdoru. Vtedy bola Matilda doslova ako posadnutá diablom a úprimne, na takéto veci vás žiadna kniha (či prednáška) o rodičovstve nedokáže pripraviť. Vtedy mi asi po prvýkrát nebolo všetko jedno. No vďaka pomoci skúsených manželiek kolegov sme dokázali prekonať aj toto úskalie.

 

 U mňa osobne v rebríčku toho najhoršieho jednoznačne vedie návšteva amerického zubára. Teda hlavne je to spojené s prvotným strachom, pretože návšteva zubára vo všeobecnosti nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam. Kým som sa rozhodol k nemu ísť, nejaký čas to trvalo. Celkovo som nevedel, čo vlastne od tunajšieho zubára čakať. Za zmienku tiež stojí, že na Slovensku chodím za rodinným zubárom, u ktorého nikdy nečakám a všetko je na vysokej úrovni. Aj tu to všsk dopadlo celkom obstojne. Hneď, ako som dostal konskú injekciu proti bolesti, sa svet na dobré obrátil. A to nehovorím, že za dve plomby som (napriek dosť dobrému zubnému zdravotnému poisteniu) doplácal okolo 200 dolárov.

 

 Veľmi tesne na druhom mieste je preklep na daňovom priznaní, ktorý sa mi podarilo urobiť v dôsledku stresu a riadnej porcie nepozornosti. Vďaka tomu sme museli na daňový úrad ísť hneď dva razy. Primiešajte do toho kopu telefonátov, vysvetľovania, nutnosť zobrať so sebou Matildu (aby daňoví úradníci verili, že nie je vymyslená) a malá katastrofa je na svete. Avšak aj tento zádrhel dopadol dobre. Daňový preplatok sme dostali a aj keď to chvíľu trvalo, teraz si to vážime o to viac.

 

 Ďalší hororový moment sme zažili niekoľko týždňov po príchode. Ono šoférovať v USA nie je nič jednoduché, najmä ak jazdíte na šesť-prúdových diaľniciach. Ak k tomu máte vedľa seba ešte vystresovaného spolujazdca ako som ja, nešťastie na seba nenechá zvyčajne dlho čakať. Aby som teda vysvetlil situáciu. Ak v USA idete na križovatke z hlavnej cesty doľava a križujete tým de facto cestu oproti idúcim autám, na semafore častokrát nemáte svoju vlastnú šípku signalizujúcu, kedy môžete ísť. Pohnúť sa teda môžete iba vtedy, ak svieti zelená a zároveň oproti vám nič nejde. V jeden večer sme na to tak trochu pozabudli a skoro spôsobili dopravnú nehodu na frekventovanej križovatke. Nikomu sa chvalabohu nič nestalo, ale vystrašení sme boli za troch.

 

 Vskutku zaujímavý zážitok sme mali aj s tunajšou políciou. V dobrej vôli nám landlordi dali nainštalovať bezpečnostný systém (pred dom sme taktiež dostali tabuľku s logom, nech všetcia vedia), avšak raz sa z nejakého dôvodu spustil sám od seba. My sme vtedy boli prirodzene preč, na ihrisku, a tak firma privolala patričné orgány. Od susedov sme sa až následne dozvedeli, že nakoľko nik neotváral, vstúpili do domu a prehľadali ho. Reku, či tam náhodou netrafikujeme nejakých ľudí/zvieratá/drogy. Keď sme sa z tej prechádzky vrátili, už boli preč, čo teda pôsobilo prinajmenšom zvláštne. No čo, krajina neobmedzených možností.

 

 O ostatných veciach sa príliš rozpisovať nechcem, a tak ich teda aspoň odrážkovito spomeniem. Tak aby sme nezabudli, vytopilo nám suterén, Matilda mala zápal stredného ucha, po falošnom spustení sa bezpečnostného systému sa nám rozhúkal dom, či keď o pol druhej ráno začal pípať detektor oxidu uhoľnatého a ja som za ten svet nevedel zistiť, či všetci umrieme, alebo len došli baterky. Ďalej tá Matildina vracajúca choroba z prvého odseku zasiahla aj mňa aj pani manželku, niekto sa pokúsil zneužiť našu kreditnú kartu, suseda z domu oproti zomrela, po silnej búrke tesne vedľa domu spadol obrovský konár, pani manželka sa vymkla a ja som musel utekať z práce urýchlene domov, pretože vonku bolo vtedy 105 fahrenheitových stupňov. Špeciálnu sekciu majú Matildine pády. Pri jednom si rozbila hlavu, pri druhom oškrela líce a rozhrýzla peru (ach, to bolo krvi), pri treťom jej tak opuchol nos, že sme pri nej spali celú noc, aby sme na ňu dávali pozor (a stále pozerali, či dýcha). A to sú len top tri tých najvážnejších z nich.

 

 Ako si to teraz spätne čítam, začínam mať pocit, že to všetko vôbec až také hrozné nebolo. Možno v týchto prípadoch (a v okamihoch, keď sa stali) zafungoval multiplikačný efekt vzdialenosti od domova, keď sa vám všetko zdá omnoho zložitejšie a strašnejšie. O to viac sa bojíte aj takých vecí, ktoré so sebou prináša obyčajný život. Alebo to už len začína pôsobiť syndróm zľahčovania toho zlého. Ktohovie.